„Ona zažije román — ty ho napíšeš,“ povie národne uvedomelá Hana Čepčinská svojej neteri Viere v novele Všetko za národ. Viera očervenela od zlosti a jej autorka celkom pochopiteľne konštatuje: „Nič nemilšieho nemohla jej povedať Hana.“
Viere to bolo nemilé, my sa — napriek tomu, že s literárne nadaným dievčaťom cítime — z toho tak trochu tešíme. Viera je totiž v skutočnosti Božena. Jedna z troch dcér evanjelického farára, vyrastajúca v novohradskej dedinke Polichno, ktorej vlastný životopis nepresiahol polovicu tlačenej strany, sa nikdy nevydala, nezažila bohémske avantúry, nezasiahla do politiky, v pokoji sa dožila vysokého veku — a stala sa jednou z najdôležitejších spisovateliek, aké tu kedy žili. Zabudnime na zaprášenú klasiku, povinné čítanie a skeptickú nedôveru voči dôležitému síce, ale neveľmi vzrušujúcemu slovenskému literárnemu realizmu a pozrime sa na Timravu so storočným odstupom znova.
Príležitosť na to nám dáva vydanie výberu jej próz vo výbornej edícii Knižnica slovenskej literatúry, ktorú pred našimi očami vytvára v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV vydavateľstvo Kalligram. Čo teda vidíme, keď poviedky a novely Boženy Slančíkovej–Timravy čítame dnes. A čo nám hovoria o svete vtedy a o svete teraz?
Najprv nás zaujme krásny jazyk. „Ja ako nezdravistá sedela som ustatá pri stole, bezvýrazno a mdle hľadiac do povetria,“ píše už vo svojej prvotine Timrava. Jej slová a vety znejú síce archaicky a občas sú akési ťažkopádne (alebo nám aspoň dnes také pripadajú), no každá jedna má v sebe pôvab a rytmus. Timravin jazyk je pritom ostrý a a presný. Neuniká do sentimentality, nevyfarbuje sa zbytočnými ornamentmi. Keď si v jej listoch (spolu so spomienkami a literárno-kritickými textami tvoria druhú časť knihy) prečítame, že svoje poviedky veľakrát úmorne upravovala a prepisovala, vôbec nás to neprekvapí.
Ďalšou vecou, ktorá čitateľa zo začiatku 21. storočia zaujme, je nezvyčajná kombinácia sarkastického realizmu a empatickej láskavosti. Timravine postavy sú komplikovaní ľudia, ktorých skutky sú motivované zmesou vysokého a nízkeho, škaredého a krásneho. Je príznakom autorkinho štýlu, že nám ukazuje nielen to, čo hovoria, ale aj to, čo si myslia. A to je často sebecké, hlúpe, naivné. Obraz čistého, charakterného dedinského človeka v Timraviných prózach nenájdeme. Zvláštne pritom je, že sa táto spisovateľka, ktorá podľa vlastných slov „rada kuká z obloka“, nad svojich susedov nepovyšuje a nesúdi ich. Vie, že človek je taký: mieša sa v ňom sebectvo s láskou, závisť s prajnosťou.
Najväčším prekvapením nepripraveného čitateľa je však fakt, že pani Božena, ktorá celý život prežila v Polichne a v Ábelovej (a posledné roky života v Lučenci) je spisovateľka moderná. V Ťapákovcoch sa človek dočíta o sebe a o svojom národe viac, než z novín či z sociologických štúdií: „Leniví sú všetci vravieť i myslieť. Tak im je dobre v tom akomsi zabudnutí — hlivení. Ani škrek dieťaťa ich nekormúti. Im je i tak dobre, keď škrieka — hocijako dobre.“ Nedvižnosť, lenivosť (robiť i myslieť), hlúposť, závisť, nenaplnené túžby, neschopnosť vykročiť z vlastnej izby a spoznať svet za vlastným chotárom. To sme my. A my sme aj hrdinami novely Všetko za národ, ktorí síce hovoria o vznešených ideáloch a nenávidia „odrodilcov“, no v skutočnosti túžia len po tom, aby ich niekto miloval. Až vojna (prvé svetová) obyvateľmi slovenskej dedinky zatrasie a „všetko sa preinačí“. Ešte predtým však Viera tajne napíše svoju prvú poviedku, pošle ju budapeštianskym Slovenským novinám, ktoré ju na prekvapenie Vierinej rodiny aj uverejnia. Presne tak to bolo. Tá poviedka sa volala Za koho ísť a napísala ju mladá Božena s pseudonymom požičaným od novohradskej studničky s chladnou a čistou vodou. Bolo to v roku 1893.
