Zo správy v Le Monde v roku 2001: „Dlhé roky stratený rukopis jedného z najzásadnejších diel francúzskej literatúry 20. storočia – Cesty do hlbín noci od Louisa-Ferdinanda Célina – v máji v Paríži vydražili a predali za jedenásť miliónov frankov.“ Táto suma predstavovala nový svetový rekord.
Na porovnanie: Kafkov Proces vylicitovali na desať miliónov frankov a prvý diel Proustovho Hľadania strateného času „iba“ na sedem miliónov. Mimochodom, kto sa stal šťastným majiteľom 876-stranového rukopisu Célinovho prvého románu? Môžeme len s tichým úžasom závidieť: Francúzska národná knižnica.
Louis-Ferdinand Céline (1894 – 1961) sa právom považuje za enfant terrible francúzskej literatúry. Anarchista telom i dušou. Proti všetkým. Niečo o autorovi napovie úvod k istému interview, kde redaktor opisuje Célinovo privítanie: „Jde nám naproti, monstrózní, ohnutý jako by měl hrb, šklebí se. Na sobě staré, kdysi modré pyžamo, špinavé k zblití, přes ně dva děravé svetry a ovčí kůži. Kalhoty s rozepnutým poklopcem jsou ze skromného vetešnictví. Mumlá nesrozumitelné nesouvislé věty, chrchlá, krká, v břiše mu škrundá, trousí na přeskáčku výkřiky, slova, poučení…”
Céline na vlastnej koži zakúsil hrôzy vojny, pracoval v africkej džungli, v Amerike, bol lekárom v predmestskej parížskej štvrti a po nociach písal romány, čo zatriasli literárnym svetom. Svojou surovosťou, bezprostredným (a vulgárnym) jazykom, otvorenosťou, nekompromisnosťou pozorovaní a úsudkov. Písal dehonestujúce pamflety o sovietskom budovaní komunizmu, ale aj protižidovské v čase vládnutia vlády vo Vichy. (Ich publikovanie je vo Francúzsku dodnes zakázané.) Lekár chudobných, rasista, skvelý literát, jazykový objaviteľ – komplikovaný vienok. „Celý život spočíva na tom, čomu dá človek prednosť,“ povedal. A ešte: „Trávil som čas tým, že som sa dostával do beznádejných situácií. Starostlivo som sa všetkým zhnusil.“
Cesta do hlbín noci je autobiografická kniha. Jej rozprávačom je – namiesto Célina Célinom nastrčený – Ferdinand Bardamu. Sledujeme jeho púť z bojísk prvej svetovej do nemocnice, potom do pralesa a cez newyorské Fordove továrne späť do Európy. Je to cesta po všetkých možných odvrátených stranách bytia. Presne na spôsob piesne napoleonských vojakov, uvedenej v motte románu: „Život náš je cesta do hlbín noci studenej, hľadáme, kadiaľ vojsť do nebies tmy nemennej.“
Cesta do hlbín noci vychádza v slovenskom preklade prvý raz. Počin? Ako sa to vezme. Počin s pachuťou – ale veď tak to už u nás neraz býva. Céline bol totiž autor priam posadnutý jazykom. „Zvyšok (predstavivosť, tvorivé schopnosti, komično atď.) ma nezaujímajú. Jazyk, iba jazyk, ten je dôležitý.” Céline úmyselne a premyslene sťahoval vysokú francúzštinu do – opäť ich tu máme – hlbín. Hovorovej reči, žargónu, argotu. A s týmito záležitosťami má slovenčina, tradične, ohromné problémy. Teda vlastne nie slovenčina, ale slovenskí prekladatelia. Je nad slnko jasnejšie, že z kŕčovitej snahy o uvoľnenosť vzíde kŕč, nie uvoľnenosť.
Prekladateľka Célinovho románového debutu v doslove ku knihe uvažuje o dvoch alternatívnych cieľoch, ktoré si môže prekladateľ zvoliť. Buď preloží skôr obsah výpovede, alebo jej podobu. A pokračuje: „Urobiť oboje v dokonalosti nie je možné.“ Tak raz neviem, či je toto skromnosť, alebo vopred zložené zbrane alebo... niečo iné. Ale viem, že čitateľ vždy pristupuje k prekladovej literatúre s presvedčením, že je v nej zachovaný aj obsah, aj podoba originálu – v dokonalosti.
Cesta do hlbín noci je dobré, hoci neľahké čítanie.
