Jeruzalem bol veľmi dlho duchovným centrom a symbolom izraelského národa. Spája sa s ním účinkovanie veľkých prorokov Izaiáša, Jeremiáša a Ezechiela. Tunajší chrám bol jediným miestom, kde Židia prinášali obety Bohu.
Jeruzalem bol vyvoleným mestom – a stal sa aj kolískou kresťanstva. Prví kresťania boli Židia, ktorí verili, že v Ježišovi sa naplnil Zákon, a chceli reformovať judaizmus. Nechceli sa od židovstva oddeliť, verili v jediného Boha, pridŕžali sa posvätných kníh, navštevovali synagógu, modlili sa žalmy, dodržiavali Mojžišov rituálny zákon (predovšetkým obriezku a sabat), slávili všetky židovské sviatky a dodržiavali nariadenia súvisiace s čistotou a stravou.
.príprava na veľký jom kipur
Okrem toho sa však kresťania stretávali ešte v nedeľu (prvý deň týždňa) pri spoločnom stole. Ku koncu hostiny agapé sa každý zo zúčastnených rituálne ponoril do vody, aby sa očistil, a stretnutie pokračovalo premenením a prijímaním chleba a vína, Kristovho tela a krvi. Židia vykonávali svoj tradičný očistný rituál pred sviatkom jom kipur, dňom zmierenia a pokánia za hriechy, a kresťania očistu poňali ako prípravu na veľký jom kipur – deň súdu a koniec tohto sveta.
Prvým predstaviteľom jeruzalemskej obce bol apoštol Peter a okrem neho viedlo kresťanskú obec kolégium apoštolov, ktorí predovšetkým evanjelizovali, udeľovali krst, predsedali sláveniu eucharistie a vkladaním rúk poverovali iných bohoslužobnými funkciami. Diakoni mali na starosti charitu, pomáhali pri evanjelizácii a viedli diskusie so Židmi. Na začiatku tvorilo kresťanskú komunitu asi 120 ľudí, ktorí žili v očakávaní skorého druhého príchodu Krista. Po Petrovom kázaní o Ježišovom ukrižovaní a zmŕtvychvstaní sa dalo pokrstiť tritisíc Židov a v krátkom čase počet kresťanov dosiahol päťtisíc. Ten, kto prijal krst, sa zaviazal študovať židovskú Bibliu preloženú do gréčtiny, židovské legendy a dejiny, ako aj kresťanský výklad židovských prorokov.
Vďaka biskupovi Jakubovi vznikla v Jeruzaleme prvá jednoduchá liturgia – jeruzalemský obrad, ktorý zohral dôležitú úlohu pri utváraní jednotlivých kresťanských tradícií a jeho dedičstvo pretrvalo dodnes. Liturgia pozostávala z čítania zo Starého zákona, potom sa čítalo evanjelium, niektorý z apoštolských listov a nakoniec odznela kázeň. Modlitby sa skladali z biblických obrazov dejín spásy a smerovali ku Kristovej obete na kríži. Nakoniec každý prijímajúci dostával od biskupa eucharistický chlieb a pristúpil ku kňazovi, aby sám prijal z čaše aj svätú krv. Túto liturgiu neskôr upravil Bazil Veľký a po ňom Ján Zlatoústy. V našich končinách sa stále slúži v chrámoch gréckokatolíckej cirkvi 22. októbra, na sviatok apoštola Jakuba.
.dobrý kraj pre pustovníkov
V roku 50 apoštolský snem v Jeruzaleme ustanovil, že Židia, ktorí sa stávajú kresťanmi, môžu dodržiavať predpisy Tóry, ale pohania nimi viazaní nie sú. Apoštolský snem zároveň schválil šírenie kresťanstva medzi pohanov. Definitívny rozkol medzi kresťanmi a Židmi nastal v roku 70, keď boli kresťania exkomunikovaní a vylúčení zo synagóg. Rozpŕchli do celého sveta a Jeruzalem sa prestal vnímať ako centrum kresťanstva.
