Ponuka „jarných jazzákov“ sa tento rok zdala lákavá. Osvedčeným headlinerom bol saxofónový kráľ s funkujúcou kapelou, s ktorou už niekoľkokrát roztancoval slovenské publikum. Menším písmom bol na plagátoch uvádzaný projekt Coltrane Configurations naznačujúci džezovú smršť na dosah.
Napriek ustálenému názvu sa Jarné Bratislavské jazzové dni 2009 neodohrali len v metropole nad Dunajom. Ponúknuť renomovaným umelcom hneď trojicu „gigov“ je určite ekonomickejším a smerom k domácemu poslucháčovi prijateľnejším riešením. Nakoniec, idea „keď nepríde Slovák za džezom, privezme džez za ním“ sa javí sympatickou. Bratislavskému piatkovému koncertu preto predchádzal „džezový večierok“ v košickej Infiniti Aréne a víkend vrcholil sobotňajším open-air v neďalekom Komárne.
.stánok hudby
O bratislavskom PKO sa v posledných týždňoch popísalo mnoho. V každom prípade ide o „kultúrny stánok“ pozoruhodný akustickým a priestorovým riešením, ako aj lokalitou. Netuším, z akého dôvodu zvolili organizátori z ponuky dvoch priestorov zvukovo nešťastnejší. Estrádna sála bola počas piatkového večera betónovou „vaňou“, v ktorej sa na poslucháča valila mohutná zvuková masa. Až zvukárskemu tímu Maceo Parkera a manažérke skúmajúcej znenie na rozličných miestach sály sa priestor podarilo ako-tak zvládnuť. Počas prestávky viacerí nostalgicky zablúdili k zamknutým preskleným dverám starej-dobrej Spoločenskej sály, ktorej drevené obloženie sa k uchu hudobného konzumenta správa neporovnateľne priateľskejšie. Tento argument však sotva presvedčí snaživých developerov...
Maďarskí HársHegyBand – prekvapivo vedení výborným kontrabasistom Viktorom Hársom, známym z projektov Babos Special alebo Modern Art Orchestra – boli väčšmi poprockovou ako popdžezovou kapelou. Zo sľubovaného „soulového, bluesového, funkového, rockového a džezového“ guláša prerážala všehochuť eurovízneho strihu. Voľba predskokanov zverského basgitaristu Tacumu mala logiku blízku myšlienke nechať Dana Junasa zahajovať Punk Island Dobrohošť... Vďaka nim sme však strávili príjemnú hodinku pri Dunaji. Ponúkal by kultúrny stánok uprostred betónovej mestskej džungle čosi podobné?
.prevtelený Coltrane
Publikum v poloprázdnej sále sa očividne líšilo od tradičných „štamgastov“ jesenných Bratislavských jazzových dní (BJD). Čakanie na funkovú tancovačku spríjemňoval dramaturgicky znamenitý projekt Coltrane Configurations basgitaristu Jamaaladeena Tacumu, ktorého preslávila účasť v zoskupení Prime Time legendárneho freedžezového pioniera Ornetta Colemana. Ako člena Electric Groove Bandu saxofonistu Jamesa Cartera sme Tacumu videli na BJD 2000, aj keď líder vyhlasoval, že v „našej nádhernej krajine“ koncertuje prvýkrát. Jeho luxusná čierno-biela basgitara DiPinto Belvedere pôsobila ako nablýskaný Rolls-Royce medzi bežnými autami. Zvedaví coltranovskí fanúšikovia ožili vo chvíli, keď ambientný podklad nahlodávali Tacumove basové figúry a téma slávnej Impressions. Agresívnosť vynikajúceho saxofonistu Tonyho Kofiho forsíroval bubeník Tim Hutson, ktorý napriek metalovému dvojkopáku ovládal svoje „nádobíčko“ s nesmiernou mäkkosťou a citom. Podobný vkus chýbal eklektickému a technicky dokonalému japonskému pianistovi Yoichi Uzekimu. Sentimentu načrtnutého klavírnym sólom sa chytil expresívny saxofonista s nahalovaným zvukom v baladickej Naime. Pozoruhodne vymyslený postmoderný projekt (koketujúci, ako inak, s gýčom) vrcholil Coltranovým eposom A Love Supreme – funkom šmrncnutým motívom Acknowledgement s Tacumovým posolstvom o celosvetovom mieri a vyústením Resolution. Usmievajúci líder sa počas neho zabával a zvýrazňovaným basovým rifom dával najavo, že stmeľovateľom charakterovo rôznorodej hráčskej štvorice je práve on.
