Vždy treba nájsť tému, ktorá vzruší, zaujme, chvíľu vydrží. Doteraz to bola ekonomická kríza. Plné noviny jej boli. Je horšia ako tá v tridsiatych rokoch? Odpoveď znela: zatiaľ nie je, ale môže byť. Dotkne sa aj nás, ale ostane tam, na Wall Street, v lone kapitálu?
Odpoveď znela: zatiaľ nie, ale uvidíme. A potom sa nás dotkla a plné noviny výkrikov. „Čo sme hovorili, už je to tu, zachráň sa kto môžeš!“ Keby človek veril na sto percent novinám, vznikne panika. A to je ten najhorší liek na krízové situácie. Ukázalo sa, že sa u nás novinám až tak neverí. Berieme ich s rezervou. Prečítame si a ostávame v pokoji. Noviny musia vždy všetko vidieť v temnejších farbách. Pretože potrebujú dramatizovať. Ako v divadle. Prídete do divadla, sadnete si do parteru, otvorí sa opona (to je, pravdaže, obrazne povedané, lebo opona sa v divadle už dávno nepoužíva) a sleduje dej.
Na scéne dvaja mladí, on a ona. Sú šťastní, milujú sa. Aj vy v hľadisku ste spokojní. Tušíte, že to dlho nevydrží. Nemôžu byť šťastní až do konca. Niečo sa musí stať. Ona skočí z mosta, alebo on dostane rakovinu prostaty, alebo sa prestanú milovať, alebo, čo je ešte napínavejšie, ona ho stále miluje, ale on ju už nie. A vtedy sa začína skutočný dej. Šťastie sa relativizuje, ba stáva sa, že sa priam mení na nešťastie. A končí sa to smutne, bezvýchodiskovo. Rozchod, žiaľ, smrť. Na konci otázka – kto je na vine? Niekedy aj odpoveď – na vine sme všetci, žime inak! Divák odchádza domov rozrušený. Manželia dlho do noci debatujú, či nie je čas, aby si aj oni začali klásť existenčné otázky a hľadať odpovede. Nadránom unavení klesajú na lôžko s myšlienkou na rozvod. A teraz si predstavme, že sedíte v divadle a nič. Nešťastie neprichádza. On a ona sa stále milujú a už je pol deviatej. O chvíľu sa predstavenie skončí a nič sa nedeje. Časť publika sklamaná odchádza cez pauzu. Tí, čo zostali, odmenia na konci hercov vlažným potleskom. Na toto sme peniaze vyhadzovať nemuseli, hovorí manžel manželke. Radšej si ráno kúpi noviny. Sú plné krízy a hrôzostrašných prognóz. To človeka poteší, v prípade, že sa ho kríza nedotýka. Ľutovať iných je príjemnejšie ako musieť ľutovať seba. A keď sa kríza zunuje, príde niečo nové. Médiá nás nenechajú v štichu. A už je to tu. Prasacia chrípka. Katastrofa. Niečo ako Čapkova Biela nemoc, keby sme vedeli kto to bol Čapek. Prečo prasacia? Pretože tá predtým, vtáčia, dostatočne nezabrala. V novinách píšu, že prasacia môže zlikvidovať až jeden a pol miliardy ľudí. To je koniec. To by nevydržali ani Číňania. Na konci článku sa drobným písmom objaví informácia, že doteraz zomrelo na prasaciu asi päť ľudí a nie je ani celkom jasné, kde. Ten dodatok je nemiestny. Oslabuje účinok katastrofickej správy. Mali ho vypustiť. Niekto by tomu mohol aj uveriť a upokojiť sa. A to by nebolo dobré, znížil by sa náklad. A čo bude po prasacej? Vymyslia odborníci zase niečo, alebo nás čaká nuda, nuda, nuda...?
Odpoveď znela: zatiaľ nie, ale uvidíme. A potom sa nás dotkla a plné noviny výkrikov. „Čo sme hovorili, už je to tu, zachráň sa kto môžeš!“ Keby človek veril na sto percent novinám, vznikne panika. A to je ten najhorší liek na krízové situácie. Ukázalo sa, že sa u nás novinám až tak neverí. Berieme ich s rezervou. Prečítame si a ostávame v pokoji. Noviny musia vždy všetko vidieť v temnejších farbách. Pretože potrebujú dramatizovať. Ako v divadle. Prídete do divadla, sadnete si do parteru, otvorí sa opona (to je, pravdaže, obrazne povedané, lebo opona sa v divadle už dávno nepoužíva) a sleduje dej.
Na scéne dvaja mladí, on a ona. Sú šťastní, milujú sa. Aj vy v hľadisku ste spokojní. Tušíte, že to dlho nevydrží. Nemôžu byť šťastní až do konca. Niečo sa musí stať. Ona skočí z mosta, alebo on dostane rakovinu prostaty, alebo sa prestanú milovať, alebo, čo je ešte napínavejšie, ona ho stále miluje, ale on ju už nie. A vtedy sa začína skutočný dej. Šťastie sa relativizuje, ba stáva sa, že sa priam mení na nešťastie. A končí sa to smutne, bezvýchodiskovo. Rozchod, žiaľ, smrť. Na konci otázka – kto je na vine? Niekedy aj odpoveď – na vine sme všetci, žime inak! Divák odchádza domov rozrušený. Manželia dlho do noci debatujú, či nie je čas, aby si aj oni začali klásť existenčné otázky a hľadať odpovede. Nadránom unavení klesajú na lôžko s myšlienkou na rozvod. A teraz si predstavme, že sedíte v divadle a nič. Nešťastie neprichádza. On a ona sa stále milujú a už je pol deviatej. O chvíľu sa predstavenie skončí a nič sa nedeje. Časť publika sklamaná odchádza cez pauzu. Tí, čo zostali, odmenia na konci hercov vlažným potleskom. Na toto sme peniaze vyhadzovať nemuseli, hovorí manžel manželke. Radšej si ráno kúpi noviny. Sú plné krízy a hrôzostrašných prognóz. To človeka poteší, v prípade, že sa ho kríza nedotýka. Ľutovať iných je príjemnejšie ako musieť ľutovať seba. A keď sa kríza zunuje, príde niečo nové. Médiá nás nenechajú v štichu. A už je to tu. Prasacia chrípka. Katastrofa. Niečo ako Čapkova Biela nemoc, keby sme vedeli kto to bol Čapek. Prečo prasacia? Pretože tá predtým, vtáčia, dostatočne nezabrala. V novinách píšu, že prasacia môže zlikvidovať až jeden a pol miliardy ľudí. To je koniec. To by nevydržali ani Číňania. Na konci článku sa drobným písmom objaví informácia, že doteraz zomrelo na prasaciu asi päť ľudí a nie je ani celkom jasné, kde. Ten dodatok je nemiestny. Oslabuje účinok katastrofickej správy. Mali ho vypustiť. Niekto by tomu mohol aj uveriť a upokojiť sa. A to by nebolo dobré, znížil by sa náklad. A čo bude po prasacej? Vymyslia odborníci zase niečo, alebo nás čaká nuda, nuda, nuda...?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.