Louis-Ferdinand Céline: Cesta do hlbín noci. Vydavateľstvo AGORA, Bratislava 2009. Preklad: Katarína Bednárová
Na porovnanie: Kafkov Proces vylicitovali na desať miliónov frankov a prvý diel Proustovho Hľadania strateného času „iba“ na sedem miliónov. Mimochodom, kto sa stal šťastným majiteľom 876-stranového rukopisu Célinovho prvého románu? Môžeme len s tichým úžasom závidieť: Francúzska národná knižnica.
Louis-Ferdinand Céline (1894 – 1961) sa právom považuje za enfant terrible francúzskej literatúry. Anarchista telom i dušou. Proti všetkým. Niečo o autorovi napovie úvod k istému interview, kde redaktor opisuje Célinovo privítanie: „Jde nám naproti, monstrózní, ohnutý jako by měl hrb, šklebí se. Na sobě staré, kdysi modré pyžamo, špinavé k zblití, přes ně dva děravé svetry a ovčí kůži. Kalhoty s rozepnutým poklopcem jsou ze skromného vetešnictví. Mumlá nesrozumitelné nesouvislé věty, chrchlá, krká, v břiše mu škrundá, trousí na přeskáčku výkřiky, slova, poučení…”
Céline na vlastnej koži zakúsil hrôzy vojny, pracoval v africkej džungli, v Amerike, bol lekárom v predmestskej parížskej štvrti a po nociach písal romány, čo zatriasli literárnym svetom. Svojou surovosťou, bezprostredným (a vulgárnym) jazykom, otvorenosťou, nekompromisnosťou pozorovaní a úsudkov. Písal dehonestujúce pamflety o sovietskom budovaní komunizmu, ale aj protižidovské v čase vládnutia vlády vo Vichy. (Ich publikovanie je vo Francúzsku dodnes zakázané.) Lekár chudobných, rasista, skvelý literát, jazykový objaviteľ – komplikovaný vienok. „Celý život spočíva na tom, čomu dá človek prednosť,“ povedal. A ešte: „Trávil som čas tým, že som sa dostával do beznádejných situácií. Starostlivo som sa všetkým zhnusil.“
Cesta do hlbín noci je autobiografická kniha. Jej rozprávačom je – namiesto Célina Célinom nastrčený – Ferdinand Bardamu. Sledujeme jeho púť z bojísk prvej svetovej do nemocnice, potom do pralesa a cez newyorské Fordove továrne späť do Európy. Je to cesta po všetkých možných odvrátených stranách bytia. Presne na spôsob piesne napoleonských vojakov, uvedenej v motte románu: „Život náš je cesta do hlbín noci studenej, hľadáme, kadiaľ vojsť do nebies tmy nemennej.“
Cesta do hlbín noci vychádza v slovenskom preklade prvý raz. Počin? Ako sa to vezme. Počin s pachuťou – ale veď tak to už u nás neraz býva. Céline bol totiž autor priam posadnutý jazykom. „Zvyšok (predstavivosť, tvorivé schopnosti, komično atď.) ma nezaujímajú. Jazyk, iba jazyk, ten je dôležitý.” Céline úmyselne a premyslene sťahoval vysokú francúzštinu do – opäť ich tu máme – hlbín. Hovorovej reči, žargónu, argotu. A s týmito záležitosťami má slovenčina, tradične, ohromné problémy. Teda vlastne nie slovenčina, ale slovenskí prekladatelia. Je nad slnko jasnejšie, že z kŕčovitej snahy o uvoľnenosť vzíde kŕč, nie uvoľnenosť.
Prekladateľka Célinovho románového debutu v doslove ku knihe uvažuje o dvoch alternatívnych cieľoch, ktoré si môže prekladateľ zvoliť. Buď preloží skôr obsah výpovede, alebo jej podobu. A pokračuje: „Urobiť oboje v dokonalosti nie je možné.“ Tak raz neviem, či je toto skromnosť, alebo vopred zložené zbrane alebo... niečo iné. Ale viem, že čitateľ vždy pristupuje k prekladovej literatúre s presvedčením, že je v nej zachovaný aj obsah, aj podoba originálu – v dokonalosti.
Cesta do hlbín noci je dobré, hoci neľahké čítanie.
Louis-Ferdinand Céline: Cesta do hlbín noci. Vydavateľstvo AGORA, Bratislava 2009. Preklad: Katarína Bednárová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.