.may-see-oh
Altsaxofonistu Maceo Parkera označujú mnohí – podobne ako jeho niekdajšieho kapelníka Jamesa Browna – za nekorunovaného funkového kráľa. S Brownom odohral počas troch dekád stovky koncertov a podieľal sa na nahrávkach Georgea Clintona, Raya Charlesa, Bootsyho Collinsa alebo Princa. Pamätníci Parkerových koncertov z BJD 1994 alebo Babylonu v roku 2005 spomínajú na „žeravý tanečný kotol“ a dravo šliapajúcu početnú kapelu. Aj tentoraz Mr. Sax Machine ovládol pódium strojovo presne funk(g)ujúcim, avšak mierne monotónnym spôsobom. Dokonalosť pod kožu zarezávajúcich sa ostrých fráz a groovov je v podaní Parkerovho ansámblu nenapodobiteľná. „Pokiaľ niekto celý život rozvíja rovnaké frázy v rámci jednej tóniny, musí ich zvládať dokonale“, povedal mi počas koncertu jeden z prítomných saxofonistov. Tancovačka pod pódiom ani dianie na ňom nedosiahli spontánnosť a živelnosť posledných majstrových návštev. Parkerove „rýchle, rytmické tóny“, ako lapidárne uvádzal programový bulletin, nás však „určite výborne naladili“.
Jarné BJD, 24. apríl 2009, Estrádna sála PKO, Bratislava.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Napriek ustálenému názvu sa Jarné Bratislavské jazzové dni 2009 neodohrali len v metropole nad Dunajom. Ponúknuť renomovaným umelcom hneď trojicu „gigov“ je určite ekonomickejším a smerom k domácemu poslucháčovi prijateľnejším riešením. Nakoniec, idea „keď nepríde Slovák za džezom, privezme džez za ním“ sa javí sympatickou. Bratislavskému piatkovému koncertu preto predchádzal „džezový večierok“ v košickej Infiniti Aréne a víkend vrcholil sobotňajším open-air v neďalekom Komárne.
.stánok hudby
O bratislavskom PKO sa v posledných týždňoch popísalo mnoho. V každom prípade ide o „kultúrny stánok“ pozoruhodný akustickým a priestorovým riešením, ako aj lokalitou. Netuším, z akého dôvodu zvolili organizátori z ponuky dvoch priestorov zvukovo nešťastnejší. Estrádna sála bola počas piatkového večera betónovou „vaňou“, v ktorej sa na poslucháča valila mohutná zvuková masa. Až zvukárskemu tímu Maceo Parkera a manažérke skúmajúcej znenie na rozličných miestach sály sa priestor podarilo ako-tak zvládnuť. Počas prestávky viacerí nostalgicky zablúdili k zamknutým preskleným dverám starej-dobrej Spoločenskej sály, ktorej drevené obloženie sa k uchu hudobného konzumenta správa neporovnateľne priateľskejšie. Tento argument však sotva presvedčí snaživých developerov...
