Najväčším škandálom minulého týždňa nebola podľa .týždňa obhajoba ministrov za SNS premiérom Ficom. Ani porušenie zákona pri hlasovaní v parlamente Ivetou Radičovou.
Minulý týždeň totiž Odvolací disciplinárny senát Najvyššieho súdu rozhodol, že disciplinárne stíhanie proti sudcovi Mojšovi bude pokračovať. Šéf senátu Pavol Polka dokonca naznačil, že Mojš by mal byť trestne stíhaný. Sudca, ktorý sa neštandardnými postupmi neváhal postaviť proti konkurznej mafii, tak naďalej hrozí, že ho vlastní kolegovia zbavia sudcovskej funkcie. Keďže sa Alexander Mojš nemôže vyjadrovať k prebiehajúcemu disciplinárnemu konaniu, na nasledujúcich riadkoch prinášame jeho zamyslenie nad stavom slovenskej justície.
.súťaž
Súťaž a cieľ sú dve stránky nikdy sa nekončiaceho spoločenského procesu, hľadania zmyslu, ktoré sprevádzajú človeka po celý život. Súťaže o pozície, o majetky. Súťaže jednotlivo aj v skupinách. Súťaže vzťahov. Morálne postoje v existujúcom hodnotovom prostredí, ktoré sa počíta iba na množstvo peňazí. Motiváciou v súťaži je iba pýcha alebo pokora. Určuje stratégiu a taktiku na dosiahnutie cieľa. Prejavuje svoju silu. Priťahuje, alebo odstrašuje. Vývojom spoločnosti dozrelo poznanie, že súťaž potrebuje strážcov dodržiavania pravidiel. Ak sa súťažiaca stránka domnieva, že jej súper porušil pravidlá, obracia sa na rozhodcu čiže na súd. Sudca má byť nestranný, a nie spoluhráč súťažiacej stránky.
.aký sudca?
Sudca je človek. Každý človek je zraniteľný. Každý človek má kondíciu v tom, v čom sa trénuje. Aj na človeka sudcu dýcha pýcha alebo pokora. Pyšný je naostatok, keď sa unaví a vyčerpá, vyberá si iba prostredie, témy a súperov, s ktorými sa mu darí víťaziť, alebo aspoň ustáť pozície. Skutočný víťaz, ktorého výbavou je pokora, si témy, prekážky, prostredie a súperov nevyberá. To, či sme zorientovaní, v akej súťaži a v akej pozícii sa práve nachádzame, čo je cieľom, či sa kĺžeme po povrchu, alebo sme tiahli na hlbinu, zistíme, keď začneme skúmanie od seba, keď vstúpime do seba. Na to si potrebujeme, ako uviedol mysliteľ prvej polovice 20. storočia Romano Guardini, natrénovať tri schopnosti: lásku k pravde, statočnosť, askézu. V materialistickom prostredí je hodnotou množstvo peňazí, majetku. Zverejňované poradia majiteľov peňazí ukazujú, že viac osôb nemôže mať súčasne najviac majetku. Ani bohatí teda nie sú si rovní. Súťaž prebieha na účet ostatných. Tí z popredných pozícii súťažia vo veľkom, tí ostatní vzadu v malom. To však neuberá na príťažlivosti, dramatickosti a jedinečnosti každej súťaže, či ide o zničenie protivníka, majetok, krásu, alebo inú príťažlivosť. Súťažné prostredie o porážku súpera a majetok núti zainteresované stránky vytvárať koalície, spojenectvá. Tieto spojenectvá nie sú trvalé, to vidieť na dejinách medzinárodných alebo vnútroštátnych vzťahov, na histórii obchodných súťaží a akýchkoľvek ďalších súťaží súkromných vzťahov.
