Za posledné tri roky mala Opera SND troch riaditeľov a práve získala štvrtého. Fluktuácia je už v tomto prípade hádam aj slabé slovo.
Od roku 2006 sa na riaditeľskej stoličke našej prvej opernej scény vystriedal operný spevák, dirigent, speváčka – a od 1. mája je riaditeľom operný dramaturg a režisér, ktorého meno určite nie je verejne natoľko známe ako mená jeho predchodcov.
Je pravda, že riadiť národnú operu sa dnes nedá popri aktívnej umeleckej kariére, to si uvedomil aj operný spevák Peter Mikuláš, ktorý stál na čele súboru v komplikovanom čase sťahovania do novostavby. Oliver Dohnányi bol síce riaditeľom dodávajúcim opere potrebný lesk, ale na riadenie opery nemal ani čas, ani motiváciu, keďže je stále vyhľadávaným dirigentom. Len pár mesiacov riaditeľovala operná speváčka Gabriela Beňačková, ktorej menovanie bolo veľkým omylom.
Generálna riaditeľka SND Silvia Hroncová sa po tejto nemilej epizódke rozhodla racionálnejšie – utvorila reprezentatívnu výberovú komisiu a dala si ňou poradiť. Tak sa do funkcie dostal muž z operného pozadia – 45-ročný dramaturg a režisér Pavol Smolík.
Predseda komisie rešpektovaný teatrológ Jaroslav Blaho označil jednohlasné rozhodnutie členov komisie v prospech Smolíka za neuveriteľné. Výhodu pred konkurenciou (v druhom kole boli ešte traja iní uchádzači) mal Smolík v dôvernej znalosti akútnych problémov opery. Vďaka tomu prišiel pred komisiu s najprepracovanejšou analýzou a kvalitnou víziou.
.tichý muž v úzadí
Pavol Smolík vyštudoval hudobnú teóriu a opernú réžiu a v SND pôsobí už dvadsať rokov ako dramaturg a režisér. Nie je to síce žiarivé operné meno, ale zdá sa, že dnes je v SND asi jediný, kto tuší, akou cestou sa má vnútorne rozhádaná a umelecky rozkolísaná Opera SND vydať. Má jasnú predstavu o dramaturgii, o koprodukciách, o profilovaní opery, ale aj o jej reálnych možnostiach.
Minulý týždeň sa prvýkrát predstavil ako šéf Opery SND na oficiálnej tlačovke. Muž, ktorého si človek hneď len tak nezapamätá, hovoril tichým hlasom. Jeho slová si novinári vzrušene zapisovali: „...jasnú umeleckú víziu musia mať najmä sólisti, poznáme krivku, ako kto napreduje... pri sólistoch, ktorých nechcú obsadzovať režiséri, pôjdeme cestou rekonkurzu, súbor potrebuje omladenie, revíziu...bude sa pracovať s hosťami... chceme malý interný tím, ako je to všade vo svete... musíme zúžiť sólistický tím zo 40 členov, najprv prepustíme päť ľudí, potom ďalších päť...musíme pritvrdiť, aby sme sa dostali ďalej...“
Bolo prekvapujúce, ako rázne začal svoju misiu tento nenápadný muž s povesťou nekonfliktného človeka. Nahlas pomenoval problém, ktorý je znalcom dobre známy – opere chýbajú špičkoví speváci. A pritom SND dnes zamestnáva až 38 sólistov. Na porovnanie: české Národné divadlo zamestnáva 27 sólistov.
Problémom slovenskej prvej scény nie je len prezamestnanosť sólistov, ale aj fakt, že časť z nich je už na významné roly nepoužiteľná. V tomto smere je povolanie operného speváka kruté a kariéra každého speváka je individuálna. Niekto môže podávať kvalitný výkon aj vo vyššom veku, ale časté je, že výkon operného speváka ide rýchlo dolu. A aj napriek snahe či nasadeniu už viac nemôže hrať veľké úlohy (pripomeňme predčasne ukončenú spevácku kariéru Petra Dvorského). Sólisti Opery SND však v minulosti dostávali aj zmluvy na čas neurčitý, a tak sú sólistami, hoci už nedokážu podať špičkový výkon.
Nové operné predstavenia sa preto aj v SND riešia najmä najímaním hosťujúcich spevákov, čo prináša dva vážne problémy: finančný, keďže treba platiť nespievajúcich zamestnancov a zároveň platiť spievajúcich hostí. Potom chýbajú peniaze na väčšie hviezdy (aj tie domáce) a nie sú ani peniaze na nákup mladých spevákov, na omladenie súboru.
Druhý problém je možno ešte väčší – nespievajúce hviezdy sú nespokojné, dožadujú sa svojho práva spievať, hoci ich tvorcovia predstavení nechcú obsadzovať. Aj preto je vnútorné prostredie opery rozhádané a intrigujúce. Zažili to nedávno aj novinári, keď do redakcií začali chodiť anonymné maily od „priateľov opery“, opisujúce interné spory v opere.
.a navyše ešte odbory
Situácia sa skomplikovala po tom, čo na pôde Opery SND vznikli odbory a ich členmi sa stala aj väčšina sólistov. S istou mierou zjednodušenia možno povedať: o čo menej sa spieva, o to viac sa odborársky angažuje. Smolík bude mať o to ťažšiu pozíciu. Jaroslav Blaho, šéf výberovej komisie, však prízvukuje, že Smolík musí urobiť pre členov orchestra nové prehrávky a pre sólistov nové predspievania. „Viac ako polovica sólistov hrá iba epizodické roly,“ vyhlásil Blaho a mnohí ľudia sú v súbore už len z piety. Odbory v divadlách majú vo svete len technici, pripomenul Blaho. Odbory pre umelcov sú podľa neho „sprostým komunistickým reliktom“ a fungujú len ako záštita pred prepúšťaním.
Smolík zrejme bude potrebovať aj politickú podporu. Divadelné odbory sa začínajú aktivizovať a v parlamente majú svojho spolupracovníka – Dušana Jarjabka. Ten na aktuálnej parlamentnej schôdzi predložil návrh na zmenu divadelného zákona. Žiada príspevok vo výške 50 percent z priemernej mzdy po 22 rokoch profesionálnej kariéry pre tanečníkov, hráčov na dychové nástroje a spevákov, ktorí pôsobili v štátnych divadlách.
Hľadať adekvátne zabezpečenie pre umelcov, ktorí už nepodávajú špičkové výkony, je bohumilá činnosť a môže sa o tom diskutovať. Ale riešiť situáciu tak, že tí ľudia zostávajú v divadle ako riadni zamestnanci, aj keď spievajú párkrát do roka maličkú rolu, je nemorálne. Nedobrovoľným prispievateľom na tento druh sociálnej charity sú milovníci opery, ktorí operu podporujú svojimi daňami aj zakúpením lístka – a za odmenu počúvajú treťotriedne spevácke výkony.
Nový riaditeľ opery má ambíciu veci zmeniť – ak mu to bude umožnené a ak na tú misiu bude mať dostatok odvahy.
Od roku 2006 sa na riaditeľskej stoličke našej prvej opernej scény vystriedal operný spevák, dirigent, speváčka – a od 1. mája je riaditeľom operný dramaturg a režisér, ktorého meno určite nie je verejne natoľko známe ako mená jeho predchodcov.
Je pravda, že riadiť národnú operu sa dnes nedá popri aktívnej umeleckej kariére, to si uvedomil aj operný spevák Peter Mikuláš, ktorý stál na čele súboru v komplikovanom čase sťahovania do novostavby. Oliver Dohnányi bol síce riaditeľom dodávajúcim opere potrebný lesk, ale na riadenie opery nemal ani čas, ani motiváciu, keďže je stále vyhľadávaným dirigentom. Len pár mesiacov riaditeľovala operná speváčka Gabriela Beňačková, ktorej menovanie bolo veľkým omylom.
Generálna riaditeľka SND Silvia Hroncová sa po tejto nemilej epizódke rozhodla racionálnejšie – utvorila reprezentatívnu výberovú komisiu a dala si ňou poradiť. Tak sa do funkcie dostal muž z operného pozadia – 45-ročný dramaturg a režisér Pavol Smolík.
Predseda komisie rešpektovaný teatrológ Jaroslav Blaho označil jednohlasné rozhodnutie členov komisie v prospech Smolíka za neuveriteľné. Výhodu pred konkurenciou (v druhom kole boli ešte traja iní uchádzači) mal Smolík v dôvernej znalosti akútnych problémov opery. Vďaka tomu prišiel pred komisiu s najprepracovanejšou analýzou a kvalitnou víziou.
.tichý muž v úzadí
Pavol Smolík vyštudoval hudobnú teóriu a opernú réžiu a v SND pôsobí už dvadsať rokov ako dramaturg a režisér. Nie je to síce žiarivé operné meno, ale zdá sa, že dnes je v SND asi jediný, kto tuší, akou cestou sa má vnútorne rozhádaná a umelecky rozkolísaná Opera SND vydať. Má jasnú predstavu o dramaturgii, o koprodukciách, o profilovaní opery, ale aj o jej reálnych možnostiach.
