Rusko je veľká a dôležitá krajina. Až tak, že keď v nej Lenin zaviedol komunistickú diktatúru, na sedemdesiat rokov tým ovplyvnil dejiny celého sveta. Ten ukrutne dlhý boj komunizmu a slobody, ktorú bránila najmä Amerika, našťastie Rusko prehralo. Ostalo z toho nesvoje, pokorené a zmätené, ale ten pád si zaslúžilo rovnako ako Nemecko ten svoj z roku 1945. Kto dal svetu peklo komunizmu a fašizmu, dostal peklo opovrhnutia a totálnej prehry. Veľmi spravodlivé.
Dnešné Rusko už našťastie nemá zvodnú myšlienku, ktorou by ohúrilo – a oklamalo – takmer celý svet. Už má len veľa ropy a plynu. Toto ironické víťazstvo Leninovho materializmu v postleninskom Rusku je, samozrejme, prechodné, ale paradoxne aj veľmi užitočné – aj Rusko si musí skúsiť ten smutný život, zbavený akýchkoľvek ideí a nádeje, v ktorom žila pod jeho čižmou takmer polovica ľudstva, aby pochopilo, ako fatálne sa celé storočie mýlilo a ako strašne svetu ublížilo. Jeho reakcia na premiestnenie sochy v hrdom Estónsku ukazuje, ako veľmi to precitnutie potrebuje.
Ale Rusko je stále veľká a dôležitá krajina. Nie je preto jedno, ako sa k nemu postavíme. Nevnímať ho a ignorovať jeho váhu pre krivdy minulosti by bolo detinské. A nepočítať s ním v globálnom spore s agresívnym islamom by bolo kriminálne nezodpovedné. Ale nevnímať a ignorovať jeho zlovestné sklony by bolo hlúpe. Pretože tie sklony, ktorých sme si dosýta užili, nie sú dodnes preč. A vôbec nie sú nevinné.
Rusko je dnes v rukách muža, ktorý vzišiel z temnej KGB. Áno, iných než komunizmom pošpinených politikov Rusko po storočí svojej Veľkej lži veľa nemá. A pravda je aj to, že bývalí nomenklatúrni komunisti Jeľcin a neskôr Putin boli stále omnoho lepšou voľbou než Zjuganov, Žirinovskij a zástupy ďalších lunetikov, ktorých mnohí Rusi stále tak milujú. Jeľcin vyviedol krajinu zo zločinného režimu, Putin trochu upratal Jeľcinov neporiadok a skrotil zopár zvrhlých gubernátorov a nehodných miliardárov. Ale obaja majú aj strašlivú odvrátenú stranu. Jeľcin mal skorumpovanú Rodinu, ale aj vojnu v Čečensku, kde používal krutosť a zrejme aj fingované vražedné útoky na vlastných ľudí a obytné domy. Putin má myslenie, spôsoby a rady cynikov z KGB, ale aj zastrelenú Politkovskú, otráveného Litvinenka, a takmer rovnaký osud Viktora Juščenka, keď sa odvážil vrátiť slobodu Ukrajine.Dnešné Rusko už našťastie nemá zvodnú myšlienku, ktorou by ohúrilo – a oklamalo – takmer celý svet. Už má len veľa ropy a plynu. Toto ironické víťazstvo Leninovho materializmu v postleninskom Rusku je, samozrejme, prechodné, ale paradoxne aj veľmi užitočné – aj Rusko si musí skúsiť ten smutný život, zbavený akýchkoľvek ideí a nádeje, v ktorom žila pod jeho čižmou takmer polovica ľudstva, aby pochopilo, ako fatálne sa celé storočie mýlilo a ako strašne svetu ublížilo. Jeho reakcia na premiestnenie sochy v hrdom Estónsku ukazuje, ako veľmi to precitnutie potrebuje.
Ale Rusko je stále veľká a dôležitá krajina. Nie je preto jedno, ako sa k nemu postavíme. Nevnímať ho a ignorovať jeho váhu pre krivdy minulosti by bolo detinské. A nepočítať s ním v globálnom spore s agresívnym islamom by bolo kriminálne nezodpovedné. Ale nevnímať a ignorovať jeho zlovestné sklony by bolo hlúpe. Pretože tie sklony, ktorých sme si dosýta užili, nie sú dodnes preč. A vôbec nie sú nevinné.
Putinovo Rusko nie je Brežnevov gulag, ktorý sme prinežne nazývali Sovietskym zväzom. V dnešnom Rusku existuje opozícia a vychádzajú noviny, ktoré slobodne kritizujú vlastný režim, Rusi môžu čítať, používať internet, cestovať. Je to však obmedzená sloboda. Garry Kasparov môže burcovať svet, no je zatknutý, keď chce do moskovských ulíc, a vezmú mu doklady, keď chce do Samary. Aj noviny sú takmer slobodné, ale keď zájdu priďaleko a najmä privysoko, ich redaktori umierajú násilnou smrťou.
Na stranách 12 až 26 prinášame náš pohľad na dnešné Rusko. Vychádza nám z neho jediné – Putin nie je náš priateľ, a Rusko nie je náš spojenec. Slovanská vzájomnosť je omamná lož.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.