Timravu, spisovateľku s mimoriadne ostrým zrakom, krásnym jazykom a s hlbokým porozumením pre ťapákovcov, ktorých heslom je „Všetko za národ!“ je radosťou čítať aj o 116 rokov neskôr.
Viere to bolo nemilé, my sa — napriek tomu, že s literárne nadaným dievčaťom cítime — z toho tak trochu tešíme. Viera je totiž v skutočnosti Božena. Jedna z troch dcér evanjelického farára, vyrastajúca v novohradskej dedinke Polichno, ktorej vlastný životopis nepresiahol polovicu tlačenej strany, sa nikdy nevydala, nezažila bohémske avantúry, nezasiahla do politiky, v pokoji sa dožila vysokého veku — a stala sa jednou z najdôležitejších spisovateliek, aké tu kedy žili. Zabudnime na zaprášenú klasiku, povinné čítanie a skeptickú nedôveru voči dôležitému síce, ale neveľmi vzrušujúcemu slovenskému literárnemu realizmu a pozrime sa na Timravu so storočným odstupom znova.
Príležitosť na to nám dáva vydanie výberu jej próz vo výbornej edícii Knižnica slovenskej literatúry, ktorú pred našimi očami vytvára v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV vydavateľstvo Kalligram. Čo teda vidíme, keď poviedky a novely Boženy Slančíkovej–Timravy čítame dnes. A čo nám hovoria o svete vtedy a o svete teraz?
Najprv nás zaujme krásny jazyk. „Ja ako nezdravistá sedela som ustatá pri stole, bezvýrazno a mdle hľadiac do povetria,“ píše už vo svojej prvotine Timrava. Jej slová a vety znejú síce archaicky a občas sú akési ťažkopádne (alebo nám aspoň dnes také pripadajú), no každá jedna má v sebe pôvab a rytmus. Timravin jazyk je pritom ostrý a a presný. Neuniká do sentimentality, nevyfarbuje sa zbytočnými ornamentmi. Keď si v jej listoch (spolu so spomienkami a literárno-kritickými textami tvoria druhú časť knihy) prečítame, že svoje poviedky veľakrát úmorne upravovala a prepisovala, vôbec nás to neprekvapí.
Ďalšou vecou, ktorá čitateľa zo začiatku 21. storočia zaujme, je nezvyčajná kombinácia sarkastického realizmu a empatickej láskavosti. Timravine postavy sú komplikovaní ľudia, ktorých skutky sú motivované zmesou vysokého a nízkeho, škaredého a krásneho. Je príznakom autorkinho štýlu, že nám ukazuje nielen to, čo hovoria, ale aj to, čo si myslia. A to je často sebecké, hlúpe, naivné. Obraz čistého, charakterného dedinského človeka v Timraviných prózach nenájdeme. Zvláštne pritom je, že sa táto spisovateľka, ktorá podľa vlastných slov „rada kuká z obloka“, nad svojich susedov nepovyšuje a nesúdi ich. Vie, že človek je taký: mieša sa v ňom sebectvo s láskou, závisť s prajnosťou.
Najväčším prekvapením nepripraveného čitateľa je však fakt, že pani Božena, ktorá celý život prežila v Polichne a v Ábelovej (a posledné roky života v Lučenci) je spisovateľka moderná. V Ťapákovcoch sa človek dočíta o sebe a o svojom národe viac, než z novín či z sociologických štúdií: „Leniví sú všetci vravieť i myslieť. Tak im je dobre v tom akomsi zabudnutí — hlivení. Ani škrek dieťaťa ich nekormúti. Im je i tak dobre, keď škrieka — hocijako dobre.“ Nedvižnosť, lenivosť (robiť i myslieť), hlúposť, závisť, nenaplnené túžby, neschopnosť vykročiť z vlastnej izby a spoznať svet za vlastným chotárom. To sme my. A my sme aj hrdinami novely Všetko za národ, ktorí síce hovoria o vznešených ideáloch a nenávidia „odrodilcov“, no v skutočnosti túžia len po tom, aby ich niekto miloval. Až vojna (prvé svetová) obyvateľmi slovenskej dedinky zatrasie a „všetko sa preinačí“. Ešte predtým však Viera tajne napíše svoju prvú poviedku, pošle ju budapeštianskym Slovenským novinám, ktoré ju na prekvapenie Vierinej rodiny aj uverejnia. Presne tak to bolo. Tá poviedka sa volala Za koho ísť a napísala ju mladá Božena s pseudonymom požičaným od novohradskej studničky s chladnou a čistou vodou. Bolo to v roku 1893.
Timravu, spisovateľku s mimoriadne ostrým zrakom, krásnym jazykom a s hlbokým porozumením pre ťapákovcov, ktorých heslom je „Všetko za národ!“ je radosťou čítať aj o 116 rokov neskôr.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.