Nárast nezamestnanosti, krachy firiem, problémy ľudí so splácaním hypotéky. To budú v najbližšie mesiace titulkové témy našich novín a otváracie šoty televíznych správ.
Hospodárska kríza, na ktorej dno, najmä na Slovensku, ešte nedovidieť, má však okrem prevažujúcich negatív aj zopár plusov. Na nasledujúcich stranách prinášame prehľad, čo sú podľa .týždňa najväčšie plusy a mínusy súčasnej krízy.
O jednom pozitíve krízy dnes sotva možno pochybovať: hoci sú vážne ohrozené aj mnohé kvalitné firmy a projekty, končí sa čas nezmyselných vecí, ktoré existovali len vďaka mimoriadne tučným rokom a a ešte tučnejším bublinám na trhu.
.plus – koniec nezmyslov
Zaniknú niektoré noviny a časopisy, zastaví sa prehnaná stavebná činnosť v Tatrách a iných horských oblastiach, odzvonilo aj pyšným developerským projektom. Multifunkčný objekt s luxusnými bytmi City Gate v centre Bratislavy je symbolom včerajšej márnivosti: developerská skupina Orco Property Group, ktorá postavila tento objekt, minulý rok ponúkala topmodelke Adriane Sklenaříkovej byt ako honorár za reklamu v hodnote okolo 30 miliónov korún. Nedávno táto firma požiadala na súde v Paríži o ochranu pred veriteľmi...
Dnes sa niektorí developeri sťažujú, že za terajšie zmrazenie ich projektov je zodpovedný príliš opatrný prístup bánk. Konzultant realitnej spoločnosti Lexxus Filip Žoldák hovorí: „S týmto pohľadom súhlasím. Na druhej strane bol v minulosti developerom hocikto, kto si mohol dovoliť kúpiť polovicu pozemku. Dnes už zostanú naozaj len tí, ktorí majú dostatočnú equity na financovanie. Trh bude teda priať silným developerom, alebo dobrým projektom z produktového hľadiska.“
Upravili sa aj ceny na trhu s bytmi. Filip Žoldák, ktorý sa zaoberá aj prieskumom tohto trhu, uvádza: „Na základe ponukových cien sa dá v závislosti od lokality v Bratislave pozorovať pokles cien starých bytov od 0 do 30 percent. Ceny nových bytov si držia svoju úroveň z minulého roka.“
.plus – koniec zbytočných dlhov
Východoslovenská obec pred pár rokmi. V miestnom kultúrnom dome sa energická chudá dílerka, bývalá učiteľka, snaží predať perličkový kúpeľ. Jej zákazníčkami sú dôchodkyne a malá vírivka do vane stojí 60-tisíc korún. Skúsená dílerka hovorí o reume, zničených kĺboch, kŕčových žilách, o všetkom, čo miestne dôchodkyne trápi. Výsledok? Štyri predané výrobky, jeden z nich na splátky, ktoré sa začnú splácať až po Vianociach. Rovnaký perličkový kúpeľ dnes možno kúpiť za dvetisíc korún a sú ich plné obchody. Príkladov na zbytočné nákupy či zadlžovanie domácností možno nájsť viacero, ale trend je zrejmý. „Tento rok tu ešte neboli,“ hovorí pre .týždeň o díleroch starosta Streženíc, malej obce na Považí, Jozef Kováčik. Po minulé roky si pritom díleri miestny kultúrny dom prenajali na 40 až 50 dní v roku a na organizovaný predaj zvážali dôchodcov zo širokého okolia. Ďalším príkladom môžu byť dovolenky na splátky. Michal Tůma, marketingový riaditeľ turistickej agentúry Invia, ktorá patrí medzi lídrov v ponuke zájazdov na splátky na Slovensku, uvádza pokles o 60 percent. Samozrejme, na hodnotenie dovoleniek je ešte priskoro, ale trend je jasný: ľudia začínajú šetriť. A najľahšie to ide na zbytočnostiach.
Týka sa to aj firiem. Dobrým príkladom sú investície do manažmentu ľudských zdrojov a marketingu. „V posledných 3 až 4 rokoch sa stalo módou objednávať si rôzne štúdie o výkonnosti zamestnancov, ako sa lepšie starať o klienta alebo ako vytvoriť systém následníctva vo funkciách. Štúdie sa však v praxi málokedy využili, a keby ich firmy nerobili, o nič by neprišli,“ hovorí o plytvaní František Múčka z týždenníka Trend. Kríza znamená, že s podobnými štúdiami, ak nie sú potrebné, je koniec. Rovnako ako s nezmyselným zadlžovaním rodín a domácností.
.plus – nižšia závislosť od fabriky?
Najväčšie výhody dvadsaťtisícového Púchova sa za posledných 20 rokov zmenili na jeho nevýhody. Reč je o dvoch-troch fabrikách, ktoré priamo či nepriamo zamestnávajú celé mesto a okolie. Ide o textil, pneumatiky a sklo. V Lednických Rovniach sa síce robí sklo prvej triedy, ale zodpovedá tomu aj cena a slovenský pohár má len výrobné náklady na úrovni ceny pohára predávaného v obchodnom dome IKEA. Podobne je na tom Makyta, ktorá sa spolieha najmä na domáci trh. Tak ako boli tieto fabriky donedávna pre Púchov výhodou, dnes sú čoraz viac záťažou.
Malé porovnanie: ľudia z dedín okolo Púchova pracujú zväčša v Matadore, v Makyte, prípadne v sklárňach. Ľudia z dedín okolo Galanty boli nútení spoliehať sa oveľa viac sami na seba. Dnes tam preto existuje veľa žiadaných živností. Aj v malej obci, ako sú trebárs Pusté Úľany, je ľahké nájsť majstrov na obklady, dlažby, elektriku, vodu, výrobu okien či celých kuchýň. Rozdiel oproti Považiu bije do očí. Hoci stavebníctvo zaznamenáva v súčasnosti pokles, remeselných živnostníkov sa kríza dotkne menej ako prípadné obmedzenie výroby veľkej fabriky na Považí. Priveľká závislosť od veľkej fabriky je teda nevýhodou. „Reštrukturalizácia“ a zmena mentality v regiónoch s jednou fabrikou by boli pozitívnym krokom vpred.
