Podľa všeobecného presvedčenia žijeme výrazne nad možnosti zemegule. Tento výklad sa zvykne formulovať jednoduchým spôsobom: kvôli vyššej životnej úrovni a populačnému rastu budeme do roku 2030 potrebovať dve planéty.
A keby sa každému podarilo dosiahnuť rovnakú životnú úroveň ako Američanom, potrebovali by sme päť planét.
Ekologickí aktivisti používajú na podporu svojich argumentov „ekologickú stopu“ – plochu, ktorú si každý z nás od planéty vyžaduje. Na produkciu potravín, látok a dreva potrebujeme poľnohospodársku pôdu, pastviny, lesy a loviská rýb a na svoje domy, cesty a mestá potrebujeme priestor. Určitá plocha navyše musí pohlcovať odpad. Svetový fond divočiny (WWF) a niekoľko ďalších ekologických organizácií vykonávajú už viac ako desať rokov zložité výpočty, aby stanovili „ekologickú stopu“ jedinca na zemeguli. Ich čísla ukazujú, že každý Američan využíva 9,4 hektára plochy zemegule, každý Európan 4,7 hektára a ľudia v nízkopríjmových krajinách iba jeden hektár. Keď to sčítame, využívame spolu 17,5 miliardy hektárov plochy.
K dispozícii je, žiaľ, len 13,4 miliardy hektárov. WWF teda tvrdí, že už dnes žijeme nad možnosti zemegule, lebo spotrebúvame zhruba o 30 percent viacej. Tvrdí sa preto, že finančná kríza „je nezrovnateľne menšia než rysujúca sa ekologická úverová kríza“. Britský nedeľník Observer použil titulok „Hľadá sa: nová zemeguľa do roku 2050“; podľa BBC je zemeguľa „na ceste k ekokrachu“ a Washington Post vyjadril zdesenie nad faktom, že potrebujeme ďalšie štyri planéty.
Keď hovoríme, že americký životný štýl potrebuje päť planét, predpokladáme, že technológie zostanú konštantné, zatiaľ čo v skutočnosti je pravdepodobné, že celosvetová produktivita pri využívaní pôdy sa bude zvyšovať. Navzdory týmto nedostatkom je však zrejmé, že plochu, ktorú využívame na cesty, nemožno využiť na pestovanie potravín a že plochu, určenú na stavbu domov, ukrajujeme z lesnej plochy. Táto časť ekologickej stopy je vhodným meradlom našej stopy na zemeguli. V tomto ohľade však žijeme bezpečne, lebo využívame približne 60 percent svetovej rozlohy, a tento pomer bude pravdepodobne klesať, pretože súčasné tempo rastu populácie sa spomaľuje, zatiaľ čo technologický pokrok pokračuje. Žiadny ekologický kolaps sa teda nekoná. A pozor – nároky jednotlivcov na planétu klesli vďaka technológiám minulých piatich rokov o 35 percent!
Existuje ukazovateľ, ktorý ustavične rastie: uhlíkové emisie. Nikto však presne nevie, ako prepočítať CO2 na plochu. WWF a niektorí vedci túto otázku obchádzajú tým, že plochu definujú ako rozlohu lesa potrebného na pohltenie dodatočného CO2 (táto zložka predstavuje viac ako výsledných 50 percent celkovej ekologickej stopy). V podstate sa nám však tvrdí, že by sme mali zasadiť toľko stromov, aby emisie klesli na nulu. Museli by sme preto vysadiť lesy na rozlohe o 30 percent väčšej, než je celá dostupná plocha… Je však nevyhnutné, aby sme znižovali všetky emisie?
Nie. Ešte dôležitejšie je, že výsadba lesov je z hľadiska plochy jedným z najmenej efektívnych spôsobov znižovania emisií. Solárne články a veterné turbíny vyžadujú na znižovanie CO2 menej ako 1 percento plochy lesov, sú čoraz efektívnejšie a často ich možno umiestniť na neproduktívnu pôdu.
Zdá sa, že hlavným cieľom prepočítavania CO2 na nelogický parameter lesnej plochy je dosiahnutie alarmujúceho výsledku. Popredný autor modelov vo vedeckej literatúre pripúšťa, že väčšina považuje túto metódu za „ťažko obhájiteľnú“. Ďalšie dva výskumné tímy poukázali na skutočnosť, že ekologická stopa „nie je ani tak vedecké meradlo ako skôr ukazovateľ , ktorý má zvýšiť povedomie verejnosti a ovplyvniť politiku“.
Keď dobre preskúmame výpočty „ekologickej stopy“, zistíme, že jediná vec, ktorá svetu dochádza, je plocha potrebná na výsadbu kolosálneho množstva imaginárneho lesa, ktorý by sme aj tak nevysadili, s cieľom vyhnúť sa emisiám CO2, ktorým môžeme zabrániť oveľa šikovnejšími prostriedkami.