Maďarskí HársHegyBand – prekvapivo vedení výborným kontrabasistom Viktorom Hársom, známym z projektov Babos Special alebo Modern Art Orchestra – boli väčšmi poprockovou ako popdžezovou kapelou. Zo sľubovaného „soulového, bluesového, funkového, rockového a džezového“ guláša prerážala všehochuť eurovízneho strihu. Voľba predskokanov zverského basgitaristu Tacumu mala logiku blízku myšlienke nechať Dana Junasa zahajovať Punk Island Dobrohošť... Vďaka nim sme však strávili príjemnú hodinku pri Dunaji. Ponúkal by kultúrny stánok uprostred betónovej mestskej džungle čosi podobné?
.prevtelený Coltrane
Publikum v poloprázdnej sále sa očividne líšilo od tradičných „štamgastov“ jesenných Bratislavských jazzových dní (BJD). Čakanie na funkovú tancovačku spríjemňoval dramaturgicky znamenitý projekt Coltrane Configurations basgitaristu Jamaaladeena Tacumu, ktorého preslávila účasť v zoskupení Prime Time legendárneho freedžezového pioniera Ornetta Colemana. Ako člena Electric Groove Bandu saxofonistu Jamesa Cartera sme Tacumu videli na BJD 2000, aj keď líder vyhlasoval, že v „našej nádhernej krajine“ koncertuje prvýkrát. Jeho luxusná čierno-biela basgitara DiPinto Belvedere pôsobila ako nablýskaný Rolls-Royce medzi bežnými autami. Zvedaví coltranovskí fanúšikovia ožili vo chvíli, keď ambientný podklad nahlodávali Tacumove basové figúry a téma slávnej Impressions. Agresívnosť vynikajúceho saxofonistu Tonyho Kofiho forsíroval bubeník Tim Hutson, ktorý napriek metalovému dvojkopáku ovládal svoje „nádobíčko“ s nesmiernou mäkkosťou a citom. Podobný vkus chýbal eklektickému a technicky dokonalému japonskému pianistovi Yoichi Uzekimu. Sentimentu načrtnutého klavírnym sólom sa chytil expresívny saxofonista s nahalovaným zvukom v baladickej Naime. Pozoruhodne vymyslený postmoderný projekt (koketujúci, ako inak, s gýčom) vrcholil Coltranovým eposom A Love Supreme – funkom šmrncnutým motívom Acknowledgement s Tacumovým posolstvom o celosvetovom mieri a vyústením Resolution. Usmievajúci líder sa počas neho zabával a zvýrazňovaným basovým rifom dával najavo, že stmeľovateľom charakterovo rôznorodej hráčskej štvorice je práve on.
.may-see-oh
Altsaxofonistu Maceo Parkera označujú mnohí – podobne ako jeho niekdajšieho kapelníka Jamesa Browna – za nekorunovaného funkového kráľa. S Brownom odohral počas troch dekád stovky koncertov a podieľal sa na nahrávkach Georgea Clintona, Raya Charlesa, Bootsyho Collinsa alebo Princa. Pamätníci Parkerových koncertov z BJD 1994 alebo Babylonu v roku 2005 spomínajú na „žeravý tanečný kotol“ a dravo šliapajúcu početnú kapelu. Aj tentoraz Mr. Sax Machine ovládol pódium strojovo presne funk(g)ujúcim, avšak mierne monotónnym spôsobom. Dokonalosť pod kožu zarezávajúcich sa ostrých fráz a groovov je v podaní Parkerovho ansámblu nenapodobiteľná. „Pokiaľ niekto celý život rozvíja rovnaké frázy v rámci jednej tóniny, musí ich zvládať dokonale“, povedal mi počas koncertu jeden z prítomných saxofonistov. Tancovačka pod pódiom ani dianie na ňom nedosiahli spontánnosť a živelnosť posledných majstrových návštev. Parkerove „rýchle, rytmické tóny“, ako lapidárne uvádzal programový bulletin, nás však „určite výborne naladili“.
Jarné BJD, 24. apríl 2009, Estrádna sála PKO, Bratislava.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.