Mnohí z nás pokladajú rozdiel medzi ľuďmi a zvieratami za priepastný. Aj oxfordský profesor Rom Harré ho za taký považoval. Až kým raz v Kalifornii neuvidel niečo, čo jeho názor navždy zmenilo.
To niečo bol šimpanz, ktorý sedel na strome, listoval si v obrázkovom časopise a posunkovou rečou sám pre seba hovoril, čo v časopise vidí. Presnejšie povedané, bola to šimpanzica, volala sa Washoe a posunkovú reč ASL (american sign language) sa učila v rámci vedeckého experimentu. Cieľom experimentu bolo zistiť, či majú ľudoopy, t. j. šimpanzy, gorily a orangutany, aspoň potenciálne rečové schopnosti.
.vicky
Ľudia sa pustili do skúmania potenciálnych rečových schopností šimpanzov po tom, čo sa ukázalo, že šimpanzy sú akési príliš šikovné. V prvej polovici dvadsiateho storočia vyrástlo niekoľko šimpanzov v ľudských rodinách. Nechovali ich ako domáce zvieratá, boli vychovávané podobne ako deti. Tieto šimpanzy sa naučili používať množstvo nástrojov. Vedeli jesť príborom, čistili si zuby zubnou kefkou, správne používali francúzsky kľúč, maľovali prstom či štetcom. (Mimochodom, v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia zistila Jane Goodallová, že nástroje používajú aj šimpanzy voľne žijúce v afrických pralesoch. Typickým príkladom je strkanie vetvičiek do termitiska – niektoré termity sa do vetvičky zahryznú, šimpanz vetvičku vytiahne a na termitoch si pochutí.)
Ďalšou zaujímavou vlastnosťou šimpanzov vychovaných v rodinách bola ich záľuba v obrázkových časopisoch. O tom, že obrázkom naozaj rozumeli, svedčí prípad šimpanzej dievčinky Vicki, ktorá svojich „adoptívnych rodičov“ zvykla žiadať o zvezenie autom tak, že vytrhla z nejakého časopisu obrázok auta a podala im ho. Vari najzaujímavejšie na tom bolo, že nepotrebovala obrázok ich auta, Vicki jednoducho použila obrázok nejakého auta. To poukazovalo na schopnosť používať symboly, a odtiaľ to už k reči zrejme nie je ďaleko.
Ani Vicki, ani jej predchodcovia sa však rozprávať nenaučili. Zdalo sa, že práve reč je tá kľúčová schopnosť, ktorá nás tak zásadne odlišuje od ľudoopov.
.washoe
Aby túto tézu preverili, Allen a Beatrix Gardnerovci začali v roku 1966 s ambicióznym projektom. Jeho základom bola hypotéza, že to, že ľudoopi nepoužívajú reč, nie je spôsobené ich nedostatočnými mentálnymi schopnosťami, ale nevhodnými anatomickými vlastnosťami hrtana, jazyka a hlasiviek. Keby táto hypotéza zodpovedala pravde, potom by nemalo byť nemožné naučiť šimpanzov posunkovú reč. A tak sa do toho Gardnerovci pustili.
Washoe sa učila rozprávať tak, ako sa učí rozprávať dieťa. Jednoducho žila s ľuďmi, ktorí sa v jej prítomnosti dorozumievali len posunkami. Normálna reč bola prísne zakázaná. Malým počtom jednoduchých znakov sa ľudia snažili komunikovať aj s Washoe.
V roku 1969 publikovali Gardnerovci prvé výsledky. Washoe sa naučila správne používať viac ako sto znakov. Bola schopná zovšeobecňovať, používala napríklad znak „kvet“ na označenie mnohých rôznych vôní. Prestala s tým, až keď sa naučila nový znak „pach“, čo znova svedčilo o tom, že Washoe znakom naozaj rozumela, že ich nepoužívala len mechanicky. Navyše bola schopná vytvárať nové kombinácie znakov, napríklad „voda vták“ pre labuť alebo „otvor jedlo pitie“ pre otvorenie chladničky. Kritériá na uznanie zvládnutia znaku alebo použitia novej kombinácie boli pritom natoľko prísne a objektívne, že nevyvolali vo vedeckej obci zásadné námietky.