.plus – hodnota práce
Ak sa niečo od Bratislavy po Bardejov z roka na rok dramaticky zmenilo, je to hodnota práce. Ľudia si dnes svoju prácu cenia viac než v minulosti. „Pôsobíme v regióne Kremnice, kde je vysoká nezamestnanosť, napriek tomu posledné dva roky bolo naším najväčším problémom udržanie zamestnancov,“ hovorí pre .týždeň Vladimír Miertuš, výrobný riaditeľ nábytkárskej firmy Brik. Fluktuácia znamenala pre firmu veľkú záťaž, dokonca boli nútení uvažovať o dovoze pracovnej sily zo zahraničia. Dnes je to inak. „Ľudia sa už nedomáhajú ‚maďarských´ výhod ako 13. a 14. plat či príspevok na dovolenku, ale chápu, že hlavným sociálnym programom firmy je zodpovedné podnikanie,“ dodáva Miertuš. Strojárenský podnik INA Kysucké Nové Mesto je trochu iný prípad. Fluktuácia vo firme v podstate neexistovala, zamestnanci mali v rámci regiónu nadštandardné platy a sociálne výhody. Niečo dôležité sa však mení. Rast produktivity práce zvyšovali doteraz najmä nové technológie, momentálne je to najmä pracovné nasadenie a skracovanie pracovného času. „Ľudia si, skrátka, svoju prácu vážia viac a vidieť to aj na celkovej produktivite práce,“ hovorí vedúca personálneho oddelenia Marta Jozefíková.
Oslovení podnikatelia sa zhodujú, že normálne pomery im vlastne prajú. „Rýchly rast prinášal veľa rýchlych projektov, preplácal ľudí, ale všetko iba na krátky čas,“ dodáva Miertuš.
.plus – sceľovanie rodín?
„Bolo mi veľmi smutno za rodinou a chcela som byť s nimi,“ hovorí 45-ročná Andrea z Bratislavy, ktorá sa minulý mesiac vrátila z Veľkej Británie, kde pracovala ako opatrovateľka. Slovákov, ktorí v posledných mesiacoch prichádzajú aj v dôsledku hospodárskej krízy späť na Slovensko, je viac a v istom zmysle to možno vyhlásiť za jedno z pozitív súčasnej krízy – dochádza k sceľovaniu rodín. Ide však zatiaľ o hypotetické plus, ktoré by mohlo byť významné najmä v prípade návratu rodičov-živiteľov do rodín. Samozrejme, platí to za predpokladu, že si títo ľudia nájdu doma prácu alebo majú našetrenú dostatočnú sumu peňazí na prekonanie najhorších časov. „Ľudia, ktorí sa vracajú domov, sú často z regiónov, ktoré trpia vysokou nezamestnanosťou,“ upozorňuje na veľké riziko súčasného vývoja sociológ Miloslav Bahna zo SAV. Kto sa teda vracia domov, otcovia-živitelia rodín alebo 20-roční synovia a dcéry? Presnú odpoveď nepoznáme. Štatistický úrad síce zverejňuje údaje na základe výberového zisťovania, z ktorých vyplýva, aký je približný počet Slovákov pracujúcich v zahraničí. Údaje za prvý štvrťrok tohto roku však budú k dispozícii až v júni. V tejto chvíli sa teda nedá vyčísliť, ako doľahlo na Slovákov vo Veľkej Británii, Írsku či v Česku plné prepuknutie krízy. Z informácií, ktoré nám poskytol Štatistický úrad, vychádza, že v priebehu celého minulého roka Slovákov v zahraničí ubúdalo. Kým v poslednom štvrťroku 2007 robilo v zahraničí okolo 186-tisíc našich spoluobčanov, na konci minulého roka to bolo o 23-tisíc menej. Za toto sledované obdobie klesol počet Slovákov v Británii o 11-tisíc (z 30- na 19-tisíc), šesťtisíc ľudí sa vrátilo z Česka (na konci roku 2008 ich tam bolo takmer 68-tisíc). Zatiaľ čo z Írska odišla takmer tretina Slovákov, v Nemecku ostal ich počet stabilný. Masívny odchod z Veľkej Británie či z Írska mal jasné ekonomické dôvody: „Hodnota libry neustále klesala a navyše s narastajúcou nezamestnanosťou začalo zreteľne ubúdať pracovných príležitostí, s čím súvisel aj narastajúci rasizmus, skrytý za typické frázy Britov,“ hovorí Andrea.
Z údajov štatistikov o veku pracujúcich v zahraničí nepriamo vyplýva, že v roku 2008 sa naspäť vracali najmä 20-roční synovia a dcéry a otcovia živitelia zväčša ostávali v cudzine. Dnes už môže byť mnohé inak, len to ešte stále nevieme...
.možné plus – koniec marketingovej politiky?
Nečakaná rýchlosť a hĺbka dôsledkov krízy na stav slovenskej ekonomiky núti uvažovať o politických dôsledkoch tohto vývoja. Prvou myšlienkou celkom prirodzene je, že kríza ukončí marketingovú politiku, akú súčasná vláda robila od svojho vzniku v roku 2006.
Ficova vláda sa naozaj doteraz nemala na čo sťažovať. V dôsledku minulých reforiem či celosvetovej konjunktúry dosiahol vo volebnom roku 2006 rast ekonomiky 8,5 percenta a v roku 2007 dokonca viac ako 10 percent. Daňové príjmy štátu rástli rýchlejšie než tie najoptimistickejšie očakávania, čo dokonca aj pri neustálom náraste výdavkov umožňovalo vláde ešte vlani hovoriť o tom, že do dvoch rokov bude mať Slovensko vyrovnaný rozpočet. V celkovej eufórii zabránila rozhadzovaniu peňazí na maďarský spôsob len nutnosť plniť maastrichtské kritériá na prijatie eura. Aj tak však nebol problém financovať rôzne projekty ako „vianočné prídavky“ dôchodcom – a pritom všetkom ešte aj znižovať deficit. Prosto, pohodlné vládnutie, ktoré umožňovalo robiť marketingovú politiku – žiadne nepríjemné opatrenia, záplava dobrých správ a páčivých návrhov.
