Ameriku, ako ju poznáme, založili a vybudovali utečenci z Európy, aj tak sú však Spojené štáty iné ako Európa. Prisťahovalci sa snažili nechať na starom kontinente všetko, pred čím utekali.
Náboženstvo oddelili od štátu, moc rozdelili medzi jednotlivé zložky vlády, ktoré si navzájom konkurovali, a obmedzili úlohu vlády v spoločnosti. Výsledkom bola americká demokracia, ako ju v polovoci 19. storočia popísal Tocqueville, a ako s drobnými obmenami vydržala vyše dvesto rokov. Amrika bola (paradoxne) nábožnejšia ako Európa, dobrovoľníctvo a idealizmus (paradoxne) prekvitali pod povrchom hľadania individuálneho šťastia a úspechu, a predovšetkým, zodpovednosť jednotlivca za svoj život bola väčšia a naopak rola štátu a vlády v živote jednotlivca bola menšia ako v Európe.
Všetko toto o Amerike naďalej platí, no čoraz menej. Najväčšie zmeny sa týkajú vlády. Kvôli dvom svetovým vojnám a hospodárskej kríze v 30. rokoch a sociálnym programom, zavedeným v 60. rokoch sa posilnila rola štátu. A zdá sa, že ďalšia vlna posilnenia role štátu prichádza v Amerike dnes. Stámiliardové injekcie do krachujúcich podnikov začala už Bushova vláda, znásobuje ich Obamova vláda, a teraz, po opadnutí prvých emócií z hospodárskej krízy, sa čoraz naliehavejšie vracia otázka, ako sa všetky tieto dlhy zaplatia. Kritici prezidenta Obamu hovoria až o „europeizácii“ Spojených štátov, pričom význam tohto slova má medzi nimi výlučne negatívne vyznenie.
V polovici apríla, keď Američania platili dane, zorganizovali desiatky nespokojných skupín po celých Spojených štátoch svoje „tea parties“, protestné zhromaždenia, názvom nadväzujúce na bostonskú „čajovú párty“ z konca 18. storočia, kedy nespokojní americkí kolonisti potopili v bostonskom prístave stovky debien čaju na protest proti daniam, ktoré na nich uvrhla Británia. „Čajové protesty“ ukázali, že americká vláda to s ďalšími štátnymi výdajmi nebude mať jednoduché – nedôvera voči vláde stála pri zrode Ameriky, a ako vidno, opakovane sa vracia. Jednoduché to však nemajú ani odporcovia, pretože v čase kríz narastá volanie po tom, aby štát konal, a táto kríza sa ešte neskončila – a to, čo si raz štát vezme za svoje, sa mu veľmi ťažko odoberá späť. A ľahké to nemajú ani tí, ktorí tvrdia, že problém nie je vo výške daní, ale v rozumnej vláde, s poukazom na severnú Európu, ktorá vysoké dane využíva spôsobom, že je s tým väčšina spoločnosti spokojná. Ani v Škandinávii nie sú z vysokých daní všetci nadšení, a vládu vo Washingtone je ťažšie kontrolovať ako vládu v Štokholme či v Kodani. Nikto však nevie, či sa ešte bude dať vrátiť späť k Tocquevillovi.
Náboženstvo oddelili od štátu, moc rozdelili medzi jednotlivé zložky vlády, ktoré si navzájom konkurovali, a obmedzili úlohu vlády v spoločnosti. Výsledkom bola americká demokracia, ako ju v polovoci 19. storočia popísal Tocqueville, a ako s drobnými obmenami vydržala vyše dvesto rokov. Amrika bola (paradoxne) nábožnejšia ako Európa, dobrovoľníctvo a idealizmus (paradoxne) prekvitali pod povrchom hľadania individuálneho šťastia a úspechu, a predovšetkým, zodpovednosť jednotlivca za svoj život bola väčšia a naopak rola štátu a vlády v živote jednotlivca bola menšia ako v Európe.
Všetko toto o Amerike naďalej platí, no čoraz menej. Najväčšie zmeny sa týkajú vlády. Kvôli dvom svetovým vojnám a hospodárskej kríze v 30. rokoch a sociálnym programom, zavedeným v 60. rokoch sa posilnila rola štátu. A zdá sa, že ďalšia vlna posilnenia role štátu prichádza v Amerike dnes. Stámiliardové injekcie do krachujúcich podnikov začala už Bushova vláda, znásobuje ich Obamova vláda, a teraz, po opadnutí prvých emócií z hospodárskej krízy, sa čoraz naliehavejšie vracia otázka, ako sa všetky tieto dlhy zaplatia. Kritici prezidenta Obamu hovoria až o „europeizácii“ Spojených štátov, pričom význam tohto slova má medzi nimi výlučne negatívne vyznenie.
V polovici apríla, keď Američania platili dane, zorganizovali desiatky nespokojných skupín po celých Spojených štátoch svoje „tea parties“, protestné zhromaždenia, názvom nadväzujúce na bostonskú „čajovú párty“ z konca 18. storočia, kedy nespokojní americkí kolonisti potopili v bostonskom prístave stovky debien čaju na protest proti daniam, ktoré na nich uvrhla Británia. „Čajové protesty“ ukázali, že americká vláda to s ďalšími štátnymi výdajmi nebude mať jednoduché – nedôvera voči vláde stála pri zrode Ameriky, a ako vidno, opakovane sa vracia. Jednoduché to však nemajú ani odporcovia, pretože v čase kríz narastá volanie po tom, aby štát konal, a táto kríza sa ešte neskončila – a to, čo si raz štát vezme za svoje, sa mu veľmi ťažko odoberá späť. A ľahké to nemajú ani tí, ktorí tvrdia, že problém nie je vo výške daní, ale v rozumnej vláde, s poukazom na severnú Európu, ktorá vysoké dane využíva spôsobom, že je s tým väčšina spoločnosti spokojná. Ani v Škandinávii nie sú z vysokých daní všetci nadšení, a vládu vo Washingtone je ťažšie kontrolovať ako vládu v Štokholme či v Kodani. Nikto však nevie, či sa ešte bude dať vrátiť späť k Tocquevillovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.