Minulý týždeň sa prvýkrát predstavil ako šéf Opery SND na oficiálnej tlačovke. Muž, ktorého si človek hneď len tak nezapamätá, hovoril tichým hlasom. Jeho slová si novinári vzrušene zapisovali: „...jasnú umeleckú víziu musia mať najmä sólisti, poznáme krivku, ako kto napreduje... pri sólistoch, ktorých nechcú obsadzovať režiséri, pôjdeme cestou rekonkurzu, súbor potrebuje omladenie, revíziu...bude sa pracovať s hosťami... chceme malý interný tím, ako je to všade vo svete... musíme zúžiť sólistický tím zo 40 členov, najprv prepustíme päť ľudí, potom ďalších päť...musíme pritvrdiť, aby sme sa dostali ďalej...“
Bolo prekvapujúce, ako rázne začal svoju misiu tento nenápadný muž s povesťou nekonfliktného človeka. Nahlas pomenoval problém, ktorý je znalcom dobre známy – opere chýbajú špičkoví speváci. A pritom SND dnes zamestnáva až 38 sólistov. Na porovnanie: české Národné divadlo zamestnáva 27 sólistov.
Problémom slovenskej prvej scény nie je len prezamestnanosť sólistov, ale aj fakt, že časť z nich je už na významné roly nepoužiteľná. V tomto smere je povolanie operného speváka kruté a kariéra každého speváka je individuálna. Niekto môže podávať kvalitný výkon aj vo vyššom veku, ale časté je, že výkon operného speváka ide rýchlo dolu. A aj napriek snahe či nasadeniu už viac nemôže hrať veľké úlohy (pripomeňme predčasne ukončenú spevácku kariéru Petra Dvorského). Sólisti Opery SND však v minulosti dostávali aj zmluvy na čas neurčitý, a tak sú sólistami, hoci už nedokážu podať špičkový výkon.
Nové operné predstavenia sa preto aj v SND riešia najmä najímaním hosťujúcich spevákov, čo prináša dva vážne problémy: finančný, keďže treba platiť nespievajúcich zamestnancov a zároveň platiť spievajúcich hostí. Potom chýbajú peniaze na väčšie hviezdy (aj tie domáce) a nie sú ani peniaze na nákup mladých spevákov, na omladenie súboru.
Druhý problém je možno ešte väčší – nespievajúce hviezdy sú nespokojné, dožadujú sa svojho práva spievať, hoci ich tvorcovia predstavení nechcú obsadzovať. Aj preto je vnútorné prostredie opery rozhádané a intrigujúce. Zažili to nedávno aj novinári, keď do redakcií začali chodiť anonymné maily od „priateľov opery“, opisujúce interné spory v opere.
.a navyše ešte odbory
Situácia sa skomplikovala po tom, čo na pôde Opery SND vznikli odbory a ich členmi sa stala aj väčšina sólistov. S istou mierou zjednodušenia možno povedať: o čo menej sa spieva, o to viac sa odborársky angažuje. Smolík bude mať o to ťažšiu pozíciu. Jaroslav Blaho, šéf výberovej komisie, však prízvukuje, že Smolík musí urobiť pre členov orchestra nové prehrávky a pre sólistov nové predspievania. „Viac ako polovica sólistov hrá iba epizodické roly,“ vyhlásil Blaho a mnohí ľudia sú v súbore už len z piety. Odbory v divadlách majú vo svete len technici, pripomenul Blaho. Odbory pre umelcov sú podľa neho „sprostým komunistickým reliktom“ a fungujú len ako záštita pred prepúšťaním.
Smolík zrejme bude potrebovať aj politickú podporu. Divadelné odbory sa začínajú aktivizovať a v parlamente majú svojho spolupracovníka – Dušana Jarjabka. Ten na aktuálnej parlamentnej schôdzi predložil návrh na zmenu divadelného zákona. Žiada príspevok vo výške 50 percent z priemernej mzdy po 22 rokoch profesionálnej kariéry pre tanečníkov, hráčov na dychové nástroje a spevákov, ktorí pôsobili v štátnych divadlách.
Hľadať adekvátne zabezpečenie pre umelcov, ktorí už nepodávajú špičkové výkony, je bohumilá činnosť a môže sa o tom diskutovať. Ale riešiť situáciu tak, že tí ľudia zostávajú v divadle ako riadni zamestnanci, aj keď spievajú párkrát do roka maličkú rolu, je nemorálne. Nedobrovoľným prispievateľom na tento druh sociálnej charity sú milovníci opery, ktorí operu podporujú svojimi daňami aj zakúpením lístka – a za odmenu počúvajú treťotriedne spevácke výkony.
Nový riaditeľ opery má ambíciu veci zmeniť – ak mu to bude umožnené a ak na tú misiu bude mať dostatok odvahy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.