Kresťanov však toto mesto stále priťahovalo. Počas 4. storočia začali Svätú zem navštevovať pútnici a niektorí sa rozhodli zostať ako pustovníci, pretože podnebie bolo na takýto život priaznivé. V tom čase sa tu zrodilo aj mníšstvo a v blízkosti Jordánu a Mŕtveho mora vyrástli kláštory. Ľudí lákala aj možnosť študovať Bibliu v prostredí, kde sa odohrali biblické udalosti. Aj preto sa krajina stala strediskom vtedajšej biblistiky.
V roku 451 sa konal koncil v Chalcedóne, ktorý povýšil Jeruzalem na patriarchát a odovzdal do jeho správy Judeu, Samáriu a Galileu a biskupstvá Fenície a Arábie. Jeruzalem sa tak ocitol v hierarchii východných patriarchátov na štvrtom mieste.
.krv v dejinách
Aké bolo duchovné bohatstvo týchto končín, také krvavé boli zvraty tunajších dejín. V roku 66 sa začalo povstanie Židov proti rímskym posádkam v Jeruzaleme a na okolí. Kresťania sa pokúsili sprostredkovať mierové riešenie, ale márne. A tak opustili Jeruzalem a odišli do Pelie v Zajordánsku. Odniesli so sebou vzácne relikvie, medziiným aj turínske plátno.
Rímske vojská dobyli Jeruzalem v roku 70. V bojoch zahynulo asi milión Židov a 70-tisíc ich padlo do zajatia. Rimania pozabíjali židovských duchovných, rozkradli chrámový poklad a chrám zničili – v rovnaký deň, ako bol zničený v roku 586 pred Kristom. V roku 74 už bola celá Palestína v rímskych rukách.
Druhé židovské povstanie proti Rímu vypuklo v roku 135. Rímske vojská aj túto vzburu potlačili a za sebou zanechali okolo 580-tisíc mŕtvych Židov. Jeruzalem bol úplne zničený a na jeho troskách Rimania postavili pohanské mesto s názvom Aelia Capitolina. Doň mali Židia vstup pod trestom smrti zakázaný a nesmeli prebývať ani v jeho širšom okolí. Rimania zmenili aj názov provincie z „Judaea“ na „Syria Palaestina“. Od tohto okamihu až do obnovenia židovského štátu sa politické centrum Židov presunulo mimo Palestíny. Pokiaľ ide o kresťanov, na území Jeruzalema mohli žiť iba takí, ktorí nemali židovský pôvod.
V roku 1071 obsadili Jeruzalem seldžuckí Turci. Kým dovtedy mohli pútnici bez problémov navštíviť posvätné miesta, teraz im hrozila smrť. Okrem toho Turci pustošili posvätné miesta, zrúcali asi 30-tisíc kresťanských chrámov a kaplniek. A tak v roku 1095 vyslal byzantský cisár Alexios Komnénos posolstvo k pápežovi Urbanovi II. a žiadal o pomoc pri oslobodení Jeruzalema.
Pápež počas koncilu v Clermonte vyzval kresťanov, aby vyslobodili Jeruzalem z rúk moslimov, čo sa stalo impulzom na krížové výpravy. Keď križiaci 15. júla 1099 dobyli Jeruzalem, vyvraždili pôvodné obyvateľstvo – medzi nimi aj východných kresťanov. Zachránil sa len jeruzalemský ortodoxný patriarcha, ktorý pred príchodom križiakov odišiel do Konštantínopolu. Po dobytí mesta prešiel jeruzalemský ortodoxný patriarchát do latinských rúk. Prvá križiacka výprava vyvrcholila vznikom Jeruzalemského kráľovstva.
.onedlho bez kresťanov
Križiaci chceli pôvodne ustanoviť Jeruzalemské kráľovstvo ako čisto kresťanský štát, to však bolo úplne nereálne. Žili tu totiž ľudia rôznych náboženstiev (moslimovia, kresťania a Židia) a národností (Francúzi, Normani, Angličania, Taliani, Arabi, Arméni, Byzantíci). V Jeruzalemskom kráľovstve síce moslimovia, kresťania a Židia nažívali v pokoji, ale ich harmónia bola veľmi krehká.
