Odišiel minister Kašický, prišiel Baška, odišiel Valentovič, prišiel Raši, odišiel Janušek, prišiel Štefanov, odíde Chrbet, príde... Kto? Na tom nezáleží. Toto nie je vláda, ale skôr Rodina.
Vláda, ktorú možno rešpektovať, je taká, ktorá má vlastný názor, cieľ a snahu premeniť ich na realitu. Názor takej vlády pritom nemusí byť najrozumnejší, môže byť dokonca úplne chybný. Ak o svojom cieli, akokoľvek hlúpom (s výnimkou fašizmu, komunizmu a podobných zverstiev), dokáže vláda presvedčiť dostatok ľudí, má právo za ním ísť. Nech sa páči, brzdou pre prílišnú katastrofu sú ďalšie voľby. Ale vždy platí, že len vláda, ktorá vie, čo pre krajinu chce, je hodná základného rešpektu a potom aj ostrej polemiky o tom, či náhodou nechce nezmysel.
Túto Ficovu vládu však rešpektovať nedokážem. Vôbec nie preto, že je socialistická a že z nej cítiť staré poriadky. Nevšimli si November, milujú regulácie, ale prosím, sme v Európe všelijakí. Ale môj kľúčový problém s rešpektom k tejto vláde nie je ani v tom, že je príliš nacionalistická, a že je v nej HZDS, ktoré má kriminálnu príchuť. Každý si vyberáme partnerov podľa vlastného vkusu – a ak je dnes zabúdanie na minulosť a nechuť k Maďarom vkus väčšinový, nech si popularitu z presadzovania nekultúry vláda na pár rokov užije.
To, prečo necítim ani základný rešpekt k najpopulárnejšej vláde v našej histórii, spočíva v inom než v jej názoroch a minulosti – spočíva v povahe jej fungovania. Zoskupenie, ktoré sa každý týždeň stretáva na Úrade vlády, máva tlačovky a tvári sa ako výkonná moc tohto štátu, totiž nedokážem vnímať ako politické. Nie je to pre mňa vláda, ale skôr rodinné zoskupenie. Presnejšie – je to Rodina.
Nemyslím tým ten pojem Rodina, ktorým bystrí ľudia pomenovali moc Borisa Jeľcina v Rusku. Jemu šlo o snahu zmodernizovať zaostalé Rusko nedemokratickými prostriedkami. Bolo to škaredé, bolo to kruté, a bolo to aj vražedné, ale jeho Rodine išlo okrem zbohatnutia a moci aj o Rusko. Naša Rodina, Ficova Rodina, však o modernejšom Slovensku predstavu nemá. Tu vidím len jej vlastné záujmy.
Fakty nepustia. Aká je napríklad Slotova predstava o krajine? Počul o nej niekto? Čo dobré vykonal pre Slovensko Mečiar? Existuje niečo také? A o akej krajine sníva Fico? Počul niekto ten sen? A nemyslím teraz na rečičky o sociálnom štáte. Čo presne vedie tohto predsedu vlády pri úvahách o Slovensku? Necítim to. Už roky.
Teraz je v móde meniť ministrov pre tendre. A počuť váhavý potlesk. Lenže povaha tejto vlády sa ani v tomto nedá zakryť. Aké sú dôvody, pre ktoré z tejto vlády odchádzajú starí a prichádzajú noví ministri? Väčšina starých odchádza pre tendre a zákazky a pokútne rozdeľovanie prachov, ale väčšina nových prichádza pre to isté. Stačí byť trochu pozorný – počul niekto dôvod, prečo je napríklad taký Štefanov novým ministrom výstavby? Jedinú jeho myšlienku nepočuť, a neprekáža to. Alebo v čom je Rašiho pohľad na zdravotníctvo progresívnejší než Valentovičov? V ničom sa nepoučil, v ničom nepohol krvácajúce zdravotníctvo dopredu, a ministruje. A v čom sa líši Lajčák od Kubiša? Len rovnako kryje neslušnosť. Nie, otázky o lepšej predstave či dokonca vízii rezortu nie sú tie, ktoré pri výmenách ministrov padajú. Ani Chrbet, ak padne, nebude nahradený človekom, ktorý aspoň trochu rozumie životnému prostrediu. Bude to zasa len prevodná páka Jána Slotu.
Na rovinu – tu vôbec nejde o pohľad na budúcnosť rezortu či krajiny. Miestenkou do tejto vlády nie je koncepcia či nebodaj reforma, ale výlučne lojalita k šéfovi. Strany, vlády, či najlepšie oboch.