Dobré časy sa teraz skončili – ekonomika sa prepadla do mínusu, priemysel padal v prvom štvrťroku voľným pádom, príjmy vlády takisto. Výdavky, naopak, rastú a ďalej budú – okrem všemožných opatrení bude treba financovať nové masy nezamestnaných. Vláda síce bude naďalej predstierať „budovanie sociálneho štátu“, lenže bez zlých správ sa to už nezaobíde. Deficit určite prekročí strop pravidiel eurozóny a aj keď verejný dlh je na Slovensku pomerne nízky, zohnať voľné zdroje v čase takejto krízy nebude ľahké ani lacné. Ľudí bez práce bude pribúdať a situácia sa do volieb zrejme veľmi nezlepší. Takže koniec „marketingu“?
Pesimisti to vidia inak – práve takáto kríza môže „marketingovú politiku“ prázdnych a silných slov ešte viac podporiť. Umožní totiž populistom Ficovho typu mobilizovať voličov a „bojovať“ proti nepriateľom, v tomto prípade kapitalizmu, privatizácii, trhu a ich politickým reprezentantom. Kľúčovou teda zostáva nasledovná otázka: kde je hranica ekonomického úpadku, za ktorou už ani silný marketing nebude stačiť?
.mínus – ako nestratiť bývanie?
Reálny príbeh: on zarábal 18-tisíc korún a zrazu stratil prácu. Ona je učiteľka, zarába 15-tisíc. Ešte nedávno obaja spoločnými silami splácali 17-tisícovú hypotekárnu splátku za byt, dnes im dočasne vypomáha rodina. A čo bude zajtra? Možno im banka ponúkne veľkorysé riešenie situácie, možno budú musieť predať byt a presťahovať sa do horšieho. Podobných osudov bude tento rok určite viac. Predstavitelia bánk sú v tejto chvíli zdržanliví, hovoria, že ešte uplynul príliš krátky čas na to, aby sa dal hodnotiť rozsah problémov spojených so splácaním hypotéky. Banková ombudsmanka Eva Černá pre .týždeň uviedla, že hoci zatiaľ neeviduje oficiálne žiadosti o pomoc zo strany ľudí, ktorí sa dostali do problémov, v posledných mesiacoch jej pribúda telefonátov od ľudí, ktorí sa nezáväzne informujú, ako postupovať pri týchto ťažkostiach. „Preto predpokladám, že tento problém bude v budúcnosti cítiť viac,“ hovorí Černá.
.mínus – nezamestnaní
Minulý týždeň priniesol ďalšie zlé správy. Miera nezamestnanosti prekročila 10 percent, čím dosiahla úroveň júna 2006. Čo je však oveľa horšie, je trend – počet nezamestnaných zrejme narastie k hodnotám okolo 15 a viac percent, ktoré sme tu mali naposledy na začiatku veľkých reforiem druhej Dzurindovej vlády. Z pracovného trhu tak asi opäť odídu mnohí z tých pracovníkov, ktorí boli kedysi chytení v pasci takzvanej dlhodobej nezamestnanosti, no v posledných rokoch sa im prekvapivo podarilo zamestnať. Vďaka vtiahnutiu týchto ľudí do práce nezamestnanosť klesala a dostala sa napokon pod osem percent. Aký bude osud týchto ľudí v krízových časoch? „Zo štatistík nevieme povedať, aký predchádzajúci profil majú noví nezamestnaní,“ poznamenáva Miroslav Beblavý, bývalý štátny tajomník na ministerstve práce a sociálnych vecí, ktorý sa venuje problematike tejto skupiny nezamestnaných. Podľa Beblavého môžeme zatiaľ len odhadovať, že dnes o prácu prichádzajú vo veľkej miere práve niekdajší dlhodobo nezamestnaní ľudia: „Nezamestnanosť najviac rastie v regiónoch, ktoré mali tradične s nezamestnanosťou najväčší problém. Je možné odhadnúť, že prví o prácu prichádzajú najmä tí, čo ju poslední získali. Naznačuje to aj to, že mnohé priemyselné firmy sa najprv zbavili agentúrnych pracovníkov, čo sú práve ľudia na okraji trhu práce.“ Frustrujúca strata práce neohrozuje len takýchto ľudí, ale aj dosiaľ úspešných a dobre zarábajúcich ľudí, ktorí ešte donedávna videli svoju pracovnú budúcnosť v ružových farbách. Nebáli sa ani prípadnej straty práce, keďže trh bol hladný po ich kvalifikácii či zručnostiach. Ivan Tomko, konzultant poradenskej spoločnosti Amrop Hever Slovakia, sa s týmto typom ľudí, najmä finančnými manažérmi a riaditeľmi, stretáva často. „Väčšinovou náladou v tejto skupine zamestnancov je neistota. Nevedia, či budú vymenení, preto sa zaujímajú o situáciu na ich trhu. Rozmýšľajú dnes tak, že im ani veľmi neprekáža menší plat, skôr majú problém s tým, že by zrazu mali pracovať na nižšej pozícii,“ hovorí Tomko a dopĺňa: „Keď firmy prepúšťajú, uprednostňujú, pochopiteľne, menej kvalitných manažérov. Nemajú to však ľahké ani tí kvalitnejší, pretože čelia konkurencii mladých a nemenej kvalitných Slovákov, ktorí sa vracajú zo zahraničia.“
Sú tu aj ďalšie ohrozené skupiny. Napríklad mladí ľudia. Vlado má 28 a hoci bol pred časom ešte zamestnaný, dnes sedí od popoludnia v krčme. Má strednú školu bez maturity, a keďže sa v posledných rokoch potuloval a robil v zahraničí, nemá ani dlhšiu prax. Pochopiteľne, keď vo fabrike prepúšťali, prví na rade boli zamestnanci bez rodín a kvalifikácie. Presne ako on. Jeho rovesník Peter, z vedľajšej obce na severe Slovenska, zatiaľ pracuje, dostáva však iba 60 percent platu a musí živiť rodinu a dve deti. Jeho o dva roky staršia sestra, ktorá predávala v obchode, je už na rekvalifikačnom kurze. Všetci traja sú mladí a namiesto najproduktívnejších rokov, ktoré mali pred sebou, dnes nevedia, čo s nimi bude.
