O Tolkienovej Stredozemi počul asi každý z nás. Mnohí dokonca poznáme všelijaké podrobnosti z jej histórie a geografie, nejeden školák vie o Gondore, Rohane a Mordore viac, než o väčšine európskych krajín. Málokto však o Stredozemi vie, že na počiatku bolo slovo.
Elen síla lúmenn’ omentielmo – takto pozdravil Frodo Baggins skupinu elfov na začiatku svojho putovania v trilógii Pán prsteňov. Do bežnej reči sa to prekladá ako „hviezda svieti na hodinu nášho stretnutia“, ale v Stredozemi sa tento pozdrav neprekladal. Používal sa vždy v origináli – v reči vznešených elfov.
Táto zdanlivo bezvýznamná drobnosť je v skutočnosti kľúčom k celému Tolkienovmu literárnemu dielu. K dielu, ktoré väčšinou vnímame ako fantastický príbeh odohrávajúci sa vo fantastickej krajine s neuveriteľne prepracovanými detailmi, medzi ktoré patria aj umelo vytvorené elfské jazyky. V skutočnosti to tak nie je. Tým hlavným dielom sú umelé jazyky, príbehy a krajina sú len neuveriteľne prepracovanými reáliami pre tieto jazyky.
„Základom bola tvorba jazykov,“ – napísal Tolkien v reakcii na jednu z prvých recenzií svojich kníh – „Príbehy slúžili na to, aby vytvorili svet pre tieto jazyky, a nie naopak. Najprv prichádzali slová, až potom príbehy.“ Na otázku, či je Pán prsteňov alegóriou, odpovedal vždy záporne. A na otázku, čo to teda vlastne je, odpovedal: „Je to výsledok môjho úsilia vytvoriť rámec, v ktorom by bežný pozdrav mohol znieť elen síla lúmenn’ omentielmo. Ten pozdrav vznikol mnoho rokov pred knihou.“
.motivácia motivácie
Ak boli jazyky motiváciou na vymýšľanie príbehov, čo bolo motiváciou na vymýšľanie jazykov? Nuž, v prvom rade to zrejme bola hravosť, ale takmer rovnako dôležitá bola krása. Tvorbe umelých jazykov sa Tolkien venoval už od detstva a v podstate sa od začiatku snažil vytvárať jazyky, ktoré by boli po zvukovej stránke krásne.
Jeho prvý jazyk naffarin bol po fonetickej stránke založený na latinčine a španielčine, ktoré Tolkien považoval za mimoriadne príjemné. Čoskoro však našiel dva iné jazyky, ktoré jeho estetickému cíteniu vyhovovali viac než čokoľvek, čo poznal predtým. Tými jazykmi boli welština a fínčina. A práve ony tvoria fonetický základ dvoch najprepracovanejších elfských jazykov sindarin a quenya.
Na rozdiel od svojich predlôh sú však sindarin a quenya príbuzné jazyky, ktoré vyrastajú zo spoločného prajazyka. Ako príklad uveďme frázu „zašiel mesiac aj hviezdy“, ktorá v jazyku sindarin znie „thinnant Ithil ar giliath“ zatiaľ čo v jazyku quenya máme „Isil unútië ar i eleni“. Vidíme, že obidva jazyky používajú pre spojku „a“ rovnaké slovo ar, a slová označujúce mesiac sú značne podobné. Na druhej strane je celkom evidentné, že ide o dva celkom odlišné jazyky. (Otázka pre pozorných čitateľov: v ktorom z elfských jazykov pozdravil Frodo elfov?)
Tolkienove lingvistické hry nie sú detské zábavky, sú to sofistikované filologické konštrukcie úzkostlivo skúmajúce nielen konečný stav, ale aj prirodzený vývoj jazyka. A práve kvôli úvahám o možnom prirodzenom vývoji svojich umelých jazykov vymyslel Tolkien celý nový svet aj s mytológiou a históriou.