Pravdepodobne najvýznamnejším panovníkom Jeruzalemského kráľovstva bol Balduin IV., ktorý nastúpil na trón ako trinásťročný a vládol na svoju dobu pomerne liberálne. V roku 1177 vybojoval víťaznú vojnu proti vojskám sultána Saladina, ktorý viedol odpor proti tretej križiackej výprave. Neskôr so sultánom uzavrel mierovú zmluvu, ktorá priniesla regiónu stabilitu.
V roku 1187 Saladinové vojská porazili armádu jeruzalemského kráľa Guya z Lusignanu, Saladin potom dobyl väčšinu križiackych hradov a miest. Nakoniec prišiel k bránam Jeruzalema a mesto 2. októbra 1187 kapitulovalo. Ortodoxný patriarcha sa vrátil do Jeruzalema a od tohto okamihu tu existovali dva patriarcháty: pôvodný grécky a neskorší latinský.
Jeruzalem získali križiaci ešte v roku 1229 vďaka cisárovi Fridrichovi II. Ale v ich rukách ostal len do roku 1244, keď prešiel do rúk Turkov. To bol definitívny zánik Jeruzalemského kráľovstva.
Hoci jeruzalemský obrad už neexistuje, zanechal stopy vo všetkých východných obradoch, predovšetkým v byzantskom. Výrazne ovplyvnil aj západné kresťanstvo. O význame Jeruzalema svedčí aj skutočnosť, že tu majú svojho patriarchu viaceré východné obrady a aj západný obrad. Jeruzalem je teda „prestížnou“ adresou. Počet tunajších kresťanov však napriek tomu stále klesá. Od roku 1948 emigrovalo zo Svätej zeme 230-tisíc kresťanov. Príčinou sú nepokoje, konflikty a zlá ekonomická situácia, až 80 percent kresťanov je nezamestnaných. V roku 1948 tvorili kresťania ešte 75 percent obyvateľstva v Betleheme, 80 percent v Nazarete, 90 percent v Ramalláhu. Dnes tvoria v týchto mestách väčšinu moslimovia, a ak sa situácia nezmení, o dvadsať rokov bude Svätá zem celkom bez kresťanov.
Autor je doktorand na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity
Jeruzalem bol vyvoleným mestom – a stal sa aj kolískou kresťanstva. Prví kresťania boli Židia, ktorí verili, že v Ježišovi sa naplnil Zákon, a chceli reformovať judaizmus. Nechceli sa od židovstva oddeliť, verili v jediného Boha, pridŕžali sa posvätných kníh, navštevovali synagógu, modlili sa žalmy, dodržiavali Mojžišov rituálny zákon (predovšetkým obriezku a sabat), slávili všetky židovské sviatky a dodržiavali nariadenia súvisiace s čistotou a stravou.
.príprava na veľký jom kipur
Okrem toho sa však kresťania stretávali ešte v nedeľu (prvý deň týždňa) pri spoločnom stole. Ku koncu hostiny agapé sa každý zo zúčastnených rituálne ponoril do vody, aby sa očistil, a stretnutie pokračovalo premenením a prijímaním chleba a vína, Kristovho tela a krvi. Židia vykonávali svoj tradičný očistný rituál pred sviatkom jom kipur, dňom zmierenia a pokánia za hriechy, a kresťania očistu poňali ako prípravu na veľký jom kipur – deň súdu a koniec tohto sveta.
Prvým predstaviteľom jeruzalemskej obce bol apoštol Peter a okrem neho viedlo kresťanskú obec kolégium apoštolov, ktorí predovšetkým evanjelizovali, udeľovali krst, predsedali sláveniu eucharistie a vkladaním rúk poverovali iných bohoslužobnými funkciami. Diakoni mali na starosti charitu, pomáhali pri evanjelizácii a viedli diskusie so Židmi. Na začiatku tvorilo kresťanskú komunitu asi 120 ľudí, ktorí žili v očakávaní skorého druhého príchodu Krista. Po Petrovom kázaní o Ježišovom ukrižovaní a zmŕtvychvstaní sa dalo pokrstiť tritisíc Židov a v krátkom čase počet kresťanov dosiahol päťtisíc. Ten, kto prijal krst, sa zaviazal študovať židovskú Bibliu preloženú do gréčtiny, židovské legendy a dejiny, ako aj kresťanský výklad židovských prorokov.
