Viem, že je 29.4, pretože keď sa nostalgicky motám úzkymi uličkami môjho viac menej už domovského mesta, Kathmandu, vidím, ako sa všade množia prvomájové ozdoby. Kladivá a kosáky sa červenejú na už aj tak červených tehlových stenách takmer každej budovy.
Ulice sú, ako vždy, plné života, čo si uvedomím až na sviatok práce v Bratislave, na druhý deň, prichádzajúc zrána maminym džípom z prázdnej Viedne do prázdnej Bratislavy. „Kde sú všetci?“ pýtam sa. Už vo Viedni som dostala pocit, že som na kozmickej stanici, alebo niekde v nejakej počítačovej hre, kde sú také veľké chladné budovy a programátori sa príliš nenamáhali s detailnou grafikou a nedali na ulice dostatok chodcov a života.
Kde sú obchodíky a hluk a smrad a sliepky, kde je tá tehlová veľká dedina plná života, dobrého aj zlého? Ona je určite aj tu...dobre zašitá za tými tmavými oknami a vysokými múrmi, ktoré strážia večne otvorené oči kamier, schovaná za tvárami až paranoidne anonymnými...určite je aj tu, to mesto plné života, možno to chce len cvik, znova ho vidieť...na toto myslím, keď zrazu vidím, že sa prázdnou ulicou ženie stará škodovka s červenou vlajkou na streche a z ampliónu jej vyhráva nejaká stará komunistická odrhovačka. Zdesene sa otočím. Vybavím si nepálske oslavy 1. mája, tak ako som ich videla minulý rok, s desiatkami alegorických vozov a tisíckami iskričiek a pionierov. Ulice plné koláčikov a smogu. Vybaví sa mi prvý máj 1987, keď som sa dívala z balkóna na ulicu, kde sa všetci tvárili, že sa tešia a pritom sa netešili. Plné ulice zúfalstva a pretvárky. Divná škodovka prefrčala cez prázdne električkové koľajnice pred Tescom a bola fuč ako fatamorgána. Na uliciach nik. Obchody zavreté. Som na Slovensku po šiestich mesiacoch a napriek žalúdku plnému všetkého, čo sa v Nepále nedalo (mamina kačka, májová bryndza, maďarská klobáska, údené mäso s chrenom...), mám divný pocit prázdnoty. Idem von – pozrieť máj na námestie a dúfam že sa mi tá prázdnota vyplní.
Ulice sú, ako vždy, plné života, čo si uvedomím až na sviatok práce v Bratislave, na druhý deň, prichádzajúc zrána maminym džípom z prázdnej Viedne do prázdnej Bratislavy. „Kde sú všetci?“ pýtam sa. Už vo Viedni som dostala pocit, že som na kozmickej stanici, alebo niekde v nejakej počítačovej hre, kde sú také veľké chladné budovy a programátori sa príliš nenamáhali s detailnou grafikou a nedali na ulice dostatok chodcov a života.
Kde sú obchodíky a hluk a smrad a sliepky, kde je tá tehlová veľká dedina plná života, dobrého aj zlého? Ona je určite aj tu...dobre zašitá za tými tmavými oknami a vysokými múrmi, ktoré strážia večne otvorené oči kamier, schovaná za tvárami až paranoidne anonymnými...určite je aj tu, to mesto plné života, možno to chce len cvik, znova ho vidieť...na toto myslím, keď zrazu vidím, že sa prázdnou ulicou ženie stará škodovka s červenou vlajkou na streche a z ampliónu jej vyhráva nejaká stará komunistická odrhovačka. Zdesene sa otočím. Vybavím si nepálske oslavy 1. mája, tak ako som ich videla minulý rok, s desiatkami alegorických vozov a tisíckami iskričiek a pionierov. Ulice plné koláčikov a smogu. Vybaví sa mi prvý máj 1987, keď som sa dívala z balkóna na ulicu, kde sa všetci tvárili, že sa tešia a pritom sa netešili. Plné ulice zúfalstva a pretvárky. Divná škodovka prefrčala cez prázdne električkové koľajnice pred Tescom a bola fuč ako fatamorgána. Na uliciach nik. Obchody zavreté. Som na Slovensku po šiestich mesiacoch a napriek žalúdku plnému všetkého, čo sa v Nepále nedalo (mamina kačka, májová bryndza, maďarská klobáska, údené mäso s chrenom...), mám divný pocit prázdnoty. Idem von – pozrieť máj na námestie a dúfam že sa mi tá prázdnota vyplní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.