Čo je ohrozené: klíma alebo sloboda? pýta sa v podtitule svojej čerstvej knihy Modrá, nikoli zelená planeta Václav Klaus. Obrázok, na ktorom je planéta zviazaná zelenou reťazou, dáva jasnú odpoveď.
Čestný predseda ODS, profesor ekonómie a vlastník 39 čestných doktorátov Václav Klaus sa ani po nástupe do prezidentskej funkcie nevzdal ambície písať knihy. Okrem svojich „prezidentských ročeniek“ (Rok prvý – Rok štvrtý), kde sumarizuje svoje prejavy, články a eseje, sa z času na čas zahľadí aj na niektorú módnu politickú tému. Po knihe What is Europeism, na ktorej sa podieľal ako spoluautor, vyšla minulý mesiac Modrá, nikoli zelená planeta.
.prezident sa hnevá
Klaus síce o životnom prostredí píše a hovorí dlho, ale až v tejto útlej knihe sa podujal „predložiť verejnosti svoje komplexnejšie stanovisko k dnes takej rozjatrenej a takej neférovej a neracionálne vedenej debate o životnom prostredí“ a najmä o tzv. „globálnom otepľovaní“. Ako svedok celosvetovej diskusie už nie je len znepokojený, ale rovno nahnevaný.
Prezidenta hnevá najmä environmentalizmus, ktorý nemá nič spoločné s vedeckou ekológiou a „je vo svojej podstate metafyzickou ideológiou, ktorá odmieta vidieť prirodzený evolučný vývoj a ktorá absolutizuje súčasný stav prírody a sveta a robí z neho nedotknuteľnú normu...“ Podľa Klausa je pritom evidentné, že celé dejiny našej planéty, stav vodstva, živočíšne a rastlinné druhy sú predmetom permanentného procesu zmien, vyvolaných neovplyvniteľnými mechanizmami. A ak by sme doviedli do dôsledkov uvažovanie environmentalistov, zistíme, že základnou príčinou problémov sveta je rozšírenie druhu homo sapiens, ktorý sa vymkol z tradičného rámca prírody.
A práve tu je podľa Klausa problém. Tým, že vyhlásili človeka za škodcu, je prístup environmentalistov k prírode obdobou marxistického prístupu k ekonomickým zákonitostiam, pretože aj „oni sa snažia slobodnú spontaneitu vývoja sveta (a ľudstva) nahradiť akože optimálnym, centrálnym či – ako je dnes módne hovoriť – globálnym plánovaním svetového vývoja“. Pocit nebezpečenstva netušeného rozsahu tak vedie niektorých environmentalistov, vedcov či politikov k presvedčeniu, že oni sú jediní, ktorí vedia riadiť svet správnym smerom.
.náklady
Ekonóm Klaus tvrdí, že sa vo svojej knihe plnej odkazov na názorovo spriaznených autorov nechce miešať do remesla klimatológom ani iným prírodným vedcom a ani ich merania nespochybňuje. Upozorňuje však na možnosti ich rôznej interpretácie.
Na paškál si zobral napríklad výsledky štyroch správ Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny. Tá prvá z roku 1990 odhadovala vzostup hladiny svetových morí v 21. storočí o 66 centimetrov, druhá znížila odhad na 49 cm, tretia udala len rozpätie od 9-88 cm a tohtoročná štvrtá predikcia klesla na 14-43 centimetrov. Klaus nekritizuje samotné odhady, ale fakt, že na ich základe sa vytvára dojem, že je situácia čoraz dramatickejšia.
Problém mu robí aj prakticky nulová „spoločenská diskontná miera“, s ktorou operuje napríklad Sternova správa (z minulého roka na objednávku Tonyho Blaira). Tento prístup enormne zväčšuje dôsledky dnešných rozhodnutí na veľmi vzdialenú budúcnosť, ospravedlňuje hlboké zásahy do dnešnej spotreby a podceňuje odhady nákladov prípadného boja s globálnym otepľovaním. Výsledky a cena boja, ktorý môže trvať desiatky či stovky rokov, sú prakticky nepredvídateľné.
České reakcie na Modrou, nikoli zelenou planetu boli vyhranené (a najmä nesúhlasné). Pred pražskou kaviarňou Slávia parodovali Klausa aktivisti Greenpeace prednáškou Placatá, nikoli kulatá Země. Redaktor českých Hospodářských novin, ktoré januárovým rozhovorom Klausa na napísanie knihy „naštartovali“, zase upozornil na jeho názorovú nekonzistentnosť. Klaus varuje a zavrhuje „náboženstvo“, vzývajúce prírodu a odsudzujúce človeka. Na druhej strane však sám vzýva človeka a preukazuje bezmedznú vieru v technický pokrok.
Klausovej knihe sa dá skutočne veľa vecí vytknúť – že ide skôr o (priznaný) kompilát názorovo spriaznených ľudí, že nadradzuje ekonómiu nad všetky ostatné spoločenské vedy a podľa toho operuje so slovom hodnota, že je na ľade prírodných vied (ako taktiež priznáva) dosť neistý... Jeho knihu sa však oplatí prečítať z viacerých dôvodov. Klaus je totiž silný v ekonomických argumentoch, upozorňuje (i keď len v náznakoch) na riziká stavu, keď sa veľká časť médií nechá ukričať a bez pochybností prijme za svoju argumentáciu alarmistov a navyše patrí k malému množstvu politikov schopných sústrediť svoje argumenty na aktuálnu tému do jednej publikácie. U nás zatiaľ jazdíme do vrchu a myslíme národne.
Tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.