.nie relativizmu
Prečo nemajú spojenectvá trvácnosť? Pre povahu súťaže aj súťažiacich, pre cieľ a cesty k nemu. Ku každému cieľu vedie niekoľko ciest. Každý nakoniec prejaví sám seba, v poli víťazov, v poli porazených, vo svojej pýche alebo pokore. Zdrojom a nositeľom negatívnej energie je pýcha, ktorá plodí zdanlivý obdiv, v skutočnosti plagiátorstvo a závisť, sebectvo a nenásytnosť. Zdrojom a nositeľom pozitívnej energie je pokora, ona plodí úprimný obdiv a radosť z výsledku, zo spoločného výsledku. Akou kvalitou má byť pre nezainteresovanú, mlčiacu väčšinu vnútri a zvonka justičného systému ponúkaná novosť a inakosť? Pomenovanie protivníka prívlastkom, nálepkou nie je novosť, iná kvalita. Je to také isté farizejstvo, aké sa v politike predkladá pred voličov: „Nie sme ako oni." Čo chceme, aby bolo vidieť? Uchádzame sa o priazeň, alebo nám ide o vec. Ak nechceme, aby sa justícia riadila relativizmom politiky, nemôže používať výbavu politikov a ich metód, lebo to je cesta odvádzania pozornosti od problémov a hľadania riešení. Politika si hľadí dosiahnuť a udržať moc. Sami sudcovia, či si to uvedomujeme, alebo pripúšťame, sa myšlienkami, slovami a skutkami vyznávame z toho, že sme mali a že sme počúvali tých istých vodcov, tých istých učiteľov, ktorí sa vznášali a spolu s ich obľúbencami pásli na vlnách slávy, prípadne potom znášali pohanu. Všetko len do času. Nepomáhali sme utláčaným, slabším, nehľadeli do očí spravodlivosti. Nesvedomití nemôžu byť spravodliví. Ani hore, ani dolu. Nie to, čo sudcovia pojednávajú, ale justícia sama vo svojej podstate živí bulvár, povrchné závery. Od roku 1990 sa v justícii nevytvorila spätná väzba, kontrolujúca výkon justičného systému v spoločnosti, nevyhnutá na jeho fungovanie a efektívne dolaďovanie. Vnútri systému si sudcovia hľadia dodržať výkony tak, ako ich predchodcovia. Aby neboli na očiach. Len žiadny problém. Ani v pojednávacej sieni, ani medzi kolegami. O čom sú výkony súdov, vypovedá popularita súdnictva v spoločnosti. Pre sudcov môže byť dospievanie k názorom alebo rozhodnutiam vo veciach, ktoré sa netýkajú ich rozhodovacích povinností voči účastníkom konania, zradné a klamlivé, ak mimo svojich pojednávacích miestností používajú profesionálnu šablónu hodnotenia dôkazov: za a proti, dobré a zlé. Potom sa urobí záver dobrý preto, že viac a silnejších dôkazov svedčilo za dobrý výsledok. Dôkazov svedčiacich proti bolo menej, pochybnosti sa rozplynuli a zlé sa už nespomína. Pridá sa tam, kde sa vytvára väčšina. Väčšina predsa nebýva zaujatá a dáva si neutrálne alebo dobré hodnotenie. Napríklad s prívlastkom mlčiaca, poctivá, slušná väčšina. Pľuvanec, ktorý sa dostal do taniera s pokrmom sa stratí, ale vychutná si niekto také jedlo, ak napľutie do svojho vidí na vlastné oči? Ak zmiešame dobré a zlé víno, je výsledná chuť lepšia ako zlé víno zmiešané s dobrým? Nie, pokazí sa dobré víno. Svedomie a spravodlivosť sú spojené nádoby, sú od seba vzájomne závislé. Nevyrovnaná hladina znamená znefunkčnenie, nevýkonnosť justičného systému, ktorý s uvedenými pojmami narába a má ich v predpisoch, ktoré upravujú jeho činnosť.