Inou ohrozenou skupinou sú zamestnanci starší ako 50 rokov. Medziročne ich nezamestnanosť vzrástla o vyše 36 percent. Pre ženu alebo muža, ktorý má rok-dva do predčasného dôchodku, ide o trochu iný druh stresu. Spravidla ide o ľudí, ktorí ťažko hľadajú prácu a pre ktorých bude odchod do dôchodku vyslobodením. Napokon, hľadať prácu na rok, často v ťažkých pracovných či zdravotných podmienkach, nie je pre staršieho človeka veľmi motivujúce.
.mínus – koniec skrášľovania
Ak obec šetrí, zistíte to na osvetlení. Ak sa po 10. večer v obci nesvieti, starosta uťahuje opasok, ak je, naopak, osvetlený aj miestny kostol, obci sa v zásade darí. V ťažkých časoch sa na „povinných“ výdavkoch šetrí všade vrátane miest. Stačí sa pozrieť na upratovanie alebo ceny a služby mestskej dopravy. Napriek tomu platí, že ak sa za 20 rokov naša krajina v niečom viditeľne zmenila, tak je to podoba našich mestečiek a dedín. V roku 1990 pôsobil rakúsky Hainburg na slovenského návštevníka ako nedostižný Západ, dnes znesie porovnanie s nejedným slovenským mestečkom. Bavorsko síce pod Tatrami stále nie je, ale trend sa nedal prehliadnuť. Dokazovali to aj novinky ako solárne panely, ktoré na rozdiel od okolitých krajín u nás nie sú dotované. Ako to však pôjde ďalej? Vláda ubezpečuje obce a mestá, že na ich výnosy z daní z príjmu nesiahne. Zatiaľ. Komunálnu sféru však celkom iste čaká ťažšie obdobie. Menej voľných peňazí sa totiž nevyhnutne odrazí na investíciách do bývania a skrášľovania okolia a pribudne obcí bez nočného osvetlenia aj rozsiahlych rekonštrukcií domov a bytoviek.
.mínus – „sociálne podniky“
Asi najdiskutovanejším opatrením, ktoré vláda na zmierňovanie dôsledkov krízy presadila, je zjednodušenie zakladania a ešte výraznejšia finančná podpora takzvaných sociálnych podnikov. Paleta hodnotení je skutočne pestrá – kým podľa ministerky práce a sociálnych vecí Viery Tomanovej by sa týmto opatrením mohlo vytvoriť až 10-tisíc pracovných miest, mnohí ekonómovia to hodnotia ako netransparentné plytvanie verejnými zdrojmi a opozícia hovorí o tuneli na verejné financie.
Sociálne podniky v dnešnej podobe sa vláda rozhodla vytvoriť v roku 2007. Sú to vlastne štátom dotované firmy, ktoré od úradu práce dostávajú príspevok do výšky 50 percent celkovej ceny práce pri splnení niekoľkých podmienok. Aspoň 30 percent zamestnancov musia tvoriť ľudia, ktorí boli „znevýhodnenými“ uchádzačmi o zamestnanie. Pracovný pomer s nimi musí byť uzatváraný najmenej na 12 mesiacov a prinajmenšom 50 percent dosiahnutého zisku sa musí používať na „rozvoj sociálneho podniku“.
Okrem toho, že tieto firmy budú mať vďaka štátnej dotácii neférovú konkurenčnú výhodu a že mnohé z nich nepochybne skončia v momente, keď sa štátna podpora minie, sa ako ešte väčší problém od začiatku existencie týchto „sociálnych podnikov“ javí netransparentnosť nakladania s peniazmi a klientelizmus. Z prvých ôsmich takýchto podnikov až za štyrmi stál podnikateľ, ktorý predtým podnikal s poslankyňou Smeru Janou Laššákovou vo firme Prevody a agregáty, pričom vytvorenie sociálnych podnikov schvaľovala ministerka Tomanová, tiež zo Smeru. Po založení firiem sa objavili aj informácie o tom, že odmena niektorých manažérov v nich dosahuje až 1 200 korún na hodinu, a tiež o nákupe luxusnej Toyoty Land Cruiser pre sociálny podnik v Revúcej, ktorého nákup zdôvodňovali „náročným terénom“ v okolí mesta.
Prečo sú teda sociálne podniky také problematické? Najmä preto, že keď sa teraz stavidlá na ich zakladanie pod zámienkou krízy ešte viac otvoria, budú na podporu vybraných podnikateľov nekontrolovateľne putovať namiesto doterajších stoviek miliónov miliardy. Z daní nás všetkých.
.plus aj mínus – nákupy v pohraničí
Nie je to síce priamy dôsledok krízy, ale prechodu na euro, napriek tomu ide o fenomén týchto mesiacov – nákupy v blízkom zahraničí. Sever chodí nakupovať do Poľska, juh do Maďarska, západ krajiny na Moravu či stále do Rakúska. Nakupuje sa všetko, od potravín, cez stavebný materiál po techniku, autá či dokonca služby. Po ceste stačí natankovať lacnejší benzín, a cesta za nákupmi vyjde „zadarmo“. O aký objem peňazí ide? „To nedokážeme povedať, presne to zistiť nemožno a nemáme k dispozícii ani žiadne odhady,“ hovorí pre .týždeň hovorca Ministerstva financií Miroslav Šmál. Napriek tomu štátny rozpočet má celkový výpadok 604 miliónov eur a o tom, že „zahraničné nákupy“ poškodzujú slovenské hospodárstvo, hovorí aj viceguvernér Českej národnej banky Miroslav Singer. Situácia je však trochu komplikovanejšia. V okolitých krajinách sa totiž oplatí nakupovať nielen tovar, na ktorý má vplyv kurzový rozdiel, ale aj dovoz. Tie isté švédske parkety, ktoré sa v eurocenách dovážajú na slovenský aj maďarský trh sú 40 km od Bratislavy o 40 percent lacnejšie. Podobne to platí pre služby. Kuchár, čašník aj upratovačka v pražskej reštaurácii zarobia viac než ich slovenskí kolegovia, ale ceny piva, gulášu alebo povedzme nakladaného hermelínu sú v Prahe nižšie ako v Bratislave. Konkurencia z cudziny má teda blahodarný efekt na slovenských spotrebiteľov, ktorým zlacňuje nákupy a môže mať aj na tunajší trh, ktorého ceny tlačí dole. Nemá však dobrý vplyv aj na mnohých kvalitných slovenských výrobcov, ktorí prichádzajú masívnejšie o zákazníkov iba v dôsledku kurzových pohybov.