Najmä mytológiu považoval Tolkien za nesmierne dôležitú. Umelé jazyky bez mytológie (napríklad esperanto) boli podľa neho oveľa mŕtvejšie ako mŕtve jazyky s mytológiou (napríklad latinčina). Esperanto sa stalo podľa neho mŕtvym jazykom aj preto, lebo nevytvorilo svoje vlastné legendy.
.história histórie
Pri tvorbe nových jazykov postupoval Tolkien tak, ako sa na profesionálneho filológa a oxfordského profesora starej angličtiny sluší a patrí. Podľa Tolkienovho syna Christophera otec slová a mená nevymýšľal podľa vlastnej ľubovôle, konštruoval ich historickou metódou. Pridával predpony a prípony k slovným kmeňom alebo vytváral zložené slová a vždy zvážil, kedy sa také slovo mohlo stať súčasťou jazyka. Potom posúdil, akými zmenami by slovo od svojho vzniku pravdepodobne prešlo, pričom skúmal rôzne možnosti formálnych a sémantických vplyvov iných slov. Až keď mal pocit, že slovo sa takto mohlo prirodzene vyvinúť, považoval ho za súčasť jazyka.
Tolkienove jazyky teda nie sú len zaujímavou hrou, sú fascinujúcim lingvistickým laboratóriom. Od samotného počiatku sú to v istom zmysle veľmi živé jazyky s bohatou vnútornou štruktúrou a históriou. V skutočnosti až príliš živé, pretože ich história sa časom menila. Tolkien – verný svojej hravosti a hľadaniu krásy – svoje jazyky ustavične obmieňal. A ak bolo kvôli zmenám v lingvistickej histórii potrebné meniť aj históriu sveta, neváhal to urobiť.
Seriózne štúdium Tolkienových jazykov teda v sebe zahŕňa nielen štúdium ich fiktívnej histórie, ale aj štúdium reálnej histórie zmien tejto fiktívnej histórie. A akoby to nebolo dosť, Tolkien za svojho života vydal len zlomok svojich textov a poznámok. Tie začal po jeho smrti vydávať až syn Christopher, takže história jazykov aj história zmien tejto histórie sa odkrývali až postupne. Tým vnikla tretia história – história postupného odhaľovania histórie zmien vymyslenej histórie vymyslených jazykov. Keď už hovoríme o fascinujúcich laboratóriách, myslím, že nielen lingvisti by si prišli na svoje.
.prsteň prsteňov
Ale aby sme to s tou živosťou elfských jazykov neprehnali, treba povedať, že Tolkien ich nikdy nedotiahol do použiteľnosti v bežnej hovorovej reči. Nikto, ani sám Tolkien, nevedel plynule rozprávať jazykmi quenya a sindarin.
Niektorí nadšenci síce vytvorili jazyky neoquenya a neosindarin, ktoré sa dajú použiť ako bežné jazyky, ale iní nadšenci tieto pokusy odmietajú ako príliš mechanické rozšírenia Tolkienových originálov. Pôvodné jazyky sú známe len z piesní, básní a formálnych prejavov, takže, prísne vzaté, sú vhodné len na vyjadrovanie v podobných žánroch. Ťažko by sme napríklad preložili veci ako „logá pre ministerstvo“ alebo „nástenkový tender“. Mohli by sme sa však pokúsiť preložiť niečo ako „súčasná slovenská vládna koalícia“. V jazykoch quenya a sindarin by sme určite našli slová pre vládcu, od elfských slov pre meč by sme asi vedeli odvodiť slovo Mečiar a aj slota by sa tam hádam našla. Horšie by to bolo s Ficom, ale hádam by sme niečo poskladali zo slov hviezda, červená a päťcípa alebo päťrohá.