.východisko
Najskôr treba odpustiť a požiadať o odpustenie. Úprimne. Táto ponuka dáva stránke výhodu, aj v prípade, že sa protistrana na ponuku naladí rovnako, aj v prípade, že odmietne. Len žiadny úskok, intriga, ktorá zväčší nedôveru a nenávisť. Potom ponúknuť spoluprácu. Ponukou musí byť hodnota silnejšia ako je hodnota terajších vzťahov. V našom materialistickom videní táto ponuka musí presvedčiť, jej inakosť sa musí vyplatiť, musí ju prijať alebo aspoň rešpektovať väčšina. Nestačí pravdivosť. Právd je toľko, koľko je ciest k cieľu. Aj v tejto ponuke musí byť úprimnosť. Tak to musí byť vnútri justičného systému, a tak to musí vysielať justičný systém navonok, voči pozorovateľom aj užívateľom justičného systému. Prejaví sa každý. V pojednávacej sieni, na zhromaždení sudcov, na verejnosti, aj v súkromí. Prechod tesnou bránou. Žiadne napodobňovanie. Každý prejav, aj mlčanie, vyjadrujú istú spôsobilosť, pripravenosť, zrelosť, schopnosť rozlišovať dobro od zla, alebo nie. Postoj sudcu alebo úradníka, postoj zapadajúci do súkolia istého mechanizmu istých vzťahov. Roztrhanie pavučín, ktorými sme pospájaní alebo zamotávanie v lžiach. Ak majú sudcovia čo ponúknuť, nech ponúknu svoje príbehy, svoje premeny, ale nech sa nehrajú a nežijú v úlohe sudcov vo svojej vlastnej záležitosti. Byť sám sebe sudcom je komické a tragické zároveň. Nesprávne interpretovaný a nepochopený dobrý úmysel sa vymkne svojmu zámeru. Faktom je a ostane, že každý sudca vykonávajúci túto funkciu po roku 1989 sa podpísal alebo aspoň nepriamo pričinil o nespravodlivé rozsudky, nespravodlivé rozdelenie bohatstva, zmarené ľudské osudy. Už len tým, že sme sa práve vtedy pozerali inam, lebo sme sedeli v inom vlaku, lebo sme mali niečo naliehavejšie na stole.
.hľadanie riešenia
Bola ponúknutá kontrola účasťou verejnosti na súdnych pojednávaniach. Organizovať akékoľvek predstavenie, aj súdny proces za účasti publika, nič podstatné nerieši. V čom bude inakosť výstupu tohto zámeru? Už v 50. rokoch 20. storočia sa do našich pojednávacích miestností organizovali zájazdy na kontrolu výkonov ľudových súdov. Aj teraz treba zaplatiť pracovné voľno. Majitelia peňazí, vplyvní ľudia v pojednávaniach, na ktorých majú záujem, vždy preverovali a preverovať budú, aké sú možnosti ovplyvniť výsledok. Či nebolo dosť prípadov, keď sa organizoval nátlak na výsledok súdneho rozhodnutia, na verejnosti šírením poloprávd, skreslenej medializácie, masírovania verejnej mienky, a v samotnom súdnom procese formou obštrukcií, námietok, alebo dosiahnutím zmeny obsadenia sudcu. Doladenie systému treba zabezpečiť nie organizovaním laickej verejnosti, ale vzdelávaním odbornej verejnosti, nie však výlučne právnickej, pretože právo a právnici vytvárajú iba servis fungovania najrôznejších, najviac však hospodárskych vzťahov. Laická verejnosť je použiteľná v politickom zápase, svojou vyspelosťou sa podpisuje na výsledkoch volieb, ktoré sú po voľbách málokedy uspokojivé. Preto laická verejnosť nie je adekvátna protiváha mocenským záujmom, ktoré majú vždy tendenciu ovplyvňovať justíciu. V justícii, podobne ako v náboženstve, vystupuje priamo v predpisoch, ktorými sa riadi, otázka svedomia. Je to opakovaná individuálna skúška v súťaži medziľudských vzťahov, na ktorú sa môžeme pripravovať a pristupovať k nej vážne alebo ľahostajne. Keď ide o svedomie v náboženských vzťahoch, často sa v odpovedi používa heslo: „Kríž je v osídlach moci." Žijeme v spoločnosti, ktorá svedomie používa ako prívesok. V žiadnej spoločnosti sa neoplatí ľahostajnosť, keď je podozrenie, že sa do osídel moci dostáva justícia. Minister spravodlivosti, predsedovia súdov a ich zástupcovia nemusia, v lepšom prípade nesmú byť súčasne sudcami. Aby ich nedobehla vlastná minulosť, aby sa nejavili ako bábky v rukách silných hráčov, aby nevyužívali pole svojej pôsobnosti na to, čo je v súkromných vzťahoch prirodzené, ale v súdnictve neprípustné, aby si nevoľkali vo svojej sudcovskej imunite, aby nemohli využívať podporu svojich osobných vzťahov medzi sudcami v období po nástupe do funkcie orgánu štátnej správy súdu, respektíve aby nemohli využívať podporu svojich osobných vzťahov medzi politikmi a rôznymi silnými hráčmi v období návratu do funkcie sudcu z funkcie orgánu štátnej správy súdu. Musí byť primeraná technická prestávka na zvetranie vzťahov.