Hospodárska kríza, na ktorej dno, najmä na Slovensku, ešte nedovidieť, má však okrem prevažujúcich negatív aj zopár plusov. Na nasledujúcich stranách prinášame prehľad, čo sú podľa .týždňa najväčšie plusy a mínusy súčasnej krízy.
O jednom pozitíve krízy dnes sotva možno pochybovať: hoci sú vážne ohrozené aj mnohé kvalitné firmy a projekty, končí sa čas nezmyselných vecí, ktoré existovali len vďaka mimoriadne tučným rokom a a ešte tučnejším bublinám na trhu.
.plus – koniec nezmyslov
Zaniknú niektoré noviny a časopisy, zastaví sa prehnaná stavebná činnosť v Tatrách a iných horských oblastiach, odzvonilo aj pyšným developerským projektom. Multifunkčný objekt s luxusnými bytmi City Gate v centre Bratislavy je symbolom včerajšej márnivosti: developerská skupina Orco Property Group, ktorá postavila tento objekt, minulý rok ponúkala topmodelke Adriane Sklenaříkovej byt ako honorár za reklamu v hodnote okolo 30 miliónov korún. Nedávno táto firma požiadala na súde v Paríži o ochranu pred veriteľmi...
Dnes sa niektorí developeri sťažujú, že za terajšie zmrazenie ich projektov je zodpovedný príliš opatrný prístup bánk. Konzultant realitnej spoločnosti Lexxus Filip Žoldák hovorí: „S týmto pohľadom súhlasím. Na druhej strane bol v minulosti developerom hocikto, kto si mohol dovoliť kúpiť polovicu pozemku. Dnes už zostanú naozaj len tí, ktorí majú dostatočnú equity na financovanie. Trh bude teda priať silným developerom, alebo dobrým projektom z produktového hľadiska.“
Upravili sa aj ceny na trhu s bytmi. Filip Žoldák, ktorý sa zaoberá aj prieskumom tohto trhu, uvádza: „Na základe ponukových cien sa dá v závislosti od lokality v Bratislave pozorovať pokles cien starých bytov od 0 do 30 percent. Ceny nových bytov si držia svoju úroveň z minulého roka.“
.plus – koniec zbytočných dlhov
Východoslovenská obec pred pár rokmi. V miestnom kultúrnom dome sa energická chudá dílerka, bývalá učiteľka, snaží predať perličkový kúpeľ. Jej zákazníčkami sú dôchodkyne a malá vírivka do vane stojí 60-tisíc korún. Skúsená dílerka hovorí o reume, zničených kĺboch, kŕčových žilách, o všetkom, čo miestne dôchodkyne trápi. Výsledok? Štyri predané výrobky, jeden z nich na splátky, ktoré sa začnú splácať až po Vianociach. Rovnaký perličkový kúpeľ dnes možno kúpiť za dvetisíc korún a sú ich plné obchody. Príkladov na zbytočné nákupy či zadlžovanie domácností možno nájsť viacero, ale trend je zrejmý. „Tento rok tu ešte neboli,“ hovorí pre .týždeň o díleroch starosta Streženíc, malej obce na Považí, Jozef Kováčik. Po minulé roky si pritom díleri miestny kultúrny dom prenajali na 40 až 50 dní v roku a na organizovaný predaj zvážali dôchodcov zo širokého okolia. Ďalším príkladom môžu byť dovolenky na splátky. Michal Tůma, marketingový riaditeľ turistickej agentúry Invia, ktorá patrí medzi lídrov v ponuke zájazdov na splátky na Slovensku, uvádza pokles o 60 percent. Samozrejme, na hodnotenie dovoleniek je ešte priskoro, ale trend je jasný: ľudia začínajú šetriť. A najľahšie to ide na zbytočnostiach.
Týka sa to aj firiem. Dobrým príkladom sú investície do manažmentu ľudských zdrojov a marketingu. „V posledných 3 až 4 rokoch sa stalo módou objednávať si rôzne štúdie o výkonnosti zamestnancov, ako sa lepšie starať o klienta alebo ako vytvoriť systém následníctva vo funkciách. Štúdie sa však v praxi málokedy využili, a keby ich firmy nerobili, o nič by neprišli,“ hovorí o plytvaní František Múčka z týždenníka Trend. Kríza znamená, že s podobnými štúdiami, ak nie sú potrebné, je koniec. Rovnako ako s nezmyselným zadlžovaním rodín a domácností.
.plus – nižšia závislosť od fabriky?
Najväčšie výhody dvadsaťtisícového Púchova sa za posledných 20 rokov zmenili na jeho nevýhody. Reč je o dvoch-troch fabrikách, ktoré priamo či nepriamo zamestnávajú celé mesto a okolie. Ide o textil, pneumatiky a sklo. V Lednických Rovniach sa síce robí sklo prvej triedy, ale zodpovedá tomu aj cena a slovenský pohár má len výrobné náklady na úrovni ceny pohára predávaného v obchodnom dome IKEA. Podobne je na tom Makyta, ktorá sa spolieha najmä na domáci trh. Tak ako boli tieto fabriky donedávna pre Púchov výhodou, dnes sú čoraz viac záťažou.
Malé porovnanie: ľudia z dedín okolo Púchova pracujú zväčša v Matadore, v Makyte, prípadne v sklárňach. Ľudia z dedín okolo Galanty boli nútení spoliehať sa oveľa viac sami na seba. Dnes tam preto existuje veľa žiadaných živností. Aj v malej obci, ako sú trebárs Pusté Úľany, je ľahké nájsť majstrov na obklady, dlažby, elektriku, vodu, výrobu okien či celých kuchýň. Rozdiel oproti Považiu bije do očí. Hoci stavebníctvo zaznamenáva v súčasnosti pokles, remeselných živnostníkov sa kríza dotkne menej ako prípadné obmedzenie výroby veľkej fabriky na Považí. Priveľká závislosť od veľkej fabriky je teda nevýhodou. „Reštrukturalizácia“ a zmena mentality v regiónoch s jednou fabrikou by boli pozitívnym krokom vpred.
