Bola by azda zaujímavá polemika, či je väčší škandál tzv. nástenkový tender Mariana Janušeka, alebo výmena tohto exministra jeho najbližším spolupracovníkom, ktorý zmluvy nielenže spolupodpisoval, ale dokonca to celé organizoval.
Je to vec názoru. Ako nerozlučné dvojičky, prvý a druhý polčas toho istého príbehu sa však ideálne dopĺňajú v zatiaľ azda najvýstižnejšej kompozícii o charaktere tejto garnitúry.
Primitívna forma zboja (ešte vypuklejšia ako napr. vo Veľkom Slavkove), ktorá si už nerobí starosti ani so zahladzovaním stôp, si tu podala ruky s bohorovnosťou moci, keď premiér pred tvárou verejnosti povýšil na ministra človeka, ktorý sa na miliardovej machinácii podieľal ak nie vyššou, tak rovnakou mierou ako predchodca.
Robert Fico si toto dovolil, lebo dva a pol roka stabilných či rastúcich preferencií ho utvrdili v pocite nedotknuteľnosti a beztrestnosti v zmysle politických konzekvencií. Zároveň však ukázal, zreteľnejšie ako kedykoľvek, že nemá najmenší vnútorný problém tolerovať akúkoľvek špinavosť. Niežeby o tom doteraz mohla byť medzi rozumnými ľuďmi pochybnosť, avšak rošáda, ktorú urobil, sa dá čítať jedine ako požehnanie koaličnému partnerovi, že v drancovaní zdrojov môže pokračovať. „Pokrok“ je zrejmý: Vo Veľkom Slavkove síce tiež zažmúril oči nad osobou, ktorá profitovala z reštitúcie a sedí s ním na koaličnej rade, ale ešte sa snažil o vytvorenie zdania („rekonštrukcia“ pozemkového fondu), že v budúcnosti už ryžovať nedovolí.
Po nástenke a jej „riešení“ sa teda Fico nemôže už ani tváriť, že zlodejov v koalícii síce trpí, ale ak ich už pristihne takpovediac „s krvavými rukami“, tak ich aspoň odstrihne od koryta. Samozrejme, záskok Štefanova za Janušeka mohol prekvapiť len tých, ktorí veria, že Fico a Smer sú predsa len iný „druh“ ako SNS a HZDS, a že celá tá jeho protikorupčná rétorika, rôzne „tri sekundy po prvom podozrení“ (a podobne), bola niekedy viac ako moták na jednoduchších voličov. Jediný pohľad na Maďaričov tender, zhodou okolností tiež na akési služby v rámci eurofondov, a je jasné, že do dokonalosti kópie chýba ozaj iba tá nástenka... Víťazom je jediný účastník „súťaže“; predmet „eurofondy“ si dal medzi činnosti dva týždne pred uzávierkou prihlášok; predsedníčka predstavenstva odmieta akúkoľvek komunikáciu. Čo je to? Rozdiel bude ešte v tom, že cez vlastníka (vlastníčku) spoločnosti sa zrejme nedostaneme priamo k Ficovi... Alebo, čo sú to „sociálne podniky“, na ktoré idú peniaze z rezortu Tomanovej? Sociálny podnik je v politickom procese legalizovaný systém prevodu európskych peňazí na účty ľudí či s členským, či rodinným vzťahom k strane Smer.
Samozrejme, i to sú eurofondy. Skutočnosť, že na motívy „príležitosť robí zlodeja“ nie je možné vymyslieť dokonalejší symbol, isteže nikoho neospravedlňuje. Avšak o tom, že európske peniaze rozvíjajú korupčné prostredie viac ako čokoľvek, svedčia obrovské škandály po celej Európe. Nezmyselnými titulmi, na ktoré sa môžu vypisovať projekty, i obrovským priestorom na tzv. informačné kampane a poradenské služby, ktoré sa zneužívajú najlepšie, pomáhajú vytvárať na národných scénach celé klientelistické siete z politických strán a právnych, mediálnych, konzultačných agentúr, ktorými sa obmotávajú. Slota z tohto obrazu vyčnieva len primitivizmom a priamočiarou nenásytnosťou outsidera, ktorý si ani nemusí robiť starosti o svoj obraz, takže po „donáške do bytu“ si nedá ani tú námahu, aby umyl špinavé schody.