.nim
Námietky vyvolal až prípad šimpanza Nima, a to dosť bizarným spôsobom. Herbert Terrace
sa pokúsil zopakovať výsledky získané Gardnerovcami, avšak rigoróznejším spôsobom. Šimpanza Nima učil posunkovú reč v strohých laboratórnych podmienkach, v ktorých boli vyradené z hry emocionálne a sociálne väzby šimpanza s jeho učiteľmi. Experiment sa skončil úspešne, ale po istom čase prišiel Terrace pri analýze videonahrávok na to, že Nim sa vlastne nenaučil nič, čo by sa dalo nazvať rečou. V podstate sa len snažil uhádnuť, čo sa od neho chce, a to potom robil. Inými slovami, nešlo ani len o náznaky reči, išlo o číru imitáciu.
Po tomto zistení Terrace rozniesol na kopytách svoju vlastnú prácu a popri tom, samozrejme, zaútočil aj na všetko, čo dosiahla Washoe. Gardnerovci však tvrdili – a ťažko im nedať za pravdu – že spôsob, akým Nima učili, ani nemohol viesť k iným výsledkom. Šimpanzy sú extrémne spoločenské tvory, ťažko si pre ne predstaviť nevhodnejší spôsob učenia než ten, ktorý zvolil Terrace. Dnes vieme skoro s istotou, že k zaujímavým výsledkom vedie len prístup plne rešpektujúci osobnosť jednotlivých šimpanzov či iných ľudoopov (základy posunkovej reči zvládla aj gorila Koko). Toto konštatovanie vyzerá celkom príjemne, avšak práve ním sa dostávame k temnej stránke celého príbehu.
Z výskumného hľadiska je totiž šimpanz zaujímavý do takých ôsmich až desiatich rokov. Čo s ním potom? Čo s tvorom, ktorý vie komunikovať pomocou viac ako stovky slov, má silné citové väzby a zrazu už ho ľudia nepotrebujú?
.loulis
Washoe a niekoľko ďalších šimpanzov z experimentov vedených Gardnerovcami mali obrovské šťastie v osobe Rogera Foutsa. Tento človek bol ako mladý ašpirant jedným z Washoiných učiteľov, vychovávateľov a kamarátov. Celú svoju neskoršiu profesionálnu kariéru podriadil tomu, aby Washoe a neskôr aj ďalšie šimpanzy mohli žiť aspoň ako-tak normálnym životom.
A veruže to nebola žiadna sranda. V svojej knihe Najbližší príbuzní opisuje Fouts otrasné zaobchádzanie so šimpanzmi na rôznych amerických univerzitách. Pri čítaní týchto pasáží sa čitateľ nemôže zbaviť dojmu, že človek nepochádza z opice – že pochádza z hoväda.
Fouts sa však o svojich šimpanzov staral, ako len mohol, a v rámci tejto starostlivosti vymyslel nesmierne zaujímavý experiment. Hlavnou postavou tohto experimentu bol Loulis – „adoptívny syn“ už dospelej Washoe. Počas dvoch rokov nepoužil nijaký človek pred Loulisom posunkovú reč. Jediný, kto sa ho pokúšal učiť jednotlivé znaky, bola práve Washoe. Učila ho to rovnakým spôsobom, ako to kedysi učili ju. Napríklad tak, že pred neho postavila stoličku a ukazovala „stolička sedieť“.
S Loulisom a Washoe žili v tom čase aj tri ďalšie šimpanzy od Gardnerovcov a každý z nich ovládal základy posunkovej reči. Loulis sa v tejto rodine naučil 55 znakov, ktoré pravidelne používal pri komunikácii s ostatnými šimpanzmi. Od Loulisa vieme, že ľudoopi sa dokážu naučiť posunkovú reč nielen od ľudí, ale aj od iných ľudoopov.