.plus – hodnota práce
Ak sa niečo od Bratislavy po Bardejov z roka na rok dramaticky zmenilo, je to hodnota práce. Ľudia si dnes svoju prácu cenia viac než v minulosti. „Pôsobíme v regióne Kremnice, kde je vysoká nezamestnanosť, napriek tomu posledné dva roky bolo naším najväčším problémom udržanie zamestnancov,“ hovorí pre .týždeň Vladimír Miertuš, výrobný riaditeľ nábytkárskej firmy Brik. Fluktuácia znamenala pre firmu veľkú záťaž, dokonca boli nútení uvažovať o dovoze pracovnej sily zo zahraničia. Dnes je to inak. „Ľudia sa už nedomáhajú ‚maďarských´ výhod ako 13. a 14. plat či príspevok na dovolenku, ale chápu, že hlavným sociálnym programom firmy je zodpovedné podnikanie,“ dodáva Miertuš. Strojárenský podnik INA Kysucké Nové Mesto je trochu iný prípad. Fluktuácia vo firme v podstate neexistovala, zamestnanci mali v rámci regiónu nadštandardné platy a sociálne výhody. Niečo dôležité sa však mení. Rast produktivity práce zvyšovali doteraz najmä nové technológie, momentálne je to najmä pracovné nasadenie a skracovanie pracovného času. „Ľudia si, skrátka, svoju prácu vážia viac a vidieť to aj na celkovej produktivite práce,“ hovorí vedúca personálneho oddelenia Marta Jozefíková.
Oslovení podnikatelia sa zhodujú, že normálne pomery im vlastne prajú. „Rýchly rast prinášal veľa rýchlych projektov, preplácal ľudí, ale všetko iba na krátky čas,“ dodáva Miertuš.
.plus – sceľovanie rodín?
„Bolo mi veľmi smutno za rodinou a chcela som byť s nimi,“ hovorí 45-ročná Andrea z Bratislavy, ktorá sa minulý mesiac vrátila z Veľkej Británie, kde pracovala ako opatrovateľka. Slovákov, ktorí v posledných mesiacoch prichádzajú aj v dôsledku hospodárskej krízy späť na Slovensko, je viac a v istom zmysle to možno vyhlásiť za jedno z pozitív súčasnej krízy – dochádza k sceľovaniu rodín. Ide však zatiaľ o hypotetické plus, ktoré by mohlo byť významné najmä v prípade návratu rodičov-živiteľov do rodín. Samozrejme, platí to za predpokladu, že si títo ľudia nájdu doma prácu alebo majú našetrenú dostatočnú sumu peňazí na prekonanie najhorších časov. „Ľudia, ktorí sa vracajú domov, sú často z regiónov, ktoré trpia vysokou nezamestnanosťou,“ upozorňuje na veľké riziko súčasného vývoja sociológ Miloslav Bahna zo SAV. Kto sa teda vracia domov, otcovia-živitelia rodín alebo 20-roční synovia a dcéry? Presnú odpoveď nepoznáme. Štatistický úrad síce zverejňuje údaje na základe výberového zisťovania, z ktorých vyplýva, aký je približný počet Slovákov pracujúcich v zahraničí. Údaje za prvý štvrťrok tohto roku však budú k dispozícii až v júni. V tejto chvíli sa teda nedá vyčísliť, ako doľahlo na Slovákov vo Veľkej Británii, Írsku či v Česku plné prepuknutie krízy. Z informácií, ktoré nám poskytol Štatistický úrad, vychádza, že v priebehu celého minulého roka Slovákov v zahraničí ubúdalo. Kým v poslednom štvrťroku 2007 robilo v zahraničí okolo 186-tisíc našich spoluobčanov, na konci minulého roka to bolo o 23-tisíc menej. Za toto sledované obdobie klesol počet Slovákov v Británii o 11-tisíc (z 30- na 19-tisíc), šesťtisíc ľudí sa vrátilo z Česka (na konci roku 2008 ich tam bolo takmer 68-tisíc). Zatiaľ čo z Írska odišla takmer tretina Slovákov, v Nemecku ostal ich počet stabilný. Masívny odchod z Veľkej Británie či z Írska mal jasné ekonomické dôvody: „Hodnota libry neustále klesala a navyše s narastajúcou nezamestnanosťou začalo zreteľne ubúdať pracovných príležitostí, s čím súvisel aj narastajúci rasizmus, skrytý za typické frázy Britov,“ hovorí Andrea.
Z údajov štatistikov o veku pracujúcich v zahraničí nepriamo vyplýva, že v roku 2008 sa naspäť vracali najmä 20-roční synovia a dcéry a otcovia živitelia zväčša ostávali v cudzine. Dnes už môže byť mnohé inak, len to ešte stále nevieme...
.možné plus – koniec marketingovej politiky?
Nečakaná rýchlosť a hĺbka dôsledkov krízy na stav slovenskej ekonomiky núti uvažovať o politických dôsledkoch tohto vývoja. Prvou myšlienkou celkom prirodzene je, že kríza ukončí marketingovú politiku, akú súčasná vláda robila od svojho vzniku v roku 2006.
Ficova vláda sa naozaj doteraz nemala na čo sťažovať. V dôsledku minulých reforiem či celosvetovej konjunktúry dosiahol vo volebnom roku 2006 rast ekonomiky 8,5 percenta a v roku 2007 dokonca viac ako 10 percent. Daňové príjmy štátu rástli rýchlejšie než tie najoptimistickejšie očakávania, čo dokonca aj pri neustálom náraste výdavkov umožňovalo vláde ešte vlani hovoriť o tom, že do dvoch rokov bude mať Slovensko vyrovnaný rozpočet. V celkovej eufórii zabránila rozhadzovaniu peňazí na maďarský spôsob len nutnosť plniť maastrichtské kritériá na prijatie eura. Aj tak však nebol problém financovať rôzne projekty ako „vianočné prídavky“ dôchodcom – a pritom všetkom ešte aj znižovať deficit. Prosto, pohodlné vládnutie, ktoré umožňovalo robiť marketingovú politiku – žiadne nepríjemné opatrenia, záplava dobrých správ a páčivých návrhov.
