Bolo to ešte v pochmúrnom decembri, keď sa mi pritrafilo, že som sa dvakrát po sebe ocitol v diaľkovom autobuse. Prvý raz to bola šestnásťhodinová nočná cesta naprieč Európou uprostred cestujúcich s pleťou prevažne tmavého pigmentu. Druhý raz išlo o denný výlet s nemeckými eurokratmi.
Cítiť z toho lacné porovnanie. Náhodou som však s oboma skupinami strávil rovnako veľa času.
Nočná cesta zabezpečená spoločnosťou „Eurolines“ ma dopravila z Bratislavy do Bruselu. Zhrnutie: Bŕŕŕ! Nastúpil som po tme, o 18. hodine. Cesta trvala od skorého nástupu noci na východe po neskorý začiatok dňa na západe. Čoraz hlbšie sme sa ponárali do vlhkej a hmlistej zimnej noci.
Nikto si nezažal svetlo na čítanie. V autobuse sa nachádzali slovenskí Rómovia, osamelí cestujúci zďaleka, dvaja Indovia a zopár pracovných migrantov. Predo mnou pod kapucňami sedela málovravná zaľúbená dvojica, on Slovák, ona Ruska z Kazachstanu.
Vo Viedni nastúpila mladá blondína. Sadla si za mňa. Mala so sebou veľa rozkošných taštičiek a vniesla dnu vôňu škorice. Bol som presvedčený, že táto krásavica s tvárou bábiky ukončila svoje vianočné nákupy šálkou vareného vína.
Noc pomaly utíchala. Nemohol som ešte spať, a tak som zatiahol blondínku do rozhovoru. Bola Maďarka. Volala sa ako posledná rakúsko-uhorská cisárovná, lenže s "o". Bola kozmetička, 31-ročná, a Zitina škoricová vôňa pochádzala z éterických olejov.
Po nemecky trochu mékala, na veľkú časť mojich výrokov odpovedala: „Wow!“ V Bruseli žila sedem rokov, „sedem neúrodných rokov“. Bez ohľadu na to, čo označila ako „kolaps“ Maďarska, sa vrátila do Budapešti. Čoskoro sme sa dostali k veľkým témam. S jej francúzskym priateľom bol koniec. Nenútene sa vyjadrila, že by jej prišiel vhod nový muž.
Autobus zastavil na rakúskom odpočívadle. Sadli sme si k baru a úzkostlivo sme sledovali hodiny. Zmienil som sa, že sa akurát náhodou nachádzame v kraji, kde som vyrastal. „Takže ak zmeškáme autobus“, povedala Zito, „bude to znamenie od Boha?“ – „Chceš povedať“, odvetil som, „že by som ťa mohol rovno predstaviť mame?“ Svoje čerstvo nalíčené pery zošpúlila do úsmevu. Na nohe som pocítil ľahký dotyk jej kolena.
Späť v tmavom autobuse sa ochladilo. Ostatní boli pripravení, Zito mala so sebou deku. „Prikry sa kabátom!“, povedala a podala mi svoj cestovný vankúš v tvare obličky. Spali sme, veľké Nemecko bolo temné. Zitin vankúš mi pomohol prečkať noc.
Výlet cez deň zabezpečila „Europa-Union“ a viedol z Bruselu do východobelgickej provincie. Zito nevedela, že Európska únia má komisárov, moji noví spoločníci to vedeli až príliš dobre. Pracovali pre Komisiu a pre nemecké zastupiteľstvá v Bruseli. Jedna bola praktikantkou v „teplárenskej loby“. „Načo je teplárňam loby?“ spýtal som sa jej. „Najskôr preto, aby sa vedelo, že teplárne existujú.“
Veselá sprievodkyňa nás niekoľkokrát ponúkla perníkmi, ale tak veľmi osobné to zase nebolo. Rozprávali sme sa o leteckých spojeniach a o tom, že Lisabonská zmluva nie je vhodnou témou na referendum.
Náhodou sa pritrafilo, že v autobuse bola blond Maďarka, hoci s perfektnou nemčinou. Keď prišla reč na vianočné darčeky, vykĺzla jej veta: „Ženy sa predsa tak či tak tešia z každého darčeka.“ Ostatní reagovali zarazene. Začervenala sa. Toto bol najintímnejší moment.