Takto zostavovanú a takto fungujúcu vládu nemožno rešpektovať. Možno ju trpieť, možno ju registrovať, ale nemožno si ju vážiť. Toto nie je politická koalícia, toto je iba podarená Rodina.
Vláda, ktorú možno rešpektovať, je taká, ktorá má vlastný názor, cieľ a snahu premeniť ich na realitu. Názor takej vlády pritom nemusí byť najrozumnejší, môže byť dokonca úplne chybný. Ak o svojom cieli, akokoľvek hlúpom (s výnimkou fašizmu, komunizmu a podobných zverstiev), dokáže vláda presvedčiť dostatok ľudí, má právo za ním ísť. Nech sa páči, brzdou pre prílišnú katastrofu sú ďalšie voľby. Ale vždy platí, že len vláda, ktorá vie, čo pre krajinu chce, je hodná základného rešpektu a potom aj ostrej polemiky o tom, či náhodou nechce nezmysel.
Túto Ficovu vládu však rešpektovať nedokážem. Vôbec nie preto, že je socialistická a že z nej cítiť staré poriadky. Nevšimli si November, milujú regulácie, ale prosím, sme v Európe všelijakí. Ale môj kľúčový problém s rešpektom k tejto vláde nie je ani v tom, že je príliš nacionalistická, a že je v nej HZDS, ktoré má kriminálnu príchuť. Každý si vyberáme partnerov podľa vlastného vkusu – a ak je dnes zabúdanie na minulosť a nechuť k Maďarom vkus väčšinový, nech si popularitu z presadzovania nekultúry vláda na pár rokov užije.
To, prečo necítim ani základný rešpekt k najpopulárnejšej vláde v našej histórii, spočíva v inom než v jej názoroch a minulosti – spočíva v povahe jej fungovania. Zoskupenie, ktoré sa každý týždeň stretáva na Úrade vlády, máva tlačovky a tvári sa ako výkonná moc tohto štátu, totiž nedokážem vnímať ako politické. Nie je to pre mňa vláda, ale skôr rodinné zoskupenie. Presnejšie – je to Rodina.
Nemyslím tým ten pojem Rodina, ktorým bystrí ľudia pomenovali moc Borisa Jeľcina v Rusku. Jemu šlo o snahu zmodernizovať zaostalé Rusko nedemokratickými prostriedkami. Bolo to škaredé, bolo to kruté, a bolo to aj vražedné, ale jeho Rodine išlo okrem zbohatnutia a moci aj o Rusko. Naša Rodina, Ficova Rodina, však o modernejšom Slovensku predstavu nemá. Tu vidím len jej vlastné záujmy.
Fakty nepustia. Aká je napríklad Slotova predstava o krajine? Počul o nej niekto? Čo dobré vykonal pre Slovensko Mečiar? Existuje niečo také? A o akej krajine sníva Fico? Počul niekto ten sen? A nemyslím teraz na rečičky o sociálnom štáte. Čo presne vedie tohto predsedu vlády pri úvahách o Slovensku? Necítim to. Už roky.
Teraz je v móde meniť ministrov pre tendre. A počuť váhavý potlesk. Lenže povaha tejto vlády sa ani v tomto nedá zakryť. Aké sú dôvody, pre ktoré z tejto vlády odchádzajú starí a prichádzajú noví ministri? Väčšina starých odchádza pre tendre a zákazky a pokútne rozdeľovanie prachov, ale väčšina nových prichádza pre to isté. Stačí byť trochu pozorný – počul niekto dôvod, prečo je napríklad taký Štefanov novým ministrom výstavby? Jedinú jeho myšlienku nepočuť, a neprekáža to. Alebo v čom je Rašiho pohľad na zdravotníctvo progresívnejší než Valentovičov? V ničom sa nepoučil, v ničom nepohol krvácajúce zdravotníctvo dopredu, a ministruje. A v čom sa líši Lajčák od Kubiša? Len rovnako kryje neslušnosť. Nie, otázky o lepšej predstave či dokonca vízii rezortu nie sú tie, ktoré pri výmenách ministrov padajú. Ani Chrbet, ak padne, nebude nahradený človekom, ktorý aspoň trochu rozumie životnému prostrediu. Bude to zasa len prevodná páka Jána Slotu.
Na rovinu – tu vôbec nejde o pohľad na budúcnosť rezortu či krajiny. Miestenkou do tejto vlády nie je koncepcia či nebodaj reforma, ale výlučne lojalita k šéfovi. Strany, vlády, či najlepšie oboch.
Takto zostavovanú a takto fungujúcu vládu nemožno rešpektovať. Možno ju trpieť, možno ju registrovať, ale nemožno si ju vážiť. Toto nie je politická koalícia, toto je iba podarená Rodina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.