.čas na pokoru
V budúcnosti treba riešiť stav, ktorý je dlhodobo tolerovaný sudcami nielen na Krajskom súde v Banskej Bystrici a na súdoch nižších stupňov, pokiaľ ide o rodinne založených funkcionárov súdov, väčšinou súčasne dlhoročných sudcov, doyenov sudcovského zboru, ktorí kontrolujú svoje deti a rodinu nielen doma, ale vzhľadom na svoje funkcie práveže aj na pracoviskách. Zákon pomenúva vzťahy týchto osôb jasne – navzájom blízke osoby, u ktorých sa konanie vo vzájomný prospech predpokladá. Z osoby súčasného ministra a z jeho predchodcov a ďalších, pôsobiacich v najvyšších funkciách súdnej hierarchie pred ním, urobili lotrov. Čo sa sledovalo a čo sa dosiahlo? Ich mená skloňujú niektorí spoluobčania tak, ako im to slina na jazyk prinesie, aby si vykonali svoju osobnú duševnú hygienu. Nevieme, čo robíme, aký bude výsledok. Či dav napokon aj tak neodhlasoval slobodu pre lotra, a či ponížený Spasiteľ aj na kríži inému lotrovi neodpustil? Končím tým, čím som začal úvod. Riešením pre sudcov, ktorí majú tvoriť stabilný slovenský justičný systém, nedeformujúci pravidlá súťaženia, je odmietnuť boj o moc, odmietať ovládanie justície silnými hráčmi a prisluhovačmi peňazí, a skutočná sebareflexia, pokora, nie pýcha.
Minulý týždeň totiž Odvolací disciplinárny senát Najvyššieho súdu rozhodol, že disciplinárne stíhanie proti sudcovi Mojšovi bude pokračovať. Šéf senátu Pavol Polka dokonca naznačil, že Mojš by mal byť trestne stíhaný. Sudca, ktorý sa neštandardnými postupmi neváhal postaviť proti konkurznej mafii, tak naďalej hrozí, že ho vlastní kolegovia zbavia sudcovskej funkcie. Keďže sa Alexander Mojš nemôže vyjadrovať k prebiehajúcemu disciplinárnemu konaniu, na nasledujúcich riadkoch prinášame jeho zamyslenie nad stavom slovenskej justície.
.súťaž
Súťaž a cieľ sú dve stránky nikdy sa nekončiaceho spoločenského procesu, hľadania zmyslu, ktoré sprevádzajú človeka po celý život. Súťaže o pozície, o majetky. Súťaže jednotlivo aj v skupinách. Súťaže vzťahov. Morálne postoje v existujúcom hodnotovom prostredí, ktoré sa počíta iba na množstvo peňazí. Motiváciou v súťaži je iba pýcha alebo pokora. Určuje stratégiu a taktiku na dosiahnutie cieľa. Prejavuje svoju silu. Priťahuje, alebo odstrašuje. Vývojom spoločnosti dozrelo poznanie, že súťaž potrebuje strážcov dodržiavania pravidiel. Ak sa súťažiaca stránka domnieva, že jej súper porušil pravidlá, obracia sa na rozhodcu čiže na súd. Sudca má byť nestranný, a nie spoluhráč súťažiacej stránky.
.aký sudca?