.kanzi
Kanzi, to je iná story. Tohto šimpanza druhu bonobo nikto nijaký jazyk neučil. Jazyk sa učila jeho nevlastná matka (ktorá ho ukradla hneď po pôrode inej samici).
Nešlo o posunkovú reč, ale o špeciálne znaky, takzvané lexigramy, používané pomocou klávesnice a projektorov. Kanzi bol stále s matkou, ale o učenie nejavil nijaký viditeľný záujem. Matke učenie tiež príliš nešlo. Po dvoch rokoch práce prichádzali experimentátori k záveru, že rečové schopnosti šimpanza bonobo sú zrejme nižšie ako u šimpanza učenlivého.
V roku 1982 odviezli Kanziho matku na niekoľko dní mimo laboratória z dôvodov, ktoré nemali s experimentom nič spoločné. Po troch dňoch si Kanzi sadol k matkinej klávesnici a začal robiť úplne správne to, čo matka zvládala len čiastočne. Po krátkom čase vysvitlo, že Kanzi dokonca rozumie anglickým slovám. S vysokou úspešnosťou stláčal na klávesnici lexigram zodpovedajúci slovu, ktoré práve počul.
Kanzi postupne zvládol okolo 200 lexigramov aktívne, a zhruba 500 slov pasívne. Rozoznal rozdiel medzi vetami „nech pes uhryzne hada“ a „nech had uhryzne psa“. V oboch prípadoch doniesol gumené hračky, psa a hada, strčil hada do papule psovi alebo naopak – podľa toho, čo sa od neho chcelo – a prstami gumenú papuľku stlačil.
Aké z toho plynie ponaučenie? Azda aspoň také, že rozdiel medzi ľuďmi a ľudoopmi asi nebude až taký priepastný. Takže by sme sa k nim hádam mohli začať správať trochu slušnejšie. Pre začiatok by som navrhoval drobnú zmenu v našom neľútostnom jazykovom zákone. Aby sa dalo celkom legálne napísať nielen šimpanzy, ako duby, ale aj šimpanzi, ako chlapi.
To niečo bol šimpanz, ktorý sedel na strome, listoval si v obrázkovom časopise a posunkovou rečou sám pre seba hovoril, čo v časopise vidí. Presnejšie povedané, bola to šimpanzica, volala sa Washoe a posunkovú reč ASL (american sign language) sa učila v rámci vedeckého experimentu. Cieľom experimentu bolo zistiť, či majú ľudoopy, t. j. šimpanzy, gorily a orangutany, aspoň potenciálne rečové schopnosti.
.vicky
Ľudia sa pustili do skúmania potenciálnych rečových schopností šimpanzov po tom, čo sa ukázalo, že šimpanzy sú akési príliš šikovné. V prvej polovici dvadsiateho storočia vyrástlo niekoľko šimpanzov v ľudských rodinách. Nechovali ich ako domáce zvieratá, boli vychovávané podobne ako deti. Tieto šimpanzy sa naučili používať množstvo nástrojov. Vedeli jesť príborom, čistili si zuby zubnou kefkou, správne používali francúzsky kľúč, maľovali prstom či štetcom. (Mimochodom, v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia zistila Jane Goodallová, že nástroje používajú aj šimpanzy voľne žijúce v afrických pralesoch. Typickým príkladom je strkanie vetvičiek do termitiska – niektoré termity sa do vetvičky zahryznú, šimpanz vetvičku vytiahne a na termitoch si pochutí.)
Ďalšou zaujímavou vlastnosťou šimpanzov vychovaných v rodinách bola ich záľuba v obrázkových časopisoch. O tom, že obrázkom naozaj rozumeli, svedčí prípad šimpanzej dievčinky Vicki, ktorá svojich „adoptívnych rodičov“ zvykla žiadať o zvezenie autom tak, že vytrhla z nejakého časopisu obrázok auta a podala im ho. Vari najzaujímavejšie na tom bolo, že nepotrebovala obrázok ich auta, Vicki jednoducho použila obrázok nejakého auta. To poukazovalo na schopnosť používať symboly, a odtiaľ to už k reči zrejme nie je ďaleko.
