Kapela, ktorú v roku 1984 spolu s Leďom, Ozim, Sveťom Korbelom a Braňom Alexom založili, bola okamžite zakázaná a hoci koncertovala len zriedka, stala sa „legendou“. Hoci je hlavne a predovšetkým punkový muzikant, „nemá to na háku“, zaujíma sa o dianie okolo seba a trvá na budúcnosti. Keby mal slovenský punk tvár, bola by to jeho tvár. Petr Schredl, všeobecne známy ako Koňýk.
.pred 25 rokmi vznikla Zóna A. Čo sa vtedy vlastne stalo?
Skupiny Paradox a Ex tip sa spojili a vznikla Zóna A. Miki Mikuška odišiel z Extipu, kde zostal Ozi a gitarista Robo Horňák, ktorí hľadali členov do skupiny. Leďo bol nespokojný s basgitaristom a bubeníkom v Paradoxe, tak sme si povedali, že sa spojíme. Pôvodne sme si mysleli, že prestúpime z Paradoxu do Ex tipu. Robo Horňák však do kapely nechcel mňa, iba Leďa a nakoniec to dopadlo tak, že sme Roba vyhodili a založili Zónu A.
.kedy ste mali prvý koncert?
Mal byť niekedy v máji 1984 v Dome lodníkov. Bolo však treba mať schválené texty a nám z dvanástich schválili len tri. A povedali, že s tromi pesničkami nemôžeme vystúpiť, že koncert je zrušený. Ešte v ten deň sme utekali do Primafu, kde hrala skupina Garáž. Povedali sme im, že sme nová punková kapela a práve nám zrušili koncert, a že či si môžeme zahrať s nimi. Oni že „jasně, zahrajte si tady s námi, v pohodě.“ No ale tam zase nejaký SZM-áci dostali strach a povedali nám, že to nemáme schválené a oni si to nemôžu dovoliť. Tak sme nehrali, prvý koncert bol až júni.
.kde?
V Osvetovej besede Lamač. Tam boli takí fajn ľudia. Peter Mariánek a Karol Mach.
.ten Peter Mariánek, ktorý bol neskôr v hnutí Human?
To bol on. To bola jediná oáza v Bratislave, kde sa dal hrať punk. Boli dosť odvážni, takí hipisáci. Každý mesiac – dva tam bol punkový koncert.
.kto vtedy hral na Slovensku punk?
Ex tip po tom, ako odišiel Ozi a Sveťo, začali hrať hard rock, potom sa rozpadli a dali sa dohromady zase až v roku 1988. Takže v tom období, myslím si, bola okrem nás iba skupina Problém 5. Prvé tri koncerty sme mali s nimi. A asi za rok vznikla skupina Tlak. A potom pár ďalších skupín. CHVM z Trenčína napríklad. Nebolo toho veľa.
.vtedy to bolo tak, že každý, kto chcel vystúpiť na oficiálnom koncerte, musel mať prehrávky?
Musel mať schválené texty.
.to kto schvaľoval?
Národný výbor, oddelenie kultúry. Kapela, ktorá mala prehrávky, už nemusela chodiť na národný výbor. Mohla dôjsť do kultúrneho domu, ukázať papier o prehrávkach a organizátor už nemusel ísť na národný výbor s textami. Tieto kapely potom dostávali aj nejaké peniaze, povedzme 50 korún za koncert. Tí, ktorí boli ako my bez prehrávok, museli dávať texty vždy znovu schvaľovať.
.čo hovorili komunistickí úradníci na tvoje texty?
Že to nie je vhodné pre socialistickú mládež. Nevysvetľovali nám, prečo. Tam sa prosto dala nejaká pečiatka, a my sme mali pečiatku iba na troch.
.a neskôr vám ďalšie schválili?
My sme sa poučili, a potom sme to robili tak, že sme také tie tvrdšie texty nedávali schvaľovať vôbec. Dávali sme im len také, ktoré sme ani nehrali alebo sme upravili text, prehodili sme tam nejaké slová a tak. Tak sme potom odohrali nejaký koncert, povedali nám, že sa to nesmie robiť a zakázali nám hrať v danom bratislavskom obvode. My sme išli do iného obvodu, mali jeden – dva koncerty a znovu nás zakázali. Tak sme postupne prešli štyri obvody. Rok a pol sme nehrali vôbec. Boli sme na tej čiernej listine, nikto nás nechcel.
.ako sa ľudia dozvedeli, že máte koncert?
My sme v tej dobe mávali iba dva druhy koncertov. Jeden druh boli punkové koncerty v Lamači, kam chodili pankáči a dajme tomu štvrtina ľudí boli normálni mladí ľudia. Druhý typ boli prehliadky obvodných kapiel, kde sme zahrali tri pesničky. Vždy sme sa tešili, že si zahráme pred ľuďmi.
Hoci ste hrali málo, v osemdesiatych rokoch bol nápis Zóna A na každom múre...
To bolo asi práve kvôli tomu, že prvý koncert bol zakázaný, aj druhý bol zakázaný. Bolo ich viac. A tak sa o nás šírilo, že sme tá „zakázaná kapela“.
.začiatkom deväťdesiatych rokov existovala Zóna, bez A. Ako to bolo?
V januári alebo februári 1990 od nás odišli Braňo a Ozi a založili s Whiskym a Sveťom Slobodnú Európu. A oni nechceli, aby sme sa volali Zóna A, keďže sme sa rozpadli. Aby boli spokojní, tak sme sa volali Zóna, ale všetci všade aj tak písali, že Zóna A a hrali sme tie isté pesničky, tak sme sa po pol roku k tomu áčku vrátili. Oni trochu frflali, ale o rok sme už boli dobrí kamoši.
.ty si Bratislavčan?
Nie, nie. Ja som sa narodil v Čechách. Mama je Češka z Teplíc a otec tam bol na vojne, tak sa stretli. Bývali sme v Čechách, otec chodil za nami. V roku 1970, keď som mal deväť rokov, sme sa presťahovali do Bratislavy, lebo dostal v robote byt.
.čo robili rodičia?
Otec bol stavbyvedúci na železnici, mama účtovníčka.
.keď si chodil na základnú školu, bol si problémové dieťa alebo slušný chlapec?
Dosť často som sa bil.
.aj si sa vedel biť?
