Nedávno som čítala článok Evy Čobejovej a Jaroslava Danišku o antidepresívach, ktorých užívanie sa na Slovensku zvyšuje. Ľudia si nimi odpomáhajú od stresov, úzkostí a nespavosti.
Viac než skutočná, klinická depresia vraj našich dobrých rodákov kvária „skôr subjektívne pociťované syndrómy, ako zlá nálada, únava, nerozhodnosť, pocit neúspechu“. Profesor Novotný sa v citácii usmieval: „ktorý Slovák nepovie, že je unavený?“
Podobný niche ľudí s vyšším vzdelaním, zárobkom a hladinou stresu, povedzme, že privilegovaných, má v USA na krízové situácie inú medecínu. Minulý týždeň prišiel New Yorker s rozsiahlou reportážou o liekoch, ktoré teraz letia. Antidepresíva sú pasé – vítame „neuropovzbudzováky!“
Vystresovaný Slovák sa na svojho psychiatra obracia s prosbou o prozac, diazepam alebo stillnox, Američan predstiera ADHD (syndróm poruchy pozornosti a hyperaktivitu), aby sa dostal k Adderalu alebo Ritalinu. S pomocou týchto tabletiek sa zväčša bieli a mladí presadzujú vo vysoko súťaživom prostredí škôl a kancelárií. Študenti prestížnych vysokých škôl ich berú, aby zvládli písať seminárne práce, učiť sa na skúšky a ešte v piatok v noci aj žúrovať. S neuropovzbudzovákmi sa človek lepšie a dlhšie koncentruje, viac si pamätá. Tridsiatnici na pracoviskách ohrozujú svojich starších kolegov nielen prirodzene čerstvejším mozgom – s modafinilom vzrastá ich produktivita míľovými krokmi.
Neurológ zaoberajúci sa etikou „kozmetickej neurológie“ vyjadril názor, že v budúcnosti sa zrejme stane rovnako spoločensky akceptovanou ako plastická chirurgia. Kto by namietal proti takým výhodám, ako je zvýšená bystrosť alebo menšia potreba spánku?
Margaret Talbot v svojom článku ďalej píše o tom, že „neuroenhancers“ nepodporujú kreativitu (možno práve naopak, keďže nápady zväčša prichádzajú v stave uvoľnenia mysle, a nie úporného sústredenia sa). Cituje psychologičku Marthu Farah: „Nová generácia pracovníkov a lídrov môže mať trochu odlišný štýl myslenia a práce, pretože používajú tieto drogy, alebo preto, že sa naučili pracovať za ich pomoci. Aj keď im ich vezmete, ten pracovný postoj im ostane. Obávam sa, že možno vychovávame generáciu veľmi cieľavedomých účtovníkov.“
Otázka je, akých lídrov vychovávame doma… Prvá parabola, ktorá človeku napadne, je, samozrejme, posmešná: tam, kde Slovák fňuká a rieši dôsledok napätia, Američan rozmýšľa, ako zvýši svoj výkon. Lenže predstava domácich lídrov a zvyšovania ich výkonov spôsobuje ľahkú nevoľnosť. Netreba sa ponáhľať. Možno sú antidepresíva presne to, čo na Slovensku potrebujeme.
Viac než skutočná, klinická depresia vraj našich dobrých rodákov kvária „skôr subjektívne pociťované syndrómy, ako zlá nálada, únava, nerozhodnosť, pocit neúspechu“. Profesor Novotný sa v citácii usmieval: „ktorý Slovák nepovie, že je unavený?“
Podobný niche ľudí s vyšším vzdelaním, zárobkom a hladinou stresu, povedzme, že privilegovaných, má v USA na krízové situácie inú medecínu. Minulý týždeň prišiel New Yorker s rozsiahlou reportážou o liekoch, ktoré teraz letia. Antidepresíva sú pasé – vítame „neuropovzbudzováky!“
Vystresovaný Slovák sa na svojho psychiatra obracia s prosbou o prozac, diazepam alebo stillnox, Američan predstiera ADHD (syndróm poruchy pozornosti a hyperaktivitu), aby sa dostal k Adderalu alebo Ritalinu. S pomocou týchto tabletiek sa zväčša bieli a mladí presadzujú vo vysoko súťaživom prostredí škôl a kancelárií. Študenti prestížnych vysokých škôl ich berú, aby zvládli písať seminárne práce, učiť sa na skúšky a ešte v piatok v noci aj žúrovať. S neuropovzbudzovákmi sa človek lepšie a dlhšie koncentruje, viac si pamätá. Tridsiatnici na pracoviskách ohrozujú svojich starších kolegov nielen prirodzene čerstvejším mozgom – s modafinilom vzrastá ich produktivita míľovými krokmi.
Neurológ zaoberajúci sa etikou „kozmetickej neurológie“ vyjadril názor, že v budúcnosti sa zrejme stane rovnako spoločensky akceptovanou ako plastická chirurgia. Kto by namietal proti takým výhodám, ako je zvýšená bystrosť alebo menšia potreba spánku?
Margaret Talbot v svojom článku ďalej píše o tom, že „neuroenhancers“ nepodporujú kreativitu (možno práve naopak, keďže nápady zväčša prichádzajú v stave uvoľnenia mysle, a nie úporného sústredenia sa). Cituje psychologičku Marthu Farah: „Nová generácia pracovníkov a lídrov môže mať trochu odlišný štýl myslenia a práce, pretože používajú tieto drogy, alebo preto, že sa naučili pracovať za ich pomoci. Aj keď im ich vezmete, ten pracovný postoj im ostane. Obávam sa, že možno vychovávame generáciu veľmi cieľavedomých účtovníkov.“
Otázka je, akých lídrov vychovávame doma… Prvá parabola, ktorá človeku napadne, je, samozrejme, posmešná: tam, kde Slovák fňuká a rieši dôsledok napätia, Američan rozmýšľa, ako zvýši svoj výkon. Lenže predstava domácich lídrov a zvyšovania ich výkonov spôsobuje ľahkú nevoľnosť. Netreba sa ponáhľať. Možno sú antidepresíva presne to, čo na Slovensku potrebujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.