Sudca je človek. Každý človek je zraniteľný. Každý človek má kondíciu v tom, v čom sa trénuje. Aj na človeka sudcu dýcha pýcha alebo pokora. Pyšný je naostatok, keď sa unaví a vyčerpá, vyberá si iba prostredie, témy a súperov, s ktorými sa mu darí víťaziť, alebo aspoň ustáť pozície. Skutočný víťaz, ktorého výbavou je pokora, si témy, prekážky, prostredie a súperov nevyberá. To, či sme zorientovaní, v akej súťaži a v akej pozícii sa práve nachádzame, čo je cieľom, či sa kĺžeme po povrchu, alebo sme tiahli na hlbinu, zistíme, keď začneme skúmanie od seba, keď vstúpime do seba. Na to si potrebujeme, ako uviedol mysliteľ prvej polovice 20. storočia Romano Guardini, natrénovať tri schopnosti: lásku k pravde, statočnosť, askézu. V materialistickom prostredí je hodnotou množstvo peňazí, majetku. Zverejňované poradia majiteľov peňazí ukazujú, že viac osôb nemôže mať súčasne najviac majetku. Ani bohatí teda nie sú si rovní. Súťaž prebieha na účet ostatných. Tí z popredných pozícii súťažia vo veľkom, tí ostatní vzadu v malom. To však neuberá na príťažlivosti, dramatickosti a jedinečnosti každej súťaže, či ide o zničenie protivníka, majetok, krásu, alebo inú príťažlivosť. Súťažné prostredie o porážku súpera a majetok núti zainteresované stránky vytvárať koalície, spojenectvá. Tieto spojenectvá nie sú trvalé, to vidieť na dejinách medzinárodných alebo vnútroštátnych vzťahov, na histórii obchodných súťaží a akýchkoľvek ďalších súťaží súkromných vzťahov.
.nie relativizmu
Prečo nemajú spojenectvá trvácnosť? Pre povahu súťaže aj súťažiacich, pre cieľ a cesty k nemu. Ku každému cieľu vedie niekoľko ciest. Každý nakoniec prejaví sám seba, v poli víťazov, v poli porazených, vo svojej pýche alebo pokore. Zdrojom a nositeľom negatívnej energie je pýcha, ktorá plodí zdanlivý obdiv, v skutočnosti plagiátorstvo a závisť, sebectvo a nenásytnosť. Zdrojom a nositeľom pozitívnej energie je pokora, ona plodí úprimný obdiv a radosť z výsledku, zo spoločného výsledku. Akou kvalitou má byť pre nezainteresovanú, mlčiacu väčšinu vnútri a zvonka justičného systému ponúkaná novosť a inakosť? Pomenovanie protivníka prívlastkom, nálepkou nie je novosť, iná kvalita. Je to také isté farizejstvo, aké sa v politike predkladá pred voličov: „Nie sme ako oni." Čo chceme, aby bolo vidieť? Uchádzame sa o priazeň, alebo nám ide o vec. Ak nechceme, aby sa justícia riadila relativizmom politiky, nemôže používať výbavu politikov a ich metód, lebo to je cesta odvádzania pozornosti od problémov a hľadania riešení. Politika si hľadí dosiahnuť a udržať moc. Sami sudcovia, či si to uvedomujeme, alebo pripúšťame, sa myšlienkami, slovami a skutkami vyznávame z toho, že sme mali a že sme počúvali tých istých vodcov, tých istých učiteľov, ktorí sa vznášali a spolu s ich obľúbencami pásli na vlnách slávy, prípadne potom znášali pohanu. Všetko len do času. Nepomáhali sme utláčaným, slabším, nehľadeli do očí spravodlivosti. Nesvedomití nemôžu byť spravodliví. Ani hore, ani dolu. Nie to, čo sudcovia pojednávajú, ale justícia sama vo svojej podstate živí bulvár, povrchné závery. Od roku 1990 sa v justícii nevytvorila spätná väzba, kontrolujúca výkon justičného systému