Nevedel som sa biť, ale vyhral som skoro vždy. Ja keď sa bijem, tak sa bijem tak naozaj. Aby som neprehral, tak do toho dám všetko. Ale to boli také detské bitky. Z nosa krv a monokel. Ďalej to nezašlo.
.učil si sa dobre?
Na základnej škole som sa učil dobre, tak jedna, dve trojky na vysvedčení. Na strednej to už bolo peklo.
.na akú strednú školu si chodil?
Na elektrotechnickú priemyslovku. Tatko ma tam pichol, povedal, že pôjdem v jeho šľapajach. Ja som mal vtedy pätnásť rokov, tak som povedal, že dobre, ja neviem. Povedal, že tam ma prijmú, pretože naši nemali dobrý kádrový posudok. Jeden dedko bol v Amerike, druhý bol po vojne vo väzení. Som humanitne založený človek, mám rád dejepis, zemepis, jazyky a na tej škole som sa trápil. Chodiť do školy bolo pre mňa utrpením.
.kolegovia robili pred časom rozhovor s pánom Trnkom z firmy ESET, ktorý spomínal, že ste boli spolužiaci..
Hej, hej, boli sme blízki kamaráti. Sedel za mnou v lavici, ale jemu to, na rozdiel odo mňa, v týchto predmetoch pálilo. Dosť často mi dával aj odpisovať, to bolo fajn.
.dokončil si školu? Máš maturitu?
Tri, tri, štyri, štyri. Teda len tak-tak. Tí učitelia sa nado mnou zmilovali, lebo ja som z toho nevedel nič. Za štyri roky som za odpovede z matematiky nedostal nikdy lepšiu známku než päťku, na písomky som mal aspoň ťahák, ale pri tabuli som nevedel, o čom je reč.
.akú hudbu si počúval, keď si bol tínedžer?
Rád som počúval tatkove platne. Našťastie tam mal starý Olympic, čo bola vtedy moja kapela Nr. 1. Potom mal Rolling Stones, Collegium Musicum, nejaký Beatles, jednoducho, dobrý vkus. Nemal tých platní veľa, asi dvadsať, ale boli to slušné veci. A potom som v roku 1977 dostal magnetofón od dedka z Ameriky a začal som počúvať rakúske rádio O3.
.bola pre teba hudba dôležitá ešte predtým, ako si ju začal robiť sám?
Hudba sa pre mňa stala dôležitou s príchodom toho rádiomagnetofónu. Dovtedy som zbieral známky a vystrihoval som si futbalistov a zrazu má pochytila hudba. Vcuclo ma to až s príchodom punku.
.čím to v tebe zarezonovalo?
Neviem, to je ako keď zrazu zbadáš nejakú babu – ani sa neodlišuje od iných, ale ty sa do nej zamiluješ. Tak som sa ja zamiloval do punku. Vtedy som nevedel po anglicky, nerozumel som o čom spievajú, nevedel som ani, ako vyzerajú. Takto to bolo asi rok.
.počúval si Sex Pistols, Buzzcocks, Clash...?
Sex Pistols má práve nechytili, videl som ich v rakúskej telke a po chvíli som ich vypol, že to je blbosť. Prišiel som im na chuť až neskôr. Na začiatku to boli Ramones, Stranglers, Damned, Devo, Sham 69, Clash.
.koľko si mal vtedy rokov?
Osemnásť.
.po strednej škole si teda išiel na dvojročnú vojnu. Bola ťažká?
Prvý rok vojny bol najhorším obdobím môjho života.
.šikanovanie?
Brutálne. Prvé tri mesiace boli úplne zlé, to som sa aj skrýval po lesoch. Tam boli strašne hlúpi ľudia. Dostal som sa na vojnu medzi samých debilov. Polovička nevedela čítať, mnohí ani rozprávať. A bolo tam veľa zlých ľudí.
.nepatríš medzi mužov našej generácie, ktorí radi spomínajú na príhody z vojny?
Teraz už áno, samozrejme. Teraz sa mi to už zdá vtipné, ako som to potom tým debilom vracal. Ale mladých, ktorí tam prišli po mne som nikdy nešikanoval. To mi bolo odporné.
.keď si prišiel z vojny, tak si normálne nastúpil do zamestnania...
Do tatkovej roboty, čo mi on tam vybavil. Na železnicu, mal som tam trošku aj protekciu, ktorú som ako pankáč potreboval. V tom období mi tatko pomohol.
.keď si sa začal pankáčsky obliekať alebo keď si začal nosiť výstrednejší účes, otec nebol nešťastný?
Asi bol nešťastný, ale už som mal osemnásť. Ja som mal tvrdú výchovu, bitka bola na dennom poriadku. Keď som mal osemnáste narodeniny, povedal som tatkovi, že si budem obliekať a robiť, čo chcem. Vtedy mi povedal, že mám pravdu. Ale sem-tam si pofrflal.
.londýnski pankáči mali množstvo obchodov, tričká, kožené bundy, tu až taký výber nebol...
Výber nebol žiadny. V Maďarsku bol jeden obchod, volal sa Hanky-panky, taký malinký krámik, kde mali pár odznakov, pyramiďáky...
.to je čo?
Okovaný náramok alebo opasok. To sme si kupovali tam.
.koženú bundu si mal odkiaľ?
Koženú bundu som mal od kamaráta, ktorý si ju kúpil v Maďarsku. Najprv som mal len tatkovo sako, ktoré som si postriekal farbou. Robili sme si to sami, napísal som si tam názvy kapiel. Aj odznaky sme si vyrábali sami, z pivových vrchnákov, alebo z umelej hmoty.
.mali ste, keď ste takto výstredne vyzerali, problémy s políciou?
Našou krčmou bol Mamut. Policajti prichádzali pravidelne do krčmy, sedeli sme tam pri stole asi ôsmi, prišli k nám a povedali, že tento stôl ide s nami.
.prečo?
Preto, lebo sme pankáči. Odfotili nás, museli sme si pred sebou držať písmeno P.
.kam vás odviezli?
K dvom levom, na Gunduličku. Na rôzne oddelenia...
.a čo tam? Spísali zápisnicu?
Pýtali sa, čo robíme, s kým sa kamarátime, koho stretávame. Niektorých bili, ale ja som nedostal ani raz. Niektorí prichádzali dosť zbití, všetky odznaky im pobrali, opasky, náramky. Kto mal číro, ostrihali ho.
