Nálety predsedu vlády na mediálnu krajinu sú koloritom posledných dvoch rokov. Keďže tlačový zákon, ktorého prvé narodeniny si práve pripomíname, sa nestal zbraňou hromadného ničenia (hoci ho využívajú najmä politici), Ficove stále nové útoky skôr otupujú citlivosť, než by udržiavali v strehu. To sa môže ukázať ako problém.
Zásadný rozdiel medzi Ficom a plejádou iných politikov, ktorí tiež zvyknú napádať médiá, je v tom, že títo útočia situačne, vtedy, keď sú napadnutí a čelia afére. U slovenského premiéra je útok len príležitosťou kopnúť si tvrdšie v rámci permanentnej kampane, ktorú vedie systematicky. Niet azda týždňa, aby nevzal pod paľbu nejaké spravodajstvo, názor či „opomenutie“ udalosti. To je tá posadnutosť. Médiá sú pre Fica jeden z úhlavných nepriateľov, ktorých potrebuje, aby sa utvrdil vo svojom obraze sveta. Keďže vzhľadom na súbeh okolností (nástup internetu, svetová kríza a malosť slovenského trhu) sú tlačové médiá najzraniteľnejšie, práve z obsesie predsedu vlády ceria zuby riziká pre slobodu slova. Smer hlavného úderu, ktorý diktuje Fico (a preberajú rôzni „mediálni analytici“), je totiž útok na autoritu a dôveryhodnosť médií.
Nejde ani tak o nadávky a priame zastrašovanie (zvolanie Bezpečnostnej rady štátu, „protištátna činnosť“). To je iba nízke. To, čím táto nekonečná kampaň naozaj hrozí, je plazivé, ale stále rýchlejšie vytváranie atmosféry, v ktorej by sa ľahšie ujali nielen nové reštrikčné zákony (ako český o zákaze zverejňovania odposluchov), ale aj likvidačné súdne verdikty. S tými sa už trhá vrece, pričom niektoré miliónové náhrady za „ujmy na cti“ hraničia s rozumom. Bulvarizácia, neprofesionalita, neobjektivita sú pritom mediálnou realitou, a vôbec nie v stopových množstvách. Avšak to sú slabosti, do ktorých vláde ani premiérovi nie je nič.
Zásadný argument, prečo je Ficova snaha nebezpečná pre slobodu, priniesol paradoxne minulý týždeň. Paradoxne preto, lebo najnovší škandál s emisnými kvótami vyčnieva z impozantnej galérie predošlých iba tým, že ho objavila – opozičná strana (aj to len „nanečisto“, keďže o kauze písal v zárodočnej fáze už skôr Trend). Drvivá väčšina odhalení, čo všetko koalícia Smer-SNS-HZDS doteraz spáchala (od Záhumenského tabaku až po nástenku), je práca médií. Práve predstava, ako by vyzerala kontrola politiky a stav verejných financií, keby tlač ako efektívny nástroj bola akokoľvek oslabená, desí.
Desiatky výrokov Fica i okolia, ktoré je ním ovplyvnené, sa dajú uviesť v prospech tvrdenia, že ich najhlbšou frustráciou je, že médiá sú slobodné. To je blízke profilu boľševika, a práve tým sa líšia od demokratického normálu. Keďže budú vládnuť ešte aspoň jedno volebné obdobie (pričom tlač čaká boj o prežitie, v ktorom pokušenie vydavateľov k rôznym „kompromisom“ nemusí byť malé), tento tlak hrozí trvalými následkami.
Ficove výpady je možné ignorovať. Avšak ak už nejaké servilné médium, napríklad verejnoprávna televízia, otvorí o tlači „diskusiu“, tak treba jasne povedať, že každý, kto na tému „jednostrannosť médií v prezidentských voľbách“ vôbec otvorí ústa, škodí zdraviu demokracie už len tým, že sa stáva účastníkom Ficovej kampane a spoluvytvára absurdný dojem, akoby jeho problém s novinami patril do slobodnej spoločnosti, a nie na zjazd KSČ.
Zásadný rozdiel medzi Ficom a plejádou iných politikov, ktorí tiež zvyknú napádať médiá, je v tom, že títo útočia situačne, vtedy, keď sú napadnutí a čelia afére. U slovenského premiéra je útok len príležitosťou kopnúť si tvrdšie v rámci permanentnej kampane, ktorú vedie systematicky. Niet azda týždňa, aby nevzal pod paľbu nejaké spravodajstvo, názor či „opomenutie“ udalosti. To je tá posadnutosť. Médiá sú pre Fica jeden z úhlavných nepriateľov, ktorých potrebuje, aby sa utvrdil vo svojom obraze sveta. Keďže vzhľadom na súbeh okolností (nástup internetu, svetová kríza a malosť slovenského trhu) sú tlačové médiá najzraniteľnejšie, práve z obsesie predsedu vlády ceria zuby riziká pre slobodu slova. Smer hlavného úderu, ktorý diktuje Fico (a preberajú rôzni „mediálni analytici“), je totiž útok na autoritu a dôveryhodnosť médií.
Nejde ani tak o nadávky a priame zastrašovanie (zvolanie Bezpečnostnej rady štátu, „protištátna činnosť“). To je iba nízke. To, čím táto nekonečná kampaň naozaj hrozí, je plazivé, ale stále rýchlejšie vytváranie atmosféry, v ktorej by sa ľahšie ujali nielen nové reštrikčné zákony (ako český o zákaze zverejňovania odposluchov), ale aj likvidačné súdne verdikty. S tými sa už trhá vrece, pričom niektoré miliónové náhrady za „ujmy na cti“ hraničia s rozumom. Bulvarizácia, neprofesionalita, neobjektivita sú pritom mediálnou realitou, a vôbec nie v stopových množstvách. Avšak to sú slabosti, do ktorých vláde ani premiérovi nie je nič.
Zásadný argument, prečo je Ficova snaha nebezpečná pre slobodu, priniesol paradoxne minulý týždeň. Paradoxne preto, lebo najnovší škandál s emisnými kvótami vyčnieva z impozantnej galérie predošlých iba tým, že ho objavila – opozičná strana (aj to len „nanečisto“, keďže o kauze písal v zárodočnej fáze už skôr Trend). Drvivá väčšina odhalení, čo všetko koalícia Smer-SNS-HZDS doteraz spáchala (od Záhumenského tabaku až po nástenku), je práca médií. Práve predstava, ako by vyzerala kontrola politiky a stav verejných financií, keby tlač ako efektívny nástroj bola akokoľvek oslabená, desí.
Desiatky výrokov Fica i okolia, ktoré je ním ovplyvnené, sa dajú uviesť v prospech tvrdenia, že ich najhlbšou frustráciou je, že médiá sú slobodné. To je blízke profilu boľševika, a práve tým sa líšia od demokratického normálu. Keďže budú vládnuť ešte aspoň jedno volebné obdobie (pričom tlač čaká boj o prežitie, v ktorom pokušenie vydavateľov k rôznym „kompromisom“ nemusí byť malé), tento tlak hrozí trvalými následkami.
Ficove výpady je možné ignorovať. Avšak ak už nejaké servilné médium, napríklad verejnoprávna televízia, otvorí o tlači „diskusiu“, tak treba jasne povedať, že každý, kto na tému „jednostrannosť médií v prezidentských voľbách“ vôbec otvorí ústa, škodí zdraviu demokracie už len tým, že sa stáva účastníkom Ficovej kampane a spoluvytvára absurdný dojem, akoby jeho problém s novinami patril do slobodnej spoločnosti, a nie na zjazd KSČ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.