Ani Vicki, ani jej predchodcovia sa však rozprávať nenaučili. Zdalo sa, že práve reč je tá kľúčová schopnosť, ktorá nás tak zásadne odlišuje od ľudoopov.
.washoe
Aby túto tézu preverili, Allen a Beatrix Gardnerovci začali v roku 1966 s ambicióznym projektom. Jeho základom bola hypotéza, že to, že ľudoopi nepoužívajú reč, nie je spôsobené ich nedostatočnými mentálnymi schopnosťami, ale nevhodnými anatomickými vlastnosťami hrtana, jazyka a hlasiviek. Keby táto hypotéza zodpovedala pravde, potom by nemalo byť nemožné naučiť šimpanzov posunkovú reč. A tak sa do toho Gardnerovci pustili.
Washoe sa učila rozprávať tak, ako sa učí rozprávať dieťa. Jednoducho žila s ľuďmi, ktorí sa v jej prítomnosti dorozumievali len posunkami. Normálna reč bola prísne zakázaná. Malým počtom jednoduchých znakov sa ľudia snažili komunikovať aj s Washoe.
V roku 1969 publikovali Gardnerovci prvé výsledky. Washoe sa naučila správne používať viac ako sto znakov. Bola schopná zovšeobecňovať, používala napríklad znak „kvet“ na označenie mnohých rôznych vôní. Prestala s tým, až keď sa naučila nový znak „pach“, čo znova svedčilo o tom, že Washoe znakom naozaj rozumela, že ich nepoužívala len mechanicky. Navyše bola schopná vytvárať nové kombinácie znakov, napríklad „voda vták“ pre labuť alebo „otvor jedlo pitie“ pre otvorenie chladničky. Kritériá na uznanie zvládnutia znaku alebo použitia novej kombinácie boli pritom natoľko prísne a objektívne, že nevyvolali vo vedeckej obci zásadné námietky.
.nim
Námietky vyvolal až prípad šimpanza Nima, a to dosť bizarným spôsobom. Herbert Terrace
sa pokúsil zopakovať výsledky získané Gardnerovcami, avšak rigoróznejším spôsobom. Šimpanza Nima učil posunkovú reč v strohých laboratórnych podmienkach, v ktorých boli vyradené z hry emocionálne a sociálne väzby šimpanza s jeho učiteľmi. Experiment sa skončil úspešne, ale po istom čase prišiel Terrace pri analýze videonahrávok na to, že Nim sa vlastne nenaučil nič, čo by sa dalo nazvať rečou. V podstate sa len snažil uhádnuť, čo sa od neho chce, a to potom robil. Inými slovami, nešlo ani len o náznaky reči, išlo o číru imitáciu.
Po tomto zistení Terrace rozniesol na kopytách svoju vlastnú prácu a popri tom, samozrejme, zaútočil aj na všetko, čo dosiahla Washoe. Gardnerovci však tvrdili – a ťažko im nedať za pravdu – že spôsob, akým Nima učili, ani nemohol viesť k iným výsledkom. Šimpanzy sú extrémne spoločenské tvory, ťažko si pre ne predstaviť nevhodnejší spôsob učenia než ten, ktorý zvolil Terrace. Dnes vieme skoro s istotou, že k zaujímavým výsledkom vedie len prístup plne rešpektujúci osobnosť jednotlivých šimpanzov či iných ľudoopov (základy posunkovej reči zvládla aj gorila Koko). Toto konštatovanie vyzerá celkom príjemne, avšak práve ním sa dostávame k temnej stránke celého príbehu.
Z výskumného hľadiska je totiž šimpanz zaujímavý do takých ôsmich až desiatich rokov. Čo s ním potom? Čo s tvorom, ktorý vie komunikovať pomocou viac ako stovky slov, má silné citové väzby a zrazu už ho ľudia nepotrebujú?