.ešte predtým ako začal Ústav pamäti národa zverejňovať mená spolupracovníkov ŠtB, ty si verejne priznal, že si spoluprácu podpísal. Ako k tomu došlo?
Ja som bol na polícii päťkrát, šesťkrát. Povedal som im, s kým sa stretávam, bolo to niekoľko notoricky známych mien, povedal som im, že zbieram platne, že mi ide o hudbu, o texty, že to je hudba ľavicová, a nie žiaden fašizmus. No a potom bol v osemdesiatom siedmom koncert v Horskom parku, mala hrať skupina Tlak, mali ísť na vojnu a nevedeli si vybaviť žiaden koncert. Tak sme spravili koncert pre nich, kde zahráme my aj oni. Zavolali sme ešte nejaké mladé kapely, napríklad Krach. Robili sme to v spolupráci s vysokoškolským klubom. Hovorili nám, že to majú schválené a že koncert môže byť. Pár dní predtým však povedali, že sa to ruší. Ale ja som už poposielal pozvánky. Tých punkových koncertov bolo málo, a tak sem došli ľudia z Košíc, z Prahy, z Plzne. Tak som teda ukecal tých vysokoškolákov, že to bude len verejná skúška. Pri druhej kapele došli policajti, že je to zrušené. A vedúcich kapiel zobrali k nejakému rektorovi či dekanovi. To bolo v noci, on tam musel ísť a povedal, že takto nie chlapci. Dopadlo to úplne v pohode a ja som išiel domov.
.čiže happyend...
Ale zrazu o štvrtej ráno búchala na dvere nášho bytu polícia, aby som išiel s nimi. Nechcel som ísť, pretože nemali žiaden papier. Ale že vraj, keď pôjdem bez papiera, tak budú slušní. Keď nie, tak to vraj „nemôžu zaručiť“. Tak som išiel. U Dvoch levov už stálo asi štyridsať pankáčov, ktorí po koncerte išli do Funusu, odkiaľ ich zobrali antonmi. Museli stáť s rukami za hlavou, keď sa niekto pohol, dostal obuškom. Tam mi povedali, že ja som bol organizátorom tejto akcie a už majú na mňa pripravené tri obvinenia: organizovanie nepovoleného zhromaždenia, nepovolené podnikanie (vyzbierali sme pár korún na vstupnom a nechali sme ich SZM-ákom, čo oni popreli) a šírenie nepovolených tlačovín, keďže som tam predával môj samizdat In flagranti. Po výsluchu ma ráno pustili. Asi o týždeň som dostal predvolanie na Februárku, kde si ma vyzdvihol mladý príslušník ŠtB. Bol priateľský, hovoril, že on je z tých „prestavbových“, že chcú, aby sa punk hrával, ale že to musia monitorovať. No a že keď budem s nimi spolupracovať, tak mi zabezpečí, že na naše koncerty budú chodiť ľudia z toho ich otvorenejšieho eštebáckeho krídla, ktorí to odmonitorujú, ale nebude to tak, že by tam hneď prišli normálni policajti, ktorí zatrhnú koncert. Že vraj pomôžem im aj punku. Tak sme sa nakoniec dohodli, že spolupráca bude spočívať v dvoch veciach: že budem odovzdávať In flagranti vždy, keď ho vydám, a že mu oznámim, keď bude mať Zóna A koncert.
.to si aj robil?
To som aj robil. Ale vtedy som tú spoluprácu ani nepodpísal, hoci som si nie úplne istý. Povedal som mu, že to budem robiť, ale nepodpíšem to. A robil som to. Ale potom bol druhý „prúser“ a musel som to podpísať.
.druhý „prúser“ spočíval v čom?
Bolo to asi o pol roka, v roku 1988. Hrali sme v Ovsišti, kde som si požičal policajnú uniformu z televízie, a potom si ma zobrali v noci eštebáci, ktorí na mňa ručali, vyhrážali sa, že ma vyhodia z okna. Vtedy na mňa pritlačili, odkiaľ tú uniformu mám. Ja som si ju požičiaval cez Oziho od televíznej kostymérky, ktorej som sľúbil, že sa to nikto nedozvie, že to mám od nej. Vtedy som to musel podpísať, lebo povedali, že inak po tom budú pátrať a tú babu vyhodia z televízie.
.spomínam si na koncert na Mladej garde, kde si mal na tričku napísané „Slobodu pre Jazzovú sekciu“...
To bolo ešte v roku 1986. No, to bolo také aktuálne, to tričko som si spravil sám. Vtedy totiž zavreli vedenie Jazzovej sekcie.
.ty si bol členom Jazzovej sekcie?
Nie, ale oni vydávali časopis Jazz Bulletin, kde sa venovali aj punku. Chodil som do Prahy na burzu. Tam bola punková scéna širšia aj vzdelanejšia. U nás to bolo trochu živelné. V Čechách sa punkerom venovali starí undergrounďáci a disidenti, robili spolu akcie. Ľudia ako Čuňas (František Stárek, od roku 1990 pracoval vo vedení československej, neskôr českej kontrarozviedky) alebo Ivan Jirous. Na Slovensku sa nám v začiatkoch nevenoval nikto, teda bolo pár výnimiek: Ján Budaj nám v roku 1985 vybavil náš prvý koncert v Prahe a neskôr nám veľmi pomohol Agnes Snopko a Paľo Maruščák z Mladej gardy. My sme napríklad nevedeli, aké majú policajti práva. Ja som si to až potom naštudoval, kúpil som si trestný zákonník. Tak som im dával trochu, policajtom, oni sa v tom vyznali menej ako ja.
.no a potom prišiel rok 1989. Alebo sa ešte predtým niečo podstatné udialo?
Možnože ešte tá prestavba. Zrazu volala Smena: dobrý deň, mohli by sme s vami spraviť rozhovor? Rozhovor do Mladých rozletov, videoklip do televízie. To všetko v priebehu dvoch týždňov. Hovoril som si, čo sa všetci zbláznili? V skutočnosti bola nejaká schôdza SZM a komunistov, kde sa rozhodli, že treba podchytiť „závadovú mládež“ a dať jej priestor. Takže v roku 1989, od jari, to už bolo iné. To bol taký prechod.
.sledoval si disidentské hnutie?