V skutočnosti sa však na vyjadrenie uvedeného slovného spojenia viac ako reč vznešených elfov hodí iný jazyk Stredozeme, a to Sauronova „temná reč“. Na prvý pohľad vyzerá úloha vyjadriť niečo v tejto reči takmer beznádejná, pretože z nej nie je známe prakticky nič. Jediný dochovaný záznam je nápis na Sauronovom prsteni. Kupodivu je však práve tento nápis jedným z možných riešení našej úlohy: Ash nazg durbatulûk, ash nazg gimbatul,ash nazg thrakatulûk, agh burzum-ishi krimpatul – jeden prsteň vládne všetkým, jeden všetkým káže, jeden všetkých privedie, do temnoty zviaže.
Elen síla lúmenn’ omentielmo – takto pozdravil Frodo Baggins skupinu elfov na začiatku svojho putovania v trilógii Pán prsteňov. Do bežnej reči sa to prekladá ako „hviezda svieti na hodinu nášho stretnutia“, ale v Stredozemi sa tento pozdrav neprekladal. Používal sa vždy v origináli – v reči vznešených elfov.
Táto zdanlivo bezvýznamná drobnosť je v skutočnosti kľúčom k celému Tolkienovmu literárnemu dielu. K dielu, ktoré väčšinou vnímame ako fantastický príbeh odohrávajúci sa vo fantastickej krajine s neuveriteľne prepracovanými detailmi, medzi ktoré patria aj umelo vytvorené elfské jazyky. V skutočnosti to tak nie je. Tým hlavným dielom sú umelé jazyky, príbehy a krajina sú len neuveriteľne prepracovanými reáliami pre tieto jazyky.
„Základom bola tvorba jazykov,“ – napísal Tolkien v reakcii na jednu z prvých recenzií svojich kníh – „Príbehy slúžili na to, aby vytvorili svet pre tieto jazyky, a nie naopak. Najprv prichádzali slová, až potom príbehy.“ Na otázku, či je Pán prsteňov alegóriou, odpovedal vždy záporne. A na otázku, čo to teda vlastne je, odpovedal: „Je to výsledok môjho úsilia vytvoriť rámec, v ktorom by bežný pozdrav mohol znieť elen síla lúmenn’ omentielmo. Ten pozdrav vznikol mnoho rokov pred knihou.“
.motivácia motivácie
Ak boli jazyky motiváciou na vymýšľanie príbehov, čo bolo motiváciou na vymýšľanie jazykov? Nuž, v prvom rade to zrejme bola hravosť, ale takmer rovnako dôležitá bola krása. Tvorbe umelých jazykov sa Tolkien venoval už od detstva a v podstate sa od začiatku snažil vytvárať jazyky, ktoré by boli po zvukovej stránke krásne.
Jeho prvý jazyk naffarin bol po fonetickej stránke založený na latinčine a španielčine, ktoré Tolkien považoval za mimoriadne príjemné. Čoskoro však našiel dva iné jazyky, ktoré jeho estetickému cíteniu vyhovovali viac než čokoľvek, čo poznal predtým. Tými jazykmi boli welština a fínčina. A práve ony tvoria fonetický základ dvoch najprepracovanejších elfských jazykov sindarin a quenya.
Na rozdiel od svojich predlôh sú však sindarin a quenya príbuzné jazyky, ktoré vyrastajú zo spoločného prajazyka. Ako príklad uveďme frázu „zašiel mesiac aj hviezdy“, ktorá v jazyku sindarin znie „thinnant Ithil ar giliath“ zatiaľ čo v jazyku quenya máme „Isil unútië ar i eleni“. Vidíme, že obidva jazyky používajú pre spojku „a“ rovnaké slovo ar, a slová označujúce mesiac sú značne podobné. Na druhej strane je celkom evidentné, že ide o dva celkom odlišné jazyky. (Otázka pre pozorných čitateľov: v ktorom z elfských jazykov pozdravil Frodo elfov?)
Tolkienove