v spoločnosti, nevyhnutá na jeho fungovanie a efektívne dolaďovanie. Vnútri systému si sudcovia hľadia dodržať výkony tak, ako ich predchodcovia. Aby neboli na očiach. Len žiadny problém. Ani v pojednávacej sieni, ani medzi kolegami. O čom sú výkony súdov, vypovedá popularita súdnictva v spoločnosti. Pre sudcov môže byť dospievanie k názorom alebo rozhodnutiam vo veciach, ktoré sa netýkajú ich rozhodovacích povinností voči účastníkom konania, zradné a klamlivé, ak mimo svojich pojednávacích miestností používajú profesionálnu šablónu hodnotenia dôkazov: za a proti, dobré a zlé. Potom sa urobí záver dobrý preto, že viac a silnejších dôkazov svedčilo za dobrý výsledok. Dôkazov svedčiacich proti bolo menej, pochybnosti sa rozplynuli a zlé sa už nespomína. Pridá sa tam, kde sa vytvára väčšina. Väčšina predsa nebýva zaujatá a dáva si neutrálne alebo dobré hodnotenie. Napríklad s prívlastkom mlčiaca, poctivá, slušná väčšina. Pľuvanec, ktorý sa dostal do taniera s pokrmom sa stratí, ale vychutná si niekto také jedlo, ak napľutie do svojho vidí na vlastné oči? Ak zmiešame dobré a zlé víno, je výsledná chuť lepšia ako zlé víno zmiešané s dobrým? Nie, pokazí sa dobré víno. Svedomie a spravodlivosť sú spojené nádoby, sú od seba vzájomne závislé. Nevyrovnaná hladina znamená znefunkčnenie, nevýkonnosť justičného systému, ktorý s uvedenými pojmami narába a má ich v predpisoch, ktoré upravujú jeho činnosť.
.východisko
Najskôr treba odpustiť a požiadať o odpustenie. Úprimne. Táto ponuka dáva stránke výhodu, aj v prípade, že sa protistrana na ponuku naladí rovnako, aj v prípade, že odmietne. Len žiadny úskok, intriga, ktorá zväčší nedôveru a nenávisť. Potom ponúknuť spoluprácu. Ponukou musí byť hodnota silnejšia ako je hodnota terajších vzťahov. V našom materialistickom videní táto ponuka musí presvedčiť, jej inakosť sa musí vyplatiť, musí ju prijať alebo aspoň rešpektovať väčšina. Nestačí pravdivosť. Právd je toľko, koľko je ciest k cieľu. Aj v tejto ponuke musí byť úprimnosť. Tak to musí byť vnútri justičného systému, a tak to musí vysielať justičný systém navonok, voči pozorovateľom aj užívateľom justičného systému. Prejaví sa každý. V pojednávacej sieni, na zhromaždení sudcov, na verejnosti, aj v súkromí. Prechod tesnou bránou. Žiadne napodobňovanie. Každý prejav, aj mlčanie, vyjadrujú istú spôsobilosť, pripravenosť, zrelosť, schopnosť rozlišovať dobro od zla, alebo nie. Postoj sudcu alebo úradníka, postoj zapadajúci do súkolia istého mechanizmu istých vzťahov. Roztrhanie pavučín, ktorými sme pospájaní alebo zamotávanie v lžiach. Ak majú sudcovia čo ponúknuť, nech ponúknu svoje príbehy, svoje premeny, ale nech sa nehrajú a nežijú v úlohe sudcov vo svojej vlastnej záležitosti. Byť sám sebe sudcom je komické a tragické zároveň. Nesprávne interpretovaný a nepochopený dobrý úmysel sa vymkne svojmu zámeru. Faktom je a ostane, že každý sudca vykonávajúci túto funkciu po roku 1989 sa podpísal alebo aspoň nepriamo pričinil o nespravodlivé rozsudky, nespravodlivé rozdelenie bohatstva, zmarené ľudské osudy. Už len tým, že sme sa práve vtedy pozerali inam, lebo sme sedeli v inom vlaku, lebo sme mali niečo naliehavejšie na stole.