Z Prahy mi Čuňas posielal Voknoviny. So Sveťom sme rozširovali Několik vět. V Prahe som bol pred Novembrom na dvoch demonštráciách. Trošku som sa snažil...
.predpokladám, že v Novembri si sa zúčastňoval demonštrácií, sledoval, čo sa deje.
Každý deň, samozrejme. Bol som aj predtým na Sviečkovej.
.potom došlo vytriezvenie. Toto je to, čo sme chceli?
Ja som také vytriezvenie nemal. Som spokojný s tým, čo po novembri 89 prišlo. Vedel som, že nám nebudú padať pečené holuby do huby. Je tu veľa problémov, no máme oveľa väčšiu slobodu. A to je pre mňa dôležité.
.ako si sa vyrovnával s tým, keď si prišiel do styku, povedzme, s anglickými pankáčmi, ktorí boli bez výnimky na tom ľavom krídle?
Bez výnimky nie.
.ramones bola výnimka.
Ramones, Chelsea, Buzzcocks, Boys a kopa ďalších. Tí to mali na háku, nejakú ľavicu. Kapela Chelsea má napríklad pesničku Right to work, no a všetci novinári vypisovali, že je to ľavica, ale oni to urobili proti odborom, pretože tie odhlasovali, že sa nebude pracovať. Ľavicová je hádam štvrtina punku. Tri štvrtiny to majú na háku.
.mnohých, ktorí ťa nepoznali, si prekvapil podporou Františka Mikloška. Čo na to hovorili tvoji kamaráti?
Niektorí si zo mňa, samozrejme, uťahovali. Ale nikto nebol taký, že by povedal, že Mikloško je blbec. Pár bolo príjemne prekvapených a pár hovorilo, že nech sa do toho nemiešam. Ja som im potom povedal, že som to urobil preto, lebo som si istý, že je to správna vec.
.za tých dvadsaťpäť rokov sa dá povedať, že Zóna A nemala väčšiu pauzu?
Nemala pauzu vôbec. Stále sme existovali. Za komunistov sme asi rok a pol nehrali, ale to bol zákaz.
.zóna A, to si ty?
To určite nie. Ja som len taký maskot (smiech). Najprv bol dlhé roky hlavným skladateľom Leďo. Teraz je určite najdôležitejším členom kapely Revo.
.baví ťa ešte punk? Nemáš chuť robiť nejakú zložitejšiu hudbu?
Nie. Ja to stále počúvam, cestujem na koncerty, zbieram staré punkové single. Už síce pri ich počúvaní tak často neposkakujem po byte, ale stále ma to baví.
.čo je podstatou punku?
Punk má toľko odnoží...
.čo majú spoločné?
To neviem. S mnohými pankáčmi nemám spoločné nič. Keď vidíš koncert Exploited dnes a vidíš koncert Zóny, čo tam vidíš spoločné? Ja si myslím, že nič. Oni hrajú heavy metal, je tam rachot, melódia žiadna. Každý druhý text je fuck you, fuck off, fucking bastard. S týmito je fakt nemám nič spoločné. Ja mám spoločné niečo s tými kapelami zo sedemdesiatych rokov, s tými originálmi punku 77, ako boli Ramones, Boys, Adicts... Potom vznikli všelijaké odnože, ktoré to zopsuli, hardcore, anarchopunk, grunge. Tak to mi nehovorí fakt nič. Keď s takýmito kapelami hrávame, tak ja fakt trpím. To už mám radšej kapely ako Hex alebo Tomáša Slobodu.
.vyvíja sa nejako punk?
Punk sa pre mňa vyvíjal asi tak od roku 1976 do roku 1982, alebo dajme tomu 1985, keď vznikli najzaujímavejšie veci. Ale čo vzniklo potom, to už je také, ako keby si zdokonaľoval plzenské pivo tým, že by si tam dodával nejakú príchuť. Vtedy to už bolo dokonalé. Ja mám rád ten originálny punk bez príchute.
.čím sa v súčasnosti živíš?
Zónou A, mám aj vydavateľstvo, ktoré vydáva cédečká Zóny A. Mám distribúciu, hlavne vinylových platní. Tie dve veci ma ako tak stihnú uživiť.
.predtým si pracoval, teraz si na voľnej nohe...
Do roku 2003 som stále normálne makal. Čo sa týka peňazí, je to teraz horšie, ale je to na nezaplatenie, ten voľný čas a pocit slobody, že nemusíš skoro vstávať a naháňať sa. Odrobíš si to, kedy chceš.
.keď vyjdeš na pódium, ešte ťa to vzrušuje?
Ako kedy. To záleží od nálady aj od toho, ako to v tej sále vyzerá. Niekedy, najmä v deväťdesiatych rokoch, sa stávalo, že tým pankáčom, čo stáli pod pódiom, bolo jedno, na akú kapelu skáču. Našťastie, taký koncert už nebol dosť dlho.
.svojho času na vaše koncerty chodievali tí najradikálnejší fanúšikovia Slovana.
Už ich tam toľko nepúšťajú. Chodia tam Slovanisti, ale správajú sa slušne. Bol taký problémový koncert, na ktorom sa aj hajlovalo, ale vtedy ich vyhodili.
.punk býva, čo sa týka životného štýlu, v mnohých prípadoch sebadeštruktívny. Ty si zjavne prežil...
V roku 1988 sme poslali naše demo do jedného amerického punkového fanzinu. A tam boli veľmi prekvapení, že „trváme na budúcnosti“: „Zóna A insists on the future.“. Kvôli tomu som aj podporil Mikloška. Nie pre mňa, ale pre moju dcéru, pre naše deti. Aby svet, keď už nebude lepší, nebol aspoň horší. Žiadne No Future. Svet je super, treba strážiť, aby ho nejakí hajzli neznićili.
.čo hovoríš na súčasnú slovenskú politiku?
Štandardná demokracia so všetkými chybami. Nedeje sa tu nič mimoriadneho.
.pôjdeš voliť do Európskeho parlamentu?
Keď som sa angažoval pre pána Mikloška, bola by blbosť, aby som neprešiel jednu ulicu a nedal hlas ľuďom, ktorí sú na správnej strane barikády.