Bájka, že naša rozmarná spotreba vyžaduje päť planét, je chytľavá, ale mylná. Planéta, ktorú máme, nám bohato postačí.
Copyright: Project Syndicate, 2009
A keby sa každému podarilo dosiahnuť rovnakú životnú úroveň ako Američanom, potrebovali by sme päť planét.
Ekologickí aktivisti používajú na podporu svojich argumentov „ekologickú stopu“ – plochu, ktorú si každý z nás od planéty vyžaduje. Na produkciu potravín, látok a dreva potrebujeme poľnohospodársku pôdu, pastviny, lesy a loviská rýb a na svoje domy, cesty a mestá potrebujeme priestor. Určitá plocha navyše musí pohlcovať odpad. Svetový fond divočiny (WWF) a niekoľko ďalších ekologických organizácií vykonávajú už viac ako desať rokov zložité výpočty, aby stanovili „ekologickú stopu“ jedinca na zemeguli. Ich čísla ukazujú, že každý Američan využíva 9,4 hektára plochy zemegule, každý Európan 4,7 hektára a ľudia v nízkopríjmových krajinách iba jeden hektár. Keď to sčítame, využívame spolu 17,5 miliardy hektárov plochy.
K dispozícii je, žiaľ, len 13,4 miliardy hektárov. WWF teda tvrdí, že už dnes žijeme nad možnosti zemegule, lebo spotrebúvame zhruba o 30 percent viacej. Tvrdí sa preto, že finančná kríza „je nezrovnateľne menšia než rysujúca sa ekologická úverová kríza“. Britský nedeľník Observer použil titulok „Hľadá sa: nová zemeguľa do roku 2050“; podľa BBC je zemeguľa „na ceste k ekokrachu“ a Washington Post vyjadril zdesenie nad faktom, že potrebujeme ďalšie štyri planéty.
Keď hovoríme, že americký životný štýl potrebuje päť planét, predpokladáme, že technológie zostanú konštantné, zatiaľ čo v skutočnosti je pravdepodobné, že celosvetová produktivita pri využívaní pôdy sa bude zvyšovať. Navzdory týmto nedostatkom je však zrejmé, že plochu, ktorú využívame na cesty, nemožno využiť na pestovanie potravín a že plochu, určenú na stavbu domov, ukrajujeme z lesnej plochy. Táto časť ekologickej stopy je vhodným meradlom našej stopy na zemeguli. V tomto ohľade však žijeme bezpečne, lebo využívame približne 60 percent svetovej rozlohy, a tento pomer bude pravdepodobne klesať, pretože súčasné tempo rastu populácie sa spomaľuje, zatiaľ čo technologický pokrok pokračuje. Žiadny ekologický kolaps sa teda nekoná. A pozor – nároky jednotlivcov na planétu klesli vďaka technológiám minulých piatich rokov o 35 percent!
Existuje ukazovateľ, ktorý ustavične rastie: uhlíkové emisie. Nikto však presne nevie, ako prepočítať CO2 na plochu. WWF a niektorí vedci túto otázku obchádzajú tým, že plochu definujú ako rozlohu lesa potrebného na pohltenie dodatočného CO2 (táto zložka predstavuje viac ako výsledných 50 percent celkovej ekologickej stopy). V podstate sa nám však tvrdí, že by sme mali zasadiť toľko stromov, aby emisie klesli na nulu. Museli by sme preto vysadiť lesy na rozlohe o 30 percent väčšej, než je celá dostupná plocha… Je však nevyhnutné, aby sme znižovali všetky emisie?
Nie. Ešte dôležitejšie je, že výsadba lesov je z hľadiska plochy jedným z najmenej efektívnych spôsobov znižovania emisií. Solárne články a veterné turbíny vyžadujú na znižovanie CO2 menej ako 1 percento plochy lesov, sú čoraz efektívnejšie a často ich možno umiestniť na neproduktívnu pôdu.
Zdá sa, že hlavným cieľom prepočítavania CO2 na nelogický parameter lesnej plochy je dosiahnutie alarmujúceho výsledku. Popredný autor modelov vo vedeckej literatúre pripúšťa, že väčšina považuje túto metódu za „ťažko obhájiteľnú“. Ďalšie dva výskumné tímy poukázali na skutočnosť, že ekologická stopa „nie je ani tak vedecké meradlo ako skôr ukazovateľ , ktorý má zvýšiť povedomie verejnosti a ovplyvniť politiku“.
Keď dobre preskúmame výpočty „ekologickej stopy“, zistíme, že jediná vec, ktorá svetu dochádza, je plocha potrebná na výsadbu kolosálneho množstva imaginárneho lesa, ktorý by sme aj tak nevysadili, s cieľom vyhnúť sa emisiám CO2, ktorým môžeme zabrániť oveľa šikovnejšími prostriedkami.
Bájka, že naša rozmarná spotreba vyžaduje päť planét, je chytľavá, ale mylná. Planéta, ktorú máme, nám bohato postačí.
Copyright: Project Syndicate, 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.