„Komunistická žurnalistika je povolaná vytvárať doslova atmosféru neznášanlivosti voči priaznivcom metód a názorov, ktoré sú socializmu cudzie a ktoré strana neprávom odsudzuje.
Má vytvárať odolnosť proti všetkým takým reminiscenciám prežitého, reakčného, spoločnosť v rozvoji brzdiaceho balastu: Pritom sa musí, samozrejme, opierať nie o akúkoľvek „verejnú mienku“, ale práve o jej najuvedomelejší výraz, výstižne vyjadrený vo výzve ostravských železiarov: „Prekonaj sám seba.“ Toľko citát z knihy Úvod do teórie žurnalistiky, ktorej autorom je Vladimír Hudec a ktorá vyšla v roku 1989.
Uvedená publikácia, schválená ministerstvami školstva Českej socialistickej republiky i Slovenskej socialistickej republiky ako vysokoškolská učebnica pre študentov odboru žurnalistika, okrem iného načrtáva, aké funkcie má plniť novinárstvo v socialistickej spoločnosti.
Kým kapitalistickej žurnalistike išlo o zisk (buržoázna žurnalistika odráža vždy vo svojom funkčnom systéme skutočnosť svojej závislosti od kapitálu), jej marxisticko-leninský náprotivok má funkcie, ktoré „sú odvodzované z aspektov záujmu, potrieb a úloh medzinárodného robotníckeho hnutia, revolučnej praxe a cieľov revolúcie, úsilia o cieľavedomé formovanie triedneho uvedomenia más pracujúcich, objektívnych potrieb politickej revolučnej iniciatívy a aktivity v triednych zápasoch o politickú moc a nastolenie diktatúry proletariátu ako východiska k postupnému vytváraniu beztriednej spoločnosti.“
Toľko teória. A čo prax? Nezaostávala: pred rokom 1990 sa médiá chápali ako kolektívny organizátor, propagandista a agitátor, súčasť úsilia Komunistickej strany Československa. Masmédiá v tom čase vydávali inštitúcie priamo alebo nepriamo kontrolované komunistickou stranou – či už to boli okresné výbory strany, Socialistický zväz mládeže, záhradkárske, alebo telovýchovné organizácie. Okrem toho v médiách existovala aj ex post cenzúra, ktorú robil Federálny úrad pre tlač a informácie a jeho česká a slovenská pobočka.
Pod najväčším ideologickým tlakom a dohľadom bola Československá televízia, ktorá pracovala podľa priamych pokynov najvyššieho vedenia strany. Navyše, zjazdy KSČ ukladali televízii stranícke úlohy, ktoré ČST musela v nasledujúcich rokoch plniť. Šéfredaktori jednotlivých redakcií sa museli zúčastňovať porád s ideologickým tajomníkom Ústredného výboru strany, ktorý hodnotil vysielanie a dával aktuálne pokyny a úlohy.
Má vytvárať odolnosť proti všetkým takým reminiscenciám prežitého, reakčného, spoločnosť v rozvoji brzdiaceho balastu: Pritom sa musí, samozrejme, opierať nie o akúkoľvek „verejnú mienku“, ale práve o jej najuvedomelejší výraz, výstižne vyjadrený vo výzve ostravských železiarov: „Prekonaj sám seba.“ Toľko citát z knihy Úvod do teórie žurnalistiky, ktorej autorom je Vladimír Hudec a ktorá vyšla v roku 1989.
Uvedená publikácia, schválená ministerstvami školstva Českej socialistickej republiky i Slovenskej socialistickej republiky ako vysokoškolská učebnica pre študentov odboru žurnalistika, okrem iného načrtáva, aké funkcie má plniť novinárstvo v socialistickej spoločnosti.
Kým kapitalistickej žurnalistike išlo o zisk (buržoázna žurnalistika odráža vždy vo svojom funkčnom systéme skutočnosť svojej závislosti od kapitálu), jej marxisticko-leninský náprotivok má funkcie, ktoré „sú odvodzované z aspektov záujmu, potrieb a úloh medzinárodného robotníckeho hnutia, revolučnej praxe a cieľov revolúcie, úsilia o cieľavedomé formovanie triedneho uvedomenia más pracujúcich, objektívnych potrieb politickej revolučnej iniciatívy a aktivity v triednych zápasoch o politickú moc a nastolenie diktatúry proletariátu ako východiska k postupnému vytváraniu beztriednej spoločnosti.“
Toľko teória. A čo prax? Nezaostávala: pred rokom 1990 sa médiá chápali ako kolektívny organizátor, propagandista a agitátor, súčasť úsilia Komunistickej strany Československa. Masmédiá v tom čase vydávali inštitúcie priamo alebo nepriamo kontrolované komunistickou stranou – či už to boli okresné výbory strany, Socialistický zväz mládeže, záhradkárske, alebo telovýchovné organizácie. Okrem toho v médiách existovala aj ex post cenzúra, ktorú robil Federálny úrad pre tlač a informácie a jeho česká a slovenská pobočka.
Pod najväčším ideologickým tlakom a dohľadom bola Československá televízia, ktorá pracovala podľa priamych pokynov najvyššieho vedenia strany. Navyše, zjazdy KSČ ukladali televízii stranícke úlohy, ktoré ČST musela v nasledujúcich rokoch plniť. Šéfredaktori jednotlivých redakcií sa museli zúčastňovať porád s ideologickým tajomníkom Ústredného výboru strany, ktorý hodnotil vysielanie a dával aktuálne pokyny a úlohy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.