Je to vec názoru. Ako nerozlučné dvojičky, prvý a druhý polčas toho istého príbehu sa však ideálne dopĺňajú v zatiaľ azda najvýstižnejšej kompozícii o charaktere tejto garnitúry.
Primitívna forma zboja (ešte vypuklejšia ako napr. vo Veľkom Slavkove), ktorá si už nerobí starosti ani so zahladzovaním stôp, si tu podala ruky s bohorovnosťou moci, keď premiér pred tvárou verejnosti povýšil na ministra človeka, ktorý sa na miliardovej machinácii podieľal ak nie vyššou, tak rovnakou mierou ako predchodca.
Robert Fico si toto dovolil, lebo dva a pol roka stabilných či rastúcich preferencií ho utvrdili v pocite nedotknuteľnosti a beztrestnosti v zmysle politických konzekvencií. Zároveň však ukázal, zreteľnejšie ako kedykoľvek, že nemá najmenší vnútorný problém tolerovať akúkoľvek špinavosť. Niežeby o tom doteraz mohla byť medzi rozumnými ľuďmi pochybnosť, avšak rošáda, ktorú urobil, sa dá čítať jedine ako požehnanie koaličnému partnerovi, že v drancovaní zdrojov môže pokračovať. „Pokrok“ je zrejmý: Vo Veľkom Slavkove síce tiež zažmúril oči nad osobou, ktorá profitovala z reštitúcie a sedí s ním na koaličnej rade, ale ešte sa snažil o vytvorenie zdania („rekonštrukcia“ pozemkového fondu), že v budúcnosti už ryžovať nedovolí.
Po nástenke a jej „riešení“ sa teda Fico nemôže už ani tváriť, že zlodejov v koalícii síce trpí, ale ak ich už pristihne takpovediac „s krvavými rukami“, tak ich aspoň odstrihne od koryta. Samozrejme, záskok Štefanova za Janušeka mohol prekvapiť len tých, ktorí veria, že Fico a Smer sú predsa len iný „druh“ ako SNS a HZDS, a že celá tá jeho protikorupčná rétorika, rôzne „tri sekundy po prvom podozrení“ (a podobne), bola niekedy viac ako moták na jednoduchších voličov. Jediný pohľad na Maďaričov tender, zhodou okolností tiež na akési služby v rámci eurofondov, a je jasné, že do dokonalosti kópie chýba ozaj iba tá nástenka... Víťazom je jediný účastník „súťaže“; predmet „eurofondy“ si dal medzi činnosti dva týždne pred uzávierkou prihlášok; predsedníčka predstavenstva odmieta akúkoľvek komunikáciu. Čo je to? Rozdiel bude ešte v tom, že cez vlastníka (vlastníčku) spoločnosti sa zrejme nedostaneme priamo k Ficovi... Alebo, čo sú to „sociálne podniky“, na ktoré idú peniaze z rezortu Tomanovej? Sociálny podnik je v politickom procese legalizovaný systém prevodu európskych peňazí na účty ľudí či s členským, či rodinným vzťahom k strane Smer.
Samozrejme, i to sú eurofondy. Skutočnosť, že na motívy „príležitosť robí zlodeja“ nie je možné vymyslieť dokonalejší symbol, isteže nikoho neospravedlňuje. Avšak o tom, že európske peniaze rozvíjajú korupčné prostredie viac ako čokoľvek, svedčia obrovské škandály po celej Európe. Nezmyselnými titulmi, na ktoré sa môžu vypisovať projekty, i obrovským priestorom na tzv. informačné kampane a poradenské služby, ktoré sa zneužívajú najlepšie, pomáhajú vytvárať na národných scénach celé klientelistické siete z politických strán a právnych, mediálnych, konzultačných agentúr, ktorými sa obmotávajú. Slota z tohto obrazu vyčnieva len primitivizmom a priamočiarou nenásytnosťou outsidera, ktorý si ani nemusí robiť starosti o svoj obraz, takže po „donáške do bytu“ si nedá ani tú námahu, aby umyl špinavé schody.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.