Nuž áno, je to lacné porovnanie. V noci sú nemeckí eurokrati azda rovnako nežní. Od Zito som si nevypýtal číslo a druhej Maďarke som nedal darček. Môj obdiv však patrí všetkým v autobusoch cestujúcim Maďarkám tohto sveta.
Cítiť z toho lacné porovnanie. Náhodou som však s oboma skupinami strávil rovnako veľa času.
Nočná cesta zabezpečená spoločnosťou „Eurolines“ ma dopravila z Bratislavy do Bruselu. Zhrnutie: Bŕŕŕ! Nastúpil som po tme, o 18. hodine. Cesta trvala od skorého nástupu noci na východe po neskorý začiatok dňa na západe. Čoraz hlbšie sme sa ponárali do vlhkej a hmlistej zimnej noci.
Nikto si nezažal svetlo na čítanie. V autobuse sa nachádzali slovenskí Rómovia, osamelí cestujúci zďaleka, dvaja Indovia a zopár pracovných migrantov. Predo mnou pod kapucňami sedela málovravná zaľúbená dvojica, on Slovák, ona Ruska z Kazachstanu.
Vo Viedni nastúpila mladá blondína. Sadla si za mňa. Mala so sebou veľa rozkošných taštičiek a vniesla dnu vôňu škorice. Bol som presvedčený, že táto krásavica s tvárou bábiky ukončila svoje vianočné nákupy šálkou vareného vína.
Noc pomaly utíchala. Nemohol som ešte spať, a tak som zatiahol blondínku do rozhovoru. Bola Maďarka. Volala sa ako posledná rakúsko-uhorská cisárovná, lenže s "o". Bola kozmetička, 31-ročná, a Zitina škoricová vôňa pochádzala z éterických olejov.
Po nemecky trochu mékala, na veľkú časť mojich výrokov odpovedala: „Wow!“ V Bruseli žila sedem rokov, „sedem neúrodných rokov“. Bez ohľadu na to, čo označila ako „kolaps“ Maďarska, sa vrátila do Budapešti. Čoskoro sme sa dostali k veľkým témam. S jej francúzskym priateľom bol koniec. Nenútene sa vyjadrila, že by jej prišiel vhod nový muž.
Autobus zastavil na rakúskom odpočívadle. Sadli sme si k baru a úzkostlivo sme sledovali hodiny. Zmienil som sa, že sa akurát náhodou nachádzame v kraji, kde som vyrastal. „Takže ak zmeškáme autobus“, povedala Zito, „bude to znamenie od Boha?“ – „Chceš povedať“, odvetil som, „že by som ťa mohol rovno predstaviť mame?“ Svoje čerstvo nalíčené pery zošpúlila do úsmevu. Na nohe som pocítil ľahký dotyk jej kolena.
Späť v tmavom autobuse sa ochladilo. Ostatní boli pripravení, Zito mala so sebou deku. „Prikry sa kabátom!“, povedala a podala mi svoj cestovný vankúš v tvare obličky. Spali sme, veľké Nemecko bolo temné. Zitin vankúš mi pomohol prečkať noc.
Výlet cez deň zabezpečila „Europa-Union“ a viedol z Bruselu do východobelgickej provincie. Zito nevedela, že Európska únia má komisárov, moji noví spoločníci to vedeli až príliš dobre. Pracovali pre Komisiu a pre nemecké zastupiteľstvá v Bruseli. Jedna bola praktikantkou v „teplárenskej loby“. „Načo je teplárňam loby?“ spýtal som sa jej. „Najskôr preto, aby sa vedelo, že teplárne existujú.“
Veselá sprievodkyňa nás niekoľkokrát ponúkla perníkmi, ale tak veľmi osobné to zase nebolo. Rozprávali sme sa o leteckých spojeniach a o tom, že Lisabonská zmluva nie je vhodnou témou na referendum.
Náhodou sa pritrafilo, že v autobuse bola blond Maďarka, hoci s perfektnou nemčinou. Keď prišla reč na vianočné darčeky, vykĺzla jej veta: „Ženy sa predsa tak či tak tešia z každého darčeka.“ Ostatní reagovali zarazene. Začervenala sa. Toto bol najintímnejší moment.
Nuž áno, je to lacné porovnanie. V noci sú nemeckí eurokrati azda rovnako nežní. Od Zito som si nevypýtal číslo a druhej Maďarke som nedal darček. Môj obdiv však patrí všetkým v autobusoch cestujúcim Maďarkám tohto sveta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.