Vďaka biskupovi Jakubovi vznikla v Jeruzaleme prvá jednoduchá liturgia – jeruzalemský obrad, ktorý zohral dôležitú úlohu pri utváraní jednotlivých kresťanských tradícií a jeho dedičstvo pretrvalo dodnes. Liturgia pozostávala z čítania zo Starého zákona, potom sa čítalo evanjelium, niektorý z apoštolských listov a nakoniec odznela kázeň. Modlitby sa skladali z biblických obrazov dejín spásy a smerovali ku Kristovej obete na kríži. Nakoniec každý prijímajúci dostával od biskupa eucharistický chlieb a pristúpil ku kňazovi, aby sám prijal z čaše aj svätú krv. Túto liturgiu neskôr upravil Bazil Veľký a po ňom Ján Zlatoústy. V našich končinách sa stále slúži v chrámoch gréckokatolíckej cirkvi 22. októbra, na sviatok apoštola Jakuba.
.dobrý kraj pre pustovníkov
V roku 50 apoštolský snem v Jeruzaleme ustanovil, že Židia, ktorí sa stávajú kresťanmi, môžu dodržiavať predpisy Tóry, ale pohania nimi viazaní nie sú. Apoštolský snem zároveň schválil šírenie kresťanstva medzi pohanov. Definitívny rozkol medzi kresťanmi a Židmi nastal v roku 70, keď boli kresťania exkomunikovaní a vylúčení zo synagóg. Rozpŕchli do celého sveta a Jeruzalem sa prestal vnímať ako centrum kresťanstva.
Kresťanov však toto mesto stále priťahovalo. Počas 4. storočia začali Svätú zem navštevovať pútnici a niektorí sa rozhodli zostať ako pustovníci, pretože podnebie bolo na takýto život priaznivé. V tom čase sa tu zrodilo aj mníšstvo a v blízkosti Jordánu a Mŕtveho mora vyrástli kláštory. Ľudí lákala aj možnosť študovať Bibliu v prostredí, kde sa odohrali biblické udalosti. Aj preto sa krajina stala strediskom vtedajšej biblistiky.
V roku 451 sa konal koncil v Chalcedóne, ktorý povýšil Jeruzalem na patriarchát a odovzdal do jeho správy Judeu, Samáriu a Galileu a biskupstvá Fenície a Arábie. Jeruzalem sa tak ocitol v hierarchii východných patriarchátov na štvrtom mieste.
.krv v dejinách
Aké bolo duchovné bohatstvo týchto končín, také krvavé boli zvraty tunajších dejín. V roku 66 sa začalo povstanie Židov proti rímskym posádkam v Jeruzaleme a na okolí. Kresťania sa pokúsili sprostredkovať mierové riešenie, ale márne. A tak opustili Jeruzalem a odišli do Pelie v Zajordánsku. Odniesli so sebou vzácne relikvie, medziiným aj turínske plátno.
Rímske vojská dobyli Jeruzalem v roku 70. V bojoch zahynulo asi milión Židov a 70-tisíc ich padlo do zajatia. Rimania pozabíjali židovských duchovných, rozkradli chrámový poklad a chrám zničili – v rovnaký deň, ako bol zničený v roku 586 pred Kristom. V roku 74 už bola celá Palestína v rímskych rukách.
Druhé židovské povstanie proti Rímu vypuklo v roku 135. Rímske vojská aj túto vzburu potlačili a za sebou zanechali okolo 580-tisíc mŕtvych Židov. Jeruzalem bol úplne zničený a na jeho troskách Rimania postavili pohanské mesto s názvom Aelia Capitolina. Doň mali Židia vstup pod trestom smrti zakázaný a nesmeli prebývať ani v jeho širšom okolí. Rimania zmenili aj názov provincie z „Judaea“ na „Syria Palaestina“. Od tohto okamihu až do obnovenia židovského štátu sa politické centrum Židov presunulo mimo Palestíny. Pokiaľ ide o kresťanov, na území Jeruzalema mohli žiť iba takí, ktorí nemali židovský pôvod.