Koňýk / spevák a textár skupiny Zóna A, ktorý sa v skutočnosti volá Petr Schredl. Pre mnohých je kľúčovou postavou československej punkovej scény. Od deviatich rokov žije v Bratislave, doma sa cíti v klube Randal. Skupinu Zóna A, ktorá oslavuje 25. narodeniny, môžete uvidieť napríklad 23. mája v PKO na Bratislavskom undergroundovom majálese.
.pred 25 rokmi vznikla Zóna A. Čo sa vtedy vlastne stalo?
Skupiny Paradox a Ex tip sa spojili a vznikla Zóna A. Miki Mikuška odišiel z Extipu, kde zostal Ozi a gitarista Robo Horňák, ktorí hľadali členov do skupiny. Leďo bol nespokojný s basgitaristom a bubeníkom v Paradoxe, tak sme si povedali, že sa spojíme. Pôvodne sme si mysleli, že prestúpime z Paradoxu do Ex tipu. Robo Horňák však do kapely nechcel mňa, iba Leďa a nakoniec to dopadlo tak, že sme Roba vyhodili a založili Zónu A.
.kedy ste mali prvý koncert?
Mal byť niekedy v máji 1984 v Dome lodníkov. Bolo však treba mať schválené texty a nám z dvanástich schválili len tri. A povedali, že s tromi pesničkami nemôžeme vystúpiť, že koncert je zrušený. Ešte v ten deň sme utekali do Primafu, kde hrala skupina Garáž. Povedali sme im, že sme nová punková kapela a práve nám zrušili koncert, a že či si môžeme zahrať s nimi. Oni že „jasně, zahrajte si tady s námi, v pohodě.“ No ale tam zase nejaký SZM-áci dostali strach a povedali nám, že to nemáme schválené a oni si to nemôžu dovoliť. Tak sme nehrali, prvý koncert bol až júni.
.kde?
V Osvetovej besede Lamač. Tam boli takí fajn ľudia. Peter Mariánek a Karol Mach.
.ten Peter Mariánek, ktorý bol neskôr v hnutí Human?
To bol on. To bola jediná oáza v Bratislave, kde sa dal hrať punk. Boli dosť odvážni, takí hipisáci. Každý mesiac – dva tam bol punkový koncert.
.kto vtedy hral na Slovensku punk?
Ex tip po tom, ako odišiel Ozi a Sveťo, začali hrať hard rock, potom sa rozpadli a dali sa dohromady zase až v roku 1988. Takže v tom období, myslím si, bola okrem nás iba skupina Problém 5. Prvé tri koncerty sme mali s nimi. A asi za rok vznikla skupina Tlak. A potom pár ďalších skupín. CHVM z Trenčína napríklad. Nebolo toho veľa.
.vtedy to bolo tak, že každý, kto chcel vystúpiť na oficiálnom koncerte, musel mať prehrávky?
Musel mať schválené texty.
.to kto schvaľoval?
Národný výbor, oddelenie kultúry. Kapela, ktorá mala prehrávky, už nemusela chodiť na národný výbor. Mohla dôjsť do kultúrneho domu, ukázať papier o prehrávkach a organizátor už nemusel ísť na národný výbor s textami. Tieto kapely potom dostávali aj nejaké peniaze, povedzme 50 korún za koncert. Tí, ktorí boli ako my bez prehrávok, museli dávať texty vždy znovu schvaľovať.
.čo hovorili komunistickí úradníci na tvoje texty?
Že to nie je vhodné pre socialistickú mládež. Nevysvetľovali nám, prečo. Tam sa prosto dala nejaká pečiatka, a my sme mali pečiatku iba na troch.
.a neskôr vám ďalšie schválili?
My sme sa poučili, a potom sme to robili tak, že sme také tie tvrdšie texty nedávali schvaľovať vôbec. Dávali sme im len také, ktoré sme ani nehrali alebo sme upravili text, prehodili sme tam nejaké slová a tak. Tak sme potom odohrali nejaký koncert, povedali nám, že sa to nesmie robiť a zakázali nám hrať v danom bratislavskom obvode. My sme išli do iného obvodu, mali jeden – dva koncerty a znovu nás zakázali. Tak sme postupne prešli štyri obvody. Rok a pol sme nehrali vôbec. Boli sme na tej čiernej listine, nikto nás nechcel.
.ako sa ľudia dozvedeli, že máte koncert?
My sme v tej dobe mávali iba dva druhy koncertov. Jeden druh boli punkové koncerty v Lamači, kam chodili pankáči a dajme tomu štvrtina ľudí boli normálni mladí ľudia. Druhý typ boli prehliadky obvodných kapiel, kde sme zahrali tri pesničky. Vždy sme sa tešili, že si zahráme pred ľuďmi.
Hoci ste hrali málo, v osemdesiatych rokoch bol nápis Zóna A na každom múre...
To bolo asi práve kvôli tomu, že prvý koncert bol zakázaný, aj druhý bol zakázaný. Bolo ich viac. A tak sa o nás šírilo, že sme tá „zakázaná kapela“.
.začiatkom deväťdesiatych rokov existovala Zóna, bez A. Ako to bolo?
V januári alebo februári 1990 od nás odišli Braňo a Ozi a založili s Whiskym a Sveťom Slobodnú Európu. A oni nechceli, aby sme sa volali Zóna A, keďže sme sa rozpadli. Aby boli spokojní, tak sme sa volali Zóna, ale všetci všade aj tak písali, že Zóna A a hrali sme tie isté pesničky, tak sme sa po pol roku k tomu áčku vrátili. Oni trochu frflali, ale o rok sme už boli dobrí kamoši.
.ty si Bratislavčan?
Nie, nie. Ja som sa narodil v Čechách. Mama je Češka z Teplíc a otec tam bol na vojne, tak sa stretli. Bývali sme v Čechách, otec chodil za nami. V roku 1970, keď som mal deväť rokov, sme sa presťahovali do Bratislavy, lebo dostal v robote byt.
.čo robili rodičia?
Otec bol stavbyvedúci na železnici, mama účtovníčka.
.keď si chodil na základnú školu, bol si problémové dieťa alebo slušný chlapec?
Dosť často som sa bil.
.aj si sa vedel biť?
Nevedel som sa biť, ale vyhral som skoro vždy. Ja keď sa bijem, tak sa bijem tak naozaj. Aby som neprehral, tak do toho dám všetko. Ale to boli také detské bitky. Z nosa krv a monokel. Ďalej to nezašlo.
.učil si sa dobre?
