Očami Doroty Nvotovej

V mojej obľúbenej krčme visí na korkovej nástenke vo výčape niekoľko strán, na ktorých sú kópie čiernobielych fotiek s krátkymi popiskami. Na tých fotkách sú niektoré ulice Bratislavy z roku 1914 a 2000. Je v nich, prirodzene, katastrofálny rozdiel. Autor sa to snažil zachytiť z toho istého uhla, ale veľmi mu to nepomohlo a miesta sú na nepoznanie. Okrem toho, že človeka popadne opodstatnená nostalgia, podobná, ako keď si listujeme v pamätníčku z detstva či pozeráme naše fotky z mladšieho veku, zastihol ma pri veľmi zbežnom prezeraní si tejto krčmovej nástenky aj desivý kŕč. Stála som tam s kofolou v ruke a predstavovala si tie miesta a tých ľudí. Iste, na také dlhé roky je tá veľká zmena prirodzená. Aj keď to neospravedlňuje škaredosť dotyčných moderných budov. Neviem prečo sa dnes vlastne stavajú také ohavnosti. Je to ako s autami. Existujú krásne autá s nápaditými tvarmi, ale štandard je také to šikmé mračiace sa vozidlo. A pritom upraviť ten plech do krajších tvarov predsa nestojí výrobcu viac peňazí. A ľudia tie autá kupujú. A takisto sa sťahujú do tých ohavných domov. Nemám skutočne nič proti pokroku, ani tým skleneným obludám, pokiaľ sú na správnom mieste a korešpondujú s prostredím, prípadne zakrývajú niekoľkoročnú dieru v meste či inú architektonickú ohavnosť. Ale prečo preboha niekto postavil ten polomrakodrap vedľa VUB-ky pri autobusovej stanici? To bol presne ten prípad, keď na mieste, kde nič nebolo, mohlo vzniknúť niečo moderné ale trefné, niečo, z čoho by sme sa tešili ako z nového mosta. Keď som sa vrátila z Indie a zbadala tú hrôzu, nechcela som veriť vlastným očiam. Pripomína mi tie socialistické hranaté nechutné stavby a keby som k tomu prirovnala slovenskú televíziu, veľmi by som jej, aj pri všetkej jej veľkolepej úbohosti a zbytočnosti, ublížila. Teraz nehovorím o ubúdajúcej zeleni a miznúcich kultových miestach, akým bola napríklad Stoka. Aj keď nikoho nevyženú a nič nevysekajú a nemajú komu prekážať, aj tak to dopadne takto. Ak sa bude v Bratislave stavať v tomto duchu, bude sa človek pri pohľade na podobnú nástenku, ako je tá naša, hanbiť ako pes. Za divadlo, za nový mrakodrap, ale hlavne za svoju generáciu.