Dobré časy sa teraz skončili – ekonomika sa prepadla do mínusu, priemysel padal v prvom štvrťroku voľným pádom, príjmy vlády takisto. Výdavky, naopak, rastú a ďalej budú – okrem všemožných opatrení bude treba financovať nové masy nezamestnaných. Vláda síce bude naďalej predstierať „budovanie sociálneho štátu“, lenže bez zlých správ sa to už nezaobíde. Deficit určite prekročí strop pravidiel eurozóny a aj keď verejný dlh je na Slovensku pomerne nízky, zohnať voľné zdroje v čase takejto krízy nebude ľahké ani lacné. Ľudí bez práce bude pribúdať a situácia sa do volieb zrejme veľmi nezlepší. Takže koniec „marketingu“?
Pesimisti to vidia inak – práve takáto kríza môže „marketingovú politiku“ prázdnych a silných slov ešte viac podporiť. Umožní totiž populistom Ficovho typu mobilizovať voličov a „bojovať“ proti nepriateľom, v tomto prípade kapitalizmu, privatizácii, trhu a ich politickým reprezentantom. Kľúčovou teda zostáva nasledovná otázka: kde je hranica ekonomického úpadku, za ktorou už ani silný marketing nebude stačiť?
.mínus – ako nestratiť bývanie?
Reálny príbeh: on zarábal 18-tisíc korún a zrazu stratil prácu. Ona je učiteľka, zarába 15-tisíc. Ešte nedávno obaja spoločnými silami splácali 17-tisícovú hypotekárnu splátku za byt, dnes im dočasne vypomáha rodina. A čo bude zajtra? Možno im banka ponúkne veľkorysé riešenie situácie, možno budú musieť predať byt a presťahovať sa do horšieho. Podobných osudov bude tento rok určite viac. Predstavitelia bánk sú v tejto chvíli zdržanliví, hovoria, že ešte uplynul príliš krátky čas na to, aby sa dal hodnotiť rozsah problémov spojených so splácaním hypotéky. Banková ombudsmanka Eva Černá pre .týždeň uviedla, že hoci zatiaľ neeviduje oficiálne žiadosti o pomoc zo strany ľudí, ktorí sa dostali do problémov, v posledných mesiacoch jej pribúda telefonátov od ľudí, ktorí sa nezáväzne informujú, ako postupovať pri týchto ťažkostiach. „Preto predpokladám, že tento problém bude v budúcnosti cítiť viac,“ hovorí Černá.
.mínus – nezamestnaní
Minulý týždeň priniesol ďalšie zlé správy. Miera nezamestnanosti prekročila 10 percent, čím dosiahla úroveň júna 2006. Čo je však oveľa horšie, je trend – počet nezamestnaných zrejme narastie k hodnotám okolo 15 a viac percent, ktoré sme tu mali naposledy na začiatku veľkých reforiem druhej Dzurindovej vlády. Z pracovného trhu tak asi opäť odídu mnohí z tých pracovníkov, ktorí boli kedysi chytení v pasci takzvanej dlhodobej nezamestnanosti, no v posledných rokoch sa im prekvapivo podarilo zamestnať. Vďaka vtiahnutiu týchto ľudí do práce nezamestnanosť klesala a dostala sa napokon pod osem percent. Aký bude osud týchto ľudí v krízových časoch? „Zo štatistík nevieme povedať, aký predchádzajúci profil majú noví nezamestnaní,“ poznamenáva Miroslav Beblavý, bývalý štátny tajomník na ministerstve práce a sociálnych vecí, ktorý sa venuje problematike tejto skupiny nezamestnaných. Podľa Beblavého môžeme zatiaľ len odhadovať, že dnes o prácu prichádzajú vo veľkej miere práve niekdajší dlhodobo nezamestnaní ľudia: „Nezamestnanosť najviac rastie v regiónoch, ktoré mali tradične s nezamestnanosťou najväčší problém. Je možné odhadnúť, že prví o prácu prichádzajú najmä tí, čo ju poslední získali. Naznačuje to aj to, že mnohé priemyselné firmy sa najprv zbavili agentúrnych pracovníkov, čo sú práve ľudia na okraji trhu práce.“ Frustrujúca strata práce neohrozuje len takýchto ľudí, ale aj dosiaľ úspešných a dobre zarábajúcich ľudí, ktorí ešte donedávna videli svoju pracovnú budúcnosť v ružových farbách. Nebáli sa ani prípadnej straty práce, keďže trh bol hladný po ich kvalifikácii či zručnostiach. Ivan Tomko, konzultant poradenskej spoločnosti Amrop Hever Slovakia, sa s týmto typom ľudí, najmä finančnými manažérmi a riaditeľmi, stretáva často. „Väčšinovou náladou v tejto skupine zamestnancov je neistota. Nevedia, či budú vymenení, preto sa zaujímajú o situáciu na ich trhu. Rozmýšľajú dnes tak, že im ani veľmi neprekáža menší plat, skôr majú problém s tým, že by zrazu mali pracovať na nižšej pozícii,“ hovorí Tomko a dopĺňa: „Keď firmy prepúšťajú, uprednostňujú, pochopiteľne, menej kvalitných manažérov. Nemajú to však ľahké ani tí kvalitnejší, pretože čelia konkurencii mladých a nemenej kvalitných Slovákov, ktorí sa vracajú zo zahraničia.“
Sú tu aj ďalšie ohrozené skupiny. Napríklad mladí ľudia. Vlado má 28 a hoci bol pred časom ešte zamestnaný, dnes sedí od popoludnia v krčme. Má strednú školu bez maturity, a keďže sa v posledných rokoch potuloval a robil v zahraničí, nemá ani dlhšiu prax. Pochopiteľne, keď vo fabrike prepúšťali, prví na rade boli zamestnanci bez rodín a kvalifikácie. Presne ako on. Jeho rovesník Peter, z vedľajšej obce na severe Slovenska, zatiaľ pracuje, dostáva však iba 60 percent platu a musí živiť rodinu a dve deti. Jeho o dva roky staršia sestra, ktorá predávala v obchode, je už na rekvalifikačnom kurze. Všetci traja sú mladí a namiesto najproduktívnejších rokov, ktoré mali pred sebou, dnes nevedia, čo s nimi bude.
Inou ohrozenou skupinou sú zamestnanci starší ako 50 rokov. Medziročne ich nezamestnanosť vzrástla o vyše 36 percent. Pre ženu alebo muža, ktorý má rok-dva do predčasného dôchodku, ide o trochu iný druh stresu. Spravidla ide o ľudí, ktorí ťažko hľadajú prácu a pre ktorých bude odchod do dôchodku vyslobodením. Napokon, hľadať prácu na rok, často v ťažkých pracovných či zdravotných podmienkach, nie je pre staršieho človeka veľmi motivujúce.