Na základnej škole som sa učil dobre, tak jedna, dve trojky na vysvedčení. Na strednej to už bolo peklo.
.na akú strednú školu si chodil?
Na elektrotechnickú priemyslovku. Tatko ma tam pichol, povedal, že pôjdem v jeho šľapajach. Ja som mal vtedy pätnásť rokov, tak som povedal, že dobre, ja neviem. Povedal, že tam ma prijmú, pretože naši nemali dobrý kádrový posudok. Jeden dedko bol v Amerike, druhý bol po vojne vo väzení. Som humanitne založený človek, mám rád dejepis, zemepis, jazyky a na tej škole som sa trápil. Chodiť do školy bolo pre mňa utrpením.
.kolegovia robili pred časom rozhovor s pánom Trnkom z firmy ESET, ktorý spomínal, že ste boli spolužiaci..
Hej, hej, boli sme blízki kamaráti. Sedel za mnou v lavici, ale jemu to, na rozdiel odo mňa, v týchto predmetoch pálilo. Dosť často mi dával aj odpisovať, to bolo fajn.
.dokončil si školu? Máš maturitu?
Tri, tri, štyri, štyri. Teda len tak-tak. Tí učitelia sa nado mnou zmilovali, lebo ja som z toho nevedel nič. Za štyri roky som za odpovede z matematiky nedostal nikdy lepšiu známku než päťku, na písomky som mal aspoň ťahák, ale pri tabuli som nevedel, o čom je reč.
.akú hudbu si počúval, keď si bol tínedžer?
Rád som počúval tatkove platne. Našťastie tam mal starý Olympic, čo bola vtedy moja kapela Nr. 1. Potom mal Rolling Stones, Collegium Musicum, nejaký Beatles, jednoducho, dobrý vkus. Nemal tých platní veľa, asi dvadsať, ale boli to slušné veci. A potom som v roku 1977 dostal magnetofón od dedka z Ameriky a začal som počúvať rakúske rádio O3.
.bola pre teba hudba dôležitá ešte predtým, ako si ju začal robiť sám?
Hudba sa pre mňa stala dôležitou s príchodom toho rádiomagnetofónu. Dovtedy som zbieral známky a vystrihoval som si futbalistov a zrazu má pochytila hudba. Vcuclo ma to až s príchodom punku.
.čím to v tebe zarezonovalo?
Neviem, to je ako keď zrazu zbadáš nejakú babu – ani sa neodlišuje od iných, ale ty sa do nej zamiluješ. Tak som sa ja zamiloval do punku. Vtedy som nevedel po anglicky, nerozumel som o čom spievajú, nevedel som ani, ako vyzerajú. Takto to bolo asi rok.
.počúval si Sex Pistols, Buzzcocks, Clash...?
Sex Pistols má práve nechytili, videl som ich v rakúskej telke a po chvíli som ich vypol, že to je blbosť. Prišiel som im na chuť až neskôr. Na začiatku to boli Ramones, Stranglers, Damned, Devo, Sham 69, Clash.
.koľko si mal vtedy rokov?
Osemnásť.
.po strednej škole si teda išiel na dvojročnú vojnu. Bola ťažká?
Prvý rok vojny bol najhorším obdobím môjho života.
.šikanovanie?
Brutálne. Prvé tri mesiace boli úplne zlé, to som sa aj skrýval po lesoch. Tam boli strašne hlúpi ľudia. Dostal som sa na vojnu medzi samých debilov. Polovička nevedela čítať, mnohí ani rozprávať. A bolo tam veľa zlých ľudí.
.nepatríš medzi mužov našej generácie, ktorí radi spomínajú na príhody z vojny?
Teraz už áno, samozrejme. Teraz sa mi to už zdá vtipné, ako som to potom tým debilom vracal. Ale mladých, ktorí tam prišli po mne som nikdy nešikanoval. To mi bolo odporné.
.keď si prišiel z vojny, tak si normálne nastúpil do zamestnania...
Do tatkovej roboty, čo mi on tam vybavil. Na železnicu, mal som tam trošku aj protekciu, ktorú som ako pankáč potreboval. V tom období mi tatko pomohol.
.keď si sa začal pankáčsky obliekať alebo keď si začal nosiť výstrednejší účes, otec nebol nešťastný?
Asi bol nešťastný, ale už som mal osemnásť. Ja som mal tvrdú výchovu, bitka bola na dennom poriadku. Keď som mal osemnáste narodeniny, povedal som tatkovi, že si budem obliekať a robiť, čo chcem. Vtedy mi povedal, že mám pravdu. Ale sem-tam si pofrflal.
.londýnski pankáči mali množstvo obchodov, tričká, kožené bundy, tu až taký výber nebol...
Výber nebol žiadny. V Maďarsku bol jeden obchod, volal sa Hanky-panky, taký malinký krámik, kde mali pár odznakov, pyramiďáky...
.to je čo?
Okovaný náramok alebo opasok. To sme si kupovali tam.
.koženú bundu si mal odkiaľ?
Koženú bundu som mal od kamaráta, ktorý si ju kúpil v Maďarsku. Najprv som mal len tatkovo sako, ktoré som si postriekal farbou. Robili sme si to sami, napísal som si tam názvy kapiel. Aj odznaky sme si vyrábali sami, z pivových vrchnákov, alebo z umelej hmoty.
.mali ste, keď ste takto výstredne vyzerali, problémy s políciou?
Našou krčmou bol Mamut. Policajti prichádzali pravidelne do krčmy, sedeli sme tam pri stole asi ôsmi, prišli k nám a povedali, že tento stôl ide s nami.
.prečo?
Preto, lebo sme pankáči. Odfotili nás, museli sme si pred sebou držať písmeno P.
.kam vás odviezli?
K dvom levom, na Gunduličku. Na rôzne oddelenia...
.a čo tam? Spísali zápisnicu?
Pýtali sa, čo robíme, s kým sa kamarátime, koho stretávame. Niektorých bili, ale ja som nedostal ani raz. Niektorí prichádzali dosť zbití, všetky odznaky im pobrali, opasky, náramky. Kto mal číro, ostrihali ho.
.ešte predtým ako začal Ústav pamäti národa zverejňovať mená spolupracovníkov ŠtB, ty si verejne priznal, že si spoluprácu podpísal. Ako k tomu došlo?