.loulis
Washoe a niekoľko ďalších šimpanzov z experimentov vedených Gardnerovcami mali obrovské šťastie v osobe Rogera Foutsa. Tento človek bol ako mladý ašpirant jedným z Washoiných učiteľov, vychovávateľov a kamarátov. Celú svoju neskoršiu profesionálnu kariéru podriadil tomu, aby Washoe a neskôr aj ďalšie šimpanzy mohli žiť aspoň ako-tak normálnym životom.
A veruže to nebola žiadna sranda. V svojej knihe Najbližší príbuzní opisuje Fouts otrasné zaobchádzanie so šimpanzmi na rôznych amerických univerzitách. Pri čítaní týchto pasáží sa čitateľ nemôže zbaviť dojmu, že človek nepochádza z opice – že pochádza z hoväda.
Fouts sa však o svojich šimpanzov staral, ako len mohol, a v rámci tejto starostlivosti vymyslel nesmierne zaujímavý experiment. Hlavnou postavou tohto experimentu bol Loulis – „adoptívny syn“ už dospelej Washoe. Počas dvoch rokov nepoužil nijaký človek pred Loulisom posunkovú reč. Jediný, kto sa ho pokúšal učiť jednotlivé znaky, bola práve Washoe. Učila ho to rovnakým spôsobom, ako to kedysi učili ju. Napríklad tak, že pred neho postavila stoličku a ukazovala „stolička sedieť“.
S Loulisom a Washoe žili v tom čase aj tri ďalšie šimpanzy od Gardnerovcov a každý z nich ovládal základy posunkovej reči. Loulis sa v tejto rodine naučil 55 znakov, ktoré pravidelne používal pri komunikácii s ostatnými šimpanzmi. Od Loulisa vieme, že ľudoopi sa dokážu naučiť posunkovú reč nielen od ľudí, ale aj od iných ľudoopov.
.kanzi
Kanzi, to je iná story. Tohto šimpanza druhu bonobo nikto nijaký jazyk neučil. Jazyk sa učila jeho nevlastná matka (ktorá ho ukradla hneď po pôrode inej samici).
Nešlo o posunkovú reč, ale o špeciálne znaky, takzvané lexigramy, používané pomocou klávesnice a projektorov. Kanzi bol stále s matkou, ale o učenie nejavil nijaký viditeľný záujem. Matke učenie tiež príliš nešlo. Po dvoch rokoch práce prichádzali experimentátori k záveru, že rečové schopnosti šimpanza bonobo sú zrejme nižšie ako u šimpanza učenlivého.
V roku 1982 odviezli Kanziho matku na niekoľko dní mimo laboratória z dôvodov, ktoré nemali s experimentom nič spoločné. Po troch dňoch si Kanzi sadol k matkinej klávesnici a začal robiť úplne správne to, čo matka zvládala len čiastočne. Po krátkom čase vysvitlo, že Kanzi dokonca rozumie anglickým slovám. S vysokou úspešnosťou stláčal na klávesnici lexigram zodpovedajúci slovu, ktoré práve počul.
Kanzi postupne zvládol okolo 200 lexigramov aktívne, a zhruba 500 slov pasívne. Rozoznal rozdiel medzi vetami „nech pes uhryzne hada“ a „nech had uhryzne psa“. V oboch prípadoch doniesol gumené hračky, psa a hada, strčil hada do papule psovi alebo naopak – podľa toho, čo sa od neho chcelo – a prstami gumenú papuľku stlačil.
Aké z toho plynie ponaučenie? Azda aspoň také, že rozdiel medzi ľuďmi a ľudoopmi asi nebude až taký priepastný. Takže by sme sa k nim hádam mohli začať správať trochu slušnejšie. Pre začiatok by som navrhoval drobnú zmenu v našom neľútostnom jazykovom zákone. Aby sa dalo celkom legálne napísať nielen šimpanzy, ako duby, ale aj šimpanzi, ako chlapi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.