.hľadanie riešenia
Bola ponúknutá kontrola účasťou verejnosti na súdnych pojednávaniach. Organizovať akékoľvek predstavenie, aj súdny proces za účasti publika, nič podstatné nerieši. V čom bude inakosť výstupu tohto zámeru? Už v 50. rokoch 20. storočia sa do našich pojednávacích miestností organizovali zájazdy na kontrolu výkonov ľudových súdov. Aj teraz treba zaplatiť pracovné voľno. Majitelia peňazí, vplyvní ľudia v pojednávaniach, na ktorých majú záujem, vždy preverovali a preverovať budú, aké sú možnosti ovplyvniť výsledok. Či nebolo dosť prípadov, keď sa organizoval nátlak na výsledok súdneho rozhodnutia, na verejnosti šírením poloprávd, skreslenej medializácie, masírovania verejnej mienky, a v samotnom súdnom procese formou obštrukcií, námietok, alebo dosiahnutím zmeny obsadenia sudcu. Doladenie systému treba zabezpečiť nie organizovaním laickej verejnosti, ale vzdelávaním odbornej verejnosti, nie však výlučne právnickej, pretože právo a právnici vytvárajú iba servis fungovania najrôznejších, najviac však hospodárskych vzťahov. Laická verejnosť je použiteľná v politickom zápase, svojou vyspelosťou sa podpisuje na výsledkoch volieb, ktoré sú po voľbách málokedy uspokojivé. Preto laická verejnosť nie je adekvátna protiváha mocenským záujmom, ktoré majú vždy tendenciu ovplyvňovať justíciu. V justícii, podobne ako v náboženstve, vystupuje priamo v predpisoch, ktorými sa riadi, otázka svedomia. Je to opakovaná individuálna skúška v súťaži medziľudských vzťahov, na ktorú sa môžeme pripravovať a pristupovať k nej vážne alebo ľahostajne. Keď ide o svedomie v náboženských vzťahoch, často sa v odpovedi používa heslo: „Kríž je v osídlach moci." Žijeme v spoločnosti, ktorá svedomie používa ako prívesok. V žiadnej spoločnosti sa neoplatí ľahostajnosť, keď je podozrenie, že sa do osídel moci dostáva justícia. Minister spravodlivosti, predsedovia súdov a ich zástupcovia nemusia, v lepšom prípade nesmú byť súčasne sudcami. Aby ich nedobehla vlastná minulosť, aby sa nejavili ako bábky v rukách silných hráčov, aby nevyužívali pole svojej pôsobnosti na to, čo je v súkromných vzťahoch prirodzené, ale v súdnictve neprípustné, aby si nevoľkali vo svojej sudcovskej imunite, aby nemohli využívať podporu svojich osobných vzťahov medzi sudcami v období po nástupe do funkcie orgánu štátnej správy súdu, respektíve aby nemohli využívať podporu svojich osobných vzťahov medzi politikmi a rôznymi silnými hráčmi v období návratu do funkcie sudcu z funkcie orgánu štátnej správy súdu. Musí byť primeraná technická prestávka na zvetranie vzťahov.
.čas na pokoru
V budúcnosti treba riešiť stav, ktorý je dlhodobo tolerovaný sudcami nielen na Krajskom súde v Banskej Bystrici a na súdoch nižších stupňov, pokiaľ ide o rodinne založených funkcionárov súdov, väčšinou súčasne dlhoročných sudcov, doyenov sudcovského zboru, ktorí kontrolujú svoje deti a rodinu nielen doma, ale vzhľadom na svoje funkcie práveže aj na pracoviskách. Zákon pomenúva vzťahy týchto osôb jasne – navzájom blízke osoby, u ktorých sa konanie vo vzájomný prospech predpokladá. Z osoby súčasného ministra a z jeho predchodcov a ďalších, pôsobiacich v najvyšších funkciách súdnej hierarchie pred ním, urobili lotrov. Čo sa sledovalo a čo sa dosiahlo? Ich mená skloňujú niektorí spoluobčania tak, ako im to slina na jazyk prinesie, aby si vykonali svoju osobnú duševnú hygienu. Nevieme, čo robíme, aký bude výsledok. Či dav napokon aj tak neodhlasoval slobodu pre lotra, a či ponížený Spasiteľ aj na kríži inému lotrovi neodpustil? Končím tým, čím som začal úvod. Riešením pre sudcov, ktorí majú tvoriť stabilný slovenský justičný systém, nedeformujúci pravidlá súťaženia, je odmietnuť boj o moc, odmietať ovládanie justície silnými hráčmi a prisluhovačmi peňazí, a skutočná sebareflexia, pokora, nie pýcha.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.