Prvý príbeh sa začína takto: „Bylo to v únoru roku 1942, na Slovensku, v Trnavě. Seděl jsem v obývacím pokoji a nevšímal si ruské gramatiky, která přede mnou ležela otevřená, protože jsem věděl, že nemá smysl pokoušet se dál studovat.
Slyšel jsem matku, jak se pohybuje po kuchyni a mlátí s kastroly, jako by proti nim cítila osobní nepřátelství. A to bylo jasné znamení, že hádka je na obzoru.”
Druhý príbeh sa zase začína takto: jemné ruky s dlhými prstami pobehujú po klaviatúre, interpret prežíva lahodnosť hudby, zvukový majster v nahrávacom štúdiu je navýsosť spokojný. Len keby zvonka nedoliehali tie agresívne zvuky zbraní.
A tretí príbeh, na ktorý sa trošku sústredíme, má takýto začiatok: V Bánovciach nad Bebravou žije šestnásťročný chlapec, má zopár súrodencov a starostlivých rodičov, sníva (opodstatnene) o kariére prvoligového futbalistu. Niekedy chodí s kamarátmi zvoniť do kostola. Raz ho tam prichytí miestny farár a nevrlo mladíkovi poradí, že by si aspoň jarmulku mohol sňať, keď zvoní u katolíkov. Kňaz to nie je bezmenný, volá sa Jozef Tiso, dve desaťročia dekanoval v Bánovciach, dokonca aj v čase svojho „slávneho“ prezidentovania.
Prvý príbeh ukrýva autobiografická kniha Waltera Rosenberga alias Rudolfa Vrbu Utekl jsem z Osvětimi; druhý poznáme zo snímky Romana Polanského Pianista ovenčenej troma Oscarmi a vznikol na základe memoárov poľského klaviristu Wladislawa Szpilmana; predlohou tretieho príbehu je autobiografický osud slovenského mládenca Martina Friedmanna alias Martina Petráška Nedodržaný sľub, ktorý sa práve premieta v našich kinách.
Úvody tu máme rôzne, lenže potom sa začala slučka sťahovať. Nenápadným, pozvoľným okliešťovaním spoločenských a občianskych práv. Vyškrtnutie židovských detí zo zoznamov žiakov škôl, zákaz vlastniť učebnice, povinnosť pracovať a málo zarábať, obmedzenie pohybu a cestovania, nariadenie o nosení žltej hviezdy... Vznikli getá, lágre a vláda pristúpila k realizácii deportačných transportov. Bolo treba, aby diskriminovaní patrične reagovali. Ale väčšina to nedokázala, nevediac si ani len predstaviť, že by ich mohla postretnúť katastrofa, čo už – absolútne si istá sama sebou – číhala za mnohými najbližšími rohmi. Niekto mal neskôr šťastie aj napriek pasivite, niekoho zachránili často celkom inštinktívne rozhodnutia v mori fatálneho nebezpečenstva, trochu prefíkanosti, odvaha a chuť nevzdať sa a žiť (obdivuhodná uprostred toľkého marazmu). Napríklad Vrba, Szpilman a Petrášek.
Mladého Martina v synagóge slávnostne prijímajú za riadneho člena náboženskej obce, medzi ozajstných mužov. Pri oslave bar micva otec vyzve celú rodinu, aby si sľúbili, že sa o rok opäť stretnú doma. Všetci. Je úplný koniec tridsiatych rokov minulého storočia a je teda málo pravdepodobné, že sa im sľub podarí dodržať. Ešte si myslia, že najhoršie, čo sa im môže stať je, že ich pošlú niekde pracovať. Lenže transporty na seba nenechajú dlho čakať. A tak Martin, aby sa im vyhol, dobrovoľne odchádza do pracovného tábora v Seredi a stáva sa tam bacharmi obľúbeným hráčom miestneho futbalového mužstva... Ale láger je láger...
Film Nedodržaný sľub je najmä epickým rozprávaním, je v ňom však toľko zvratov sálajúcich autentickosťou, plnokrvných detailov a zaujímavých postáv (a hereckých stvárnení) až je zároveň aj rozprávaním rýdzo dramatickým. Komorné rodinné scény striedajú (dôstojne nakrútené) obrazy bojov. Je to takmer na (príjemné) neuverenie, ale fakt tu máme priam historický veľkofilm. Navyše, ešte stále sa dotýkajúci boľavých miest slovenskej histórie, ku ktorým sa väčšina nerada vracia.
Rosenberg, Szpilman či Friedmann sú nositeľmi krutého mementa, že – ako napísal Vrba – obeť sa podieľa na zle, keď sa nebráni. Na také odkazy netreba nikdy a nikde zabúdať, pamätať na ne je nevyhnutné. Aj v tom je sila slovensko-českého filmu Nedodržaný sľub, ktorý nakrútil režisér Jiří Chlumský.
Nedodržaný sľub. Slovensko, Česko 2009. Námet: Martin Petrášek. Scenár: Jan Novák. Réžia: Jiří Chlumský. Kamera: Ján Ďuriš. Hrajú: Samuel Spišák, Ondřej Vetchý, Ina Marojevič, Norman Šáro, Ľubo Bukový, Zuzana Porubjaková, Dušan Kaprálik, Ivan Romančík, Viera Topinková, Vlado Šmičko, Marian Slovák, Roman Luknár a ďalší.