.mínus – koniec skrášľovania
Ak obec šetrí, zistíte to na osvetlení. Ak sa po 10. večer v obci nesvieti, starosta uťahuje opasok, ak je, naopak, osvetlený aj miestny kostol, obci sa v zásade darí. V ťažkých časoch sa na „povinných“ výdavkoch šetrí všade vrátane miest. Stačí sa pozrieť na upratovanie alebo ceny a služby mestskej dopravy. Napriek tomu platí, že ak sa za 20 rokov naša krajina v niečom viditeľne zmenila, tak je to podoba našich mestečiek a dedín. V roku 1990 pôsobil rakúsky Hainburg na slovenského návštevníka ako nedostižný Západ, dnes znesie porovnanie s nejedným slovenským mestečkom. Bavorsko síce pod Tatrami stále nie je, ale trend sa nedal prehliadnuť. Dokazovali to aj novinky ako solárne panely, ktoré na rozdiel od okolitých krajín u nás nie sú dotované. Ako to však pôjde ďalej? Vláda ubezpečuje obce a mestá, že na ich výnosy z daní z príjmu nesiahne. Zatiaľ. Komunálnu sféru však celkom iste čaká ťažšie obdobie. Menej voľných peňazí sa totiž nevyhnutne odrazí na investíciách do bývania a skrášľovania okolia a pribudne obcí bez nočného osvetlenia aj rozsiahlych rekonštrukcií domov a bytoviek.
.mínus – „sociálne podniky“
Asi najdiskutovanejším opatrením, ktoré vláda na zmierňovanie dôsledkov krízy presadila, je zjednodušenie zakladania a ešte výraznejšia finančná podpora takzvaných sociálnych podnikov. Paleta hodnotení je skutočne pestrá – kým podľa ministerky práce a sociálnych vecí Viery Tomanovej by sa týmto opatrením mohlo vytvoriť až 10-tisíc pracovných miest, mnohí ekonómovia to hodnotia ako netransparentné plytvanie verejnými zdrojmi a opozícia hovorí o tuneli na verejné financie.
Sociálne podniky v dnešnej podobe sa vláda rozhodla vytvoriť v roku 2007. Sú to vlastne štátom dotované firmy, ktoré od úradu práce dostávajú príspevok do výšky 50 percent celkovej ceny práce pri splnení niekoľkých podmienok. Aspoň 30 percent zamestnancov musia tvoriť ľudia, ktorí boli „znevýhodnenými“ uchádzačmi o zamestnanie. Pracovný pomer s nimi musí byť uzatváraný najmenej na 12 mesiacov a prinajmenšom 50 percent dosiahnutého zisku sa musí používať na „rozvoj sociálneho podniku“.
Okrem toho, že tieto firmy budú mať vďaka štátnej dotácii neférovú konkurenčnú výhodu a že mnohé z nich nepochybne skončia v momente, keď sa štátna podpora minie, sa ako ešte väčší problém od začiatku existencie týchto „sociálnych podnikov“ javí netransparentnosť nakladania s peniazmi a klientelizmus. Z prvých ôsmich takýchto podnikov až za štyrmi stál podnikateľ, ktorý predtým podnikal s poslankyňou Smeru Janou Laššákovou vo firme Prevody a agregáty, pričom vytvorenie sociálnych podnikov schvaľovala ministerka Tomanová, tiež zo Smeru. Po založení firiem sa objavili aj informácie o tom, že odmena niektorých manažérov v nich dosahuje až 1 200 korún na hodinu, a tiež o nákupe luxusnej Toyoty Land Cruiser pre sociálny podnik v Revúcej, ktorého nákup zdôvodňovali „náročným terénom“ v okolí mesta.
Prečo sú teda sociálne podniky také problematické? Najmä preto, že keď sa teraz stavidlá na ich zakladanie pod zámienkou krízy ešte viac otvoria, budú na podporu vybraných podnikateľov nekontrolovateľne putovať namiesto doterajších stoviek miliónov miliardy. Z daní nás všetkých.
.plus aj mínus – nákupy v pohraničí
Nie je to síce priamy dôsledok krízy, ale prechodu na euro, napriek tomu ide o fenomén týchto mesiacov – nákupy v blízkom zahraničí. Sever chodí nakupovať do Poľska, juh do Maďarska, západ krajiny na Moravu či stále do Rakúska. Nakupuje sa všetko, od potravín, cez stavebný materiál po techniku, autá či dokonca služby. Po ceste stačí natankovať lacnejší benzín, a cesta za nákupmi vyjde „zadarmo“. O aký objem peňazí ide? „To nedokážeme povedať, presne to zistiť nemožno a nemáme k dispozícii ani žiadne odhady,“ hovorí pre .týždeň hovorca Ministerstva financií Miroslav Šmál. Napriek tomu štátny rozpočet má celkový výpadok 604 miliónov eur a o tom, že „zahraničné nákupy“ poškodzujú slovenské hospodárstvo, hovorí aj viceguvernér Českej národnej banky Miroslav Singer. Situácia je však trochu komplikovanejšia. V okolitých krajinách sa totiž oplatí nakupovať nielen tovar, na ktorý má vplyv kurzový rozdiel, ale aj dovoz. Tie isté švédske parkety, ktoré sa v eurocenách dovážajú na slovenský aj maďarský trh sú 40 km od Bratislavy o 40 percent lacnejšie. Podobne to platí pre služby. Kuchár, čašník aj upratovačka v pražskej reštaurácii zarobia viac než ich slovenskí kolegovia, ale ceny piva, gulášu alebo povedzme nakladaného hermelínu sú v Prahe nižšie ako v Bratislave. Konkurencia z cudziny má teda blahodarný efekt na slovenských spotrebiteľov, ktorým zlacňuje nákupy a môže mať aj na tunajší trh, ktorého ceny tlačí dole. Nemá však dobrý vplyv aj na mnohých kvalitných slovenských výrobcov, ktorí prichádzajú masívnejšie o zákazníkov iba v dôsledku kurzových pohybov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.