V roku 1071 obsadili Jeruzalem seldžuckí Turci. Kým dovtedy mohli pútnici bez problémov navštíviť posvätné miesta, teraz im hrozila smrť. Okrem toho Turci pustošili posvätné miesta, zrúcali asi 30-tisíc kresťanských chrámov a kaplniek. A tak v roku 1095 vyslal byzantský cisár Alexios Komnénos posolstvo k pápežovi Urbanovi II. a žiadal o pomoc pri oslobodení Jeruzalema.
Pápež počas koncilu v Clermonte vyzval kresťanov, aby vyslobodili Jeruzalem z rúk moslimov, čo sa stalo impulzom na krížové výpravy. Keď križiaci 15. júla 1099 dobyli Jeruzalem, vyvraždili pôvodné obyvateľstvo – medzi nimi aj východných kresťanov. Zachránil sa len jeruzalemský ortodoxný patriarcha, ktorý pred príchodom križiakov odišiel do Konštantínopolu. Po dobytí mesta prešiel jeruzalemský ortodoxný patriarchát do latinských rúk. Prvá križiacka výprava vyvrcholila vznikom Jeruzalemského kráľovstva.
.onedlho bez kresťanov
Križiaci chceli pôvodne ustanoviť Jeruzalemské kráľovstvo ako čisto kresťanský štát, to však bolo úplne nereálne. Žili tu totiž ľudia rôznych náboženstiev (moslimovia, kresťania a Židia) a národností (Francúzi, Normani, Angličania, Taliani, Arabi, Arméni, Byzantíci). V Jeruzalemskom kráľovstve síce moslimovia, kresťania a Židia nažívali v pokoji, ale ich harmónia bola veľmi krehká.
Pravdepodobne najvýznamnejším panovníkom Jeruzalemského kráľovstva bol Balduin IV., ktorý nastúpil na trón ako trinásťročný a vládol na svoju dobu pomerne liberálne. V roku 1177 vybojoval víťaznú vojnu proti vojskám sultána Saladina, ktorý viedol odpor proti tretej križiackej výprave. Neskôr so sultánom uzavrel mierovú zmluvu, ktorá priniesla regiónu stabilitu.
V roku 1187 Saladinové vojská porazili armádu jeruzalemského kráľa Guya z Lusignanu, Saladin potom dobyl väčšinu križiackych hradov a miest. Nakoniec prišiel k bránam Jeruzalema a mesto 2. októbra 1187 kapitulovalo. Ortodoxný patriarcha sa vrátil do Jeruzalema a od tohto okamihu tu existovali dva patriarcháty: pôvodný grécky a neskorší latinský.
Jeruzalem získali križiaci ešte v roku 1229 vďaka cisárovi Fridrichovi II. Ale v ich rukách ostal len do roku 1244, keď prešiel do rúk Turkov. To bol definitívny zánik Jeruzalemského kráľovstva.
Hoci jeruzalemský obrad už neexistuje, zanechal stopy vo všetkých východných obradoch, predovšetkým v byzantskom. Výrazne ovplyvnil aj západné kresťanstvo. O význame Jeruzalema svedčí aj skutočnosť, že tu majú svojho patriarchu viaceré východné obrady a aj západný obrad. Jeruzalem je teda „prestížnou“ adresou. Počet tunajších kresťanov však napriek tomu stále klesá. Od roku 1948 emigrovalo zo Svätej zeme 230-tisíc kresťanov. Príčinou sú nepokoje, konflikty a zlá ekonomická situácia, až 80 percent kresťanov je nezamestnaných. V roku 1948 tvorili kresťania ešte 75 percent obyvateľstva v Betleheme, 80 percent v Nazarete, 90 percent v Ramalláhu. Dnes tvoria v týchto mestách väčšinu moslimovia, a ak sa situácia nezmení, o dvadsať rokov bude Svätá zem celkom bez kresťanov.
Autor je doktorand na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.