Slyšel jsem matku, jak se pohybuje po kuchyni a mlátí s kastroly, jako by proti nim cítila osobní nepřátelství. A to bylo jasné znamení, že hádka je na obzoru.”
Druhý príbeh sa zase začína takto: jemné ruky s dlhými prstami pobehujú po klaviatúre, interpret prežíva lahodnosť hudby, zvukový majster v nahrávacom štúdiu je navýsosť spokojný. Len keby zvonka nedoliehali tie agresívne zvuky zbraní.
A tretí príbeh, na ktorý sa trošku sústredíme, má takýto začiatok: V Bánovciach nad Bebravou žije šestnásťročný chlapec, má zopár súrodencov a starostlivých rodičov, sníva (opodstatnene) o kariére prvoligového futbalistu. Niekedy chodí s kamarátmi zvoniť do kostola. Raz ho tam prichytí miestny farár a nevrlo mladíkovi poradí, že by si aspoň jarmulku mohol sňať, keď zvoní u katolíkov. Kňaz to nie je bezmenný, volá sa Jozef Tiso, dve desaťročia dekanoval v Bánovciach, dokonca aj v čase svojho „slávneho“ prezidentovania.
Prvý príbeh ukrýva autobiografická kniha Waltera Rosenberga alias Rudolfa Vrbu Utekl jsem z Osvětimi; druhý poznáme zo snímky Romana Polanského Pianista ovenčenej troma Oscarmi a vznikol na základe memoárov poľského klaviristu Wladislawa Szpilmana; predlohou tretieho príbehu je autobiografický osud slovenského mládenca Martina Friedmanna alias Martina Petráška Nedodržaný sľub, ktorý sa práve premieta v našich kinách.
Úvody tu máme rôzne, lenže potom sa začala slučka sťahovať. Nenápadným, pozvoľným okliešťovaním spoločenských a občianskych práv. Vyškrtnutie židovských detí zo zoznamov žiakov škôl, zákaz vlastniť učebnice, povinnosť pracovať a málo zarábať, obmedzenie pohybu a cestovania, nariadenie o nosení žltej hviezdy... Vznikli getá, lágre a vláda pristúpila k realizácii deportačných transportov. Bolo treba, aby diskriminovaní patrične reagovali. Ale väčšina to nedokázala, nevediac si ani len predstaviť, že by ich mohla postretnúť katastrofa, čo už – absolútne si istá sama sebou – číhala za mnohými najbližšími rohmi. Niekto mal neskôr šťastie aj napriek pasivite, niekoho zachránili často celkom inštinktívne rozhodnutia v mori fatálneho nebezpečenstva, trochu prefíkanosti, odvaha a chuť nevzdať sa a žiť (obdivuhodná uprostred toľkého marazmu). Napríklad Vrba, Szpilman a Petrášek.
Mladého Martina v synagóge slávnostne prijímajú za riadneho člena náboženskej obce, medzi ozajstných mužov. Pri oslave bar micva otec vyzve celú rodinu, aby si sľúbili, že sa o rok opäť stretnú doma. Všetci. Je úplný koniec tridsiatych rokov minulého storočia a je teda málo pravdepodobné, že sa im sľub podarí dodržať. Ešte si myslia, že najhoršie, čo sa im môže stať je, že ich pošlú niekde pracovať. Lenže transporty na seba nenechajú dlho čakať. A tak Martin, aby sa im vyhol, dobrovoľne odchádza do pracovného tábora v Seredi a stáva sa tam bacharmi obľúbeným hráčom miestneho futbalového mužstva... Ale láger je láger...
Film Nedodržaný sľub je najmä epickým rozprávaním, je v ňom však toľko zvratov sálajúcich autentickosťou, plnokrvných detailov a zaujímavých postáv (a hereckých stvárnení) až je zároveň aj rozprávaním rýdzo dramatickým. Komorné rodinné scény striedajú (dôstojne nakrútené) obrazy bojov. Je to takmer na (príjemné) neuverenie, ale fakt tu máme priam historický veľkofilm. Navyše, ešte stále sa dotýkajúci boľavých miest slovenskej histórie, ku ktorým sa väčšina nerada vracia.
Rosenberg, Szpilman či Friedmann sú nositeľmi krutého mementa, že – ako napísal Vrba – obeť sa podieľa na zle, keď sa nebráni. Na také odkazy netreba nikdy a nikde zabúdať, pamätať na ne je nevyhnutné. Aj v tom je sila slovensko-českého filmu Nedodržaný sľub, ktorý nakrútil režisér Jiří Chlumský.
Nedodržaný sľub. Slovensko, Česko 2009. Námet: Martin Petrášek. Scenár: Jan Novák. Réžia: Jiří Chlumský. Kamera: Ján Ďuriš. Hrajú: Samuel Spišák, Ondřej Vetchý, Ina Marojevič, Norman Šáro, Ľubo Bukový, Zuzana Porubjaková, Dušan Kaprálik, Ivan Romančík, Viera Topinková, Vlado Šmičko, Marian Slovák, Roman Luknár a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.