Ja som bol na polícii päťkrát, šesťkrát. Povedal som im, s kým sa stretávam, bolo to niekoľko notoricky známych mien, povedal som im, že zbieram platne, že mi ide o hudbu, o texty, že to je hudba ľavicová, a nie žiaden fašizmus. No a potom bol v osemdesiatom siedmom koncert v Horskom parku, mala hrať skupina Tlak, mali ísť na vojnu a nevedeli si vybaviť žiaden koncert. Tak sme spravili koncert pre nich, kde zahráme my aj oni. Zavolali sme ešte nejaké mladé kapely, napríklad Krach. Robili sme to v spolupráci s vysokoškolským klubom. Hovorili nám, že to majú schválené a že koncert môže byť. Pár dní predtým však povedali, že sa to ruší. Ale ja som už poposielal pozvánky. Tých punkových koncertov bolo málo, a tak sem došli ľudia z Košíc, z Prahy, z Plzne. Tak som teda ukecal tých vysokoškolákov, že to bude len verejná skúška. Pri druhej kapele došli policajti, že je to zrušené. A vedúcich kapiel zobrali k nejakému rektorovi či dekanovi. To bolo v noci, on tam musel ísť a povedal, že takto nie chlapci. Dopadlo to úplne v pohode a ja som išiel domov.
.čiže happyend...
Ale zrazu o štvrtej ráno búchala na dvere nášho bytu polícia, aby som išiel s nimi. Nechcel som ísť, pretože nemali žiaden papier. Ale že vraj, keď pôjdem bez papiera, tak budú slušní. Keď nie, tak to vraj „nemôžu zaručiť“. Tak som išiel. U Dvoch levov už stálo asi štyridsať pankáčov, ktorí po koncerte išli do Funusu, odkiaľ ich zobrali antonmi. Museli stáť s rukami za hlavou, keď sa niekto pohol, dostal obuškom. Tam mi povedali, že ja som bol organizátorom tejto akcie a už majú na mňa pripravené tri obvinenia: organizovanie nepovoleného zhromaždenia, nepovolené podnikanie (vyzbierali sme pár korún na vstupnom a nechali sme ich SZM-ákom, čo oni popreli) a šírenie nepovolených tlačovín, keďže som tam predával môj samizdat In flagranti. Po výsluchu ma ráno pustili. Asi o týždeň som dostal predvolanie na Februárku, kde si ma vyzdvihol mladý príslušník ŠtB. Bol priateľský, hovoril, že on je z tých „prestavbových“, že chcú, aby sa punk hrával, ale že to musia monitorovať. No a že keď budem s nimi spolupracovať, tak mi zabezpečí, že na naše koncerty budú chodiť ľudia z toho ich otvorenejšieho eštebáckeho krídla, ktorí to odmonitorujú, ale nebude to tak, že by tam hneď prišli normálni policajti, ktorí zatrhnú koncert. Že vraj pomôžem im aj punku. Tak sme sa nakoniec dohodli, že spolupráca bude spočívať v dvoch veciach: že budem odovzdávať In flagranti vždy, keď ho vydám, a že mu oznámim, keď bude mať Zóna A koncert.
.to si aj robil?
To som aj robil. Ale vtedy som tú spoluprácu ani nepodpísal, hoci som si nie úplne istý. Povedal som mu, že to budem robiť, ale nepodpíšem to. A robil som to. Ale potom bol druhý „prúser“ a musel som to podpísať.
.druhý „prúser“ spočíval v čom?
Bolo to asi o pol roka, v roku 1988. Hrali sme v Ovsišti, kde som si požičal policajnú uniformu z televízie, a potom si ma zobrali v noci eštebáci, ktorí na mňa ručali, vyhrážali sa, že ma vyhodia z okna. Vtedy na mňa pritlačili, odkiaľ tú uniformu mám. Ja som si ju požičiaval cez Oziho od televíznej kostymérky, ktorej som sľúbil, že sa to nikto nedozvie, že to mám od nej. Vtedy som to musel podpísať, lebo povedali, že inak po tom budú pátrať a tú babu vyhodia z televízie.
.spomínam si na koncert na Mladej garde, kde si mal na tričku napísané „Slobodu pre Jazzovú sekciu“...
To bolo ešte v roku 1986. No, to bolo také aktuálne, to tričko som si spravil sám. Vtedy totiž zavreli vedenie Jazzovej sekcie.
.ty si bol členom Jazzovej sekcie?
Nie, ale oni vydávali časopis Jazz Bulletin, kde sa venovali aj punku. Chodil som do Prahy na burzu. Tam bola punková scéna širšia aj vzdelanejšia. U nás to bolo trochu živelné. V Čechách sa punkerom venovali starí undergrounďáci a disidenti, robili spolu akcie. Ľudia ako Čuňas (František Stárek, od roku 1990 pracoval vo vedení československej, neskôr českej kontrarozviedky) alebo Ivan Jirous. Na Slovensku sa nám v začiatkoch nevenoval nikto, teda bolo pár výnimiek: Ján Budaj nám v roku 1985 vybavil náš prvý koncert v Prahe a neskôr nám veľmi pomohol Agnes Snopko a Paľo Maruščák z Mladej gardy. My sme napríklad nevedeli, aké majú policajti práva. Ja som si to až potom naštudoval, kúpil som si trestný zákonník. Tak som im dával trochu, policajtom, oni sa v tom vyznali menej ako ja.
.no a potom prišiel rok 1989. Alebo sa ešte predtým niečo podstatné udialo?
Možnože ešte tá prestavba. Zrazu volala Smena: dobrý deň, mohli by sme s vami spraviť rozhovor? Rozhovor do Mladých rozletov, videoklip do televízie. To všetko v priebehu dvoch týždňov. Hovoril som si, čo sa všetci zbláznili? V skutočnosti bola nejaká schôdza SZM a komunistov, kde sa rozhodli, že treba podchytiť „závadovú mládež“ a dať jej priestor. Takže v roku 1989, od jari, to už bolo iné. To bol taký prechod.
.sledoval si disidentské hnutie?
Z Prahy mi Čuňas posielal Voknoviny. So Sveťom sme rozširovali Několik vět. V Prahe som bol pred Novembrom na dvoch demonštráciách. Trošku som sa snažil...
.predpokladám, že v Novembri si sa zúčastňoval demonštrácií, sledoval, čo sa deje.
Každý deň, samozrejme. Bol som aj predtým na Sviečkovej.
.potom došlo vytriezvenie. Toto je to, čo sme chceli?
Ja som také vytriezvenie nemal. Som spokojný s tým, čo po novembri 89 prišlo. Vedel som, že nám nebudú padať pečené holuby do huby. Je tu veľa problémov, no máme oveľa väčšiu slobodu. A to je pre mňa dôležité.
.ako si sa vyrovnával s tým, keď si prišiel do styku, povedzme, s anglickými pankáčmi, ktorí boli bez výnimky na tom ľavom krídle?
Bez výnimky nie.
.ramones bola výnimka.
Ramones, Chelsea, Buzzcocks, Boys a kopa ďalších. Tí to mali na háku, nejakú ľavicu. Kapela Chelsea má napríklad pesničku Right to work, no a všetci novinári vypisovali, že je to ľavica, ale oni to urobili proti odborom, pretože tie odhlasovali, že sa nebude pracovať. Ľavicová je hádam štvrtina punku. Tri štvrtiny to majú na háku.
.mnohých, ktorí ťa nepoznali, si prekvapil podporou Františka Mikloška. Čo na to hovorili tvoji kamaráti?
Niektorí si zo mňa, samozrejme, uťahovali. Ale nikto nebol taký, že by povedal, že Mikloško je blbec. Pár bolo príjemne prekvapených a pár hovorilo, že nech sa do toho nemiešam. Ja som im potom povedal, že som to urobil preto, lebo som si istý, že je to správna vec.
.za tých dvadsaťpäť rokov sa dá povedať, že Zóna A nemala väčšiu pauzu?
Nemala pauzu vôbec. Stále sme existovali. Za komunistov sme asi rok a pol nehrali, ale to bol zákaz.
.zóna A, to si ty?
To určite nie. Ja som len taký maskot (smiech). Najprv bol dlhé roky hlavným skladateľom Leďo. Teraz je určite najdôležitejším členom kapely Revo.
.baví ťa ešte punk? Nemáš chuť robiť nejakú zložitejšiu hudbu?
Nie. Ja to stále počúvam, cestujem na koncerty, zbieram staré punkové single. Už síce pri ich počúvaní tak často neposkakujem po byte, ale stále ma to baví.
.čo je podstatou punku?
Punk má toľko odnoží...
.čo majú spoločné?
To neviem. S mnohými pankáčmi nemám spoločné nič. Keď vidíš koncert Exploited dnes a vidíš koncert Zóny, čo tam vidíš spoločné? Ja si myslím, že nič. Oni hrajú heavy metal, je tam rachot, melódia žiadna. Každý druhý text je fuck you, fuck off, fucking bastard. S týmito je fakt nemám nič spoločné. Ja mám spoločné niečo s tými kapelami zo sedemdesiatych rokov, s tými originálmi punku 77, ako boli Ramones, Boys, Adicts... Potom vznikli všelijaké odnože, ktoré to zopsuli, hardcore, anarchopunk, grunge. Tak to mi nehovorí fakt nič. Keď s takýmito kapelami hrávame, tak ja fakt trpím. To už mám radšej kapely ako Hex alebo Tomáša Slobodu.
.vyvíja sa nejako punk?
Punk sa pre mňa vyvíjal asi tak od roku 1976 do roku 1982, alebo dajme tomu 1985, keď vznikli najzaujímavejšie veci. Ale čo vzniklo potom, to už je také, ako keby si zdokonaľoval plzenské pivo tým, že by si tam dodával nejakú príchuť. Vtedy to už bolo dokonalé. Ja mám rád ten originálny punk bez príchute.
.čím sa v súčasnosti živíš?
Zónou A, mám aj vydavateľstvo, ktoré vydáva cédečká Zóny A. Mám distribúciu, hlavne vinylových platní. Tie dve veci ma ako tak stihnú uživiť.
.predtým si pracoval, teraz si na voľnej nohe...
Do roku 2003 som stále normálne makal. Čo sa týka peňazí, je to teraz horšie, ale je to na nezaplatenie, ten voľný čas a pocit slobody, že nemusíš skoro vstávať a naháňať sa. Odrobíš si to, kedy chceš.
.keď vyjdeš na pódium, ešte ťa to vzrušuje?
Ako kedy. To záleží od nálady aj od toho, ako to v tej sále vyzerá. Niekedy, najmä v deväťdesiatych rokoch, sa stávalo, že tým pankáčom, čo stáli pod pódiom, bolo jedno, na akú kapelu skáču. Našťastie, taký koncert už nebol dosť dlho.
.svojho času na vaše koncerty chodievali tí najradikálnejší fanúšikovia Slovana.
Už ich tam toľko nepúšťajú. Chodia tam Slovanisti, ale správajú sa slušne. Bol taký problémový koncert, na ktorom sa aj hajlovalo, ale vtedy ich vyhodili.
.punk býva, čo sa týka životného štýlu, v mnohých prípadoch sebadeštruktívny. Ty si zjavne prežil...
V roku 1988 sme poslali naše demo do jedného amerického punkového fanzinu. A tam boli veľmi prekvapení, že „trváme na budúcnosti“: „Zóna A insists on the future.“. Kvôli tomu som aj podporil Mikloška. Nie pre mňa, ale pre moju dcéru, pre naše deti. Aby svet, keď už nebude lepší, nebol aspoň horší. Žiadne No Future. Svet je super, treba strážiť, aby ho nejakí hajzli neznićili.
.čo hovoríš na súčasnú slovenskú politiku?
Štandardná demokracia so všetkými chybami. Nedeje sa tu nič mimoriadneho.
.pôjdeš voliť do Európskeho parlamentu?
Keď som sa angažoval pre pána Mikloška, bola by blbosť, aby som neprešiel jednu ulicu a nedal hlas ľuďom, ktorí sú na správnej strane barikády.
Koňýk / spevák a textár skupiny Zóna A, ktorý sa v skutočnosti volá Petr Schredl. Pre mnohých je kľúčovou postavou československej punkovej scény. Od deviatich rokov žije v Bratislave, doma sa cíti v klube Randal. Skupinu Zóna A, ktorá oslavuje 25. narodeniny, môžete uvidieť napríklad 23. mája v PKO na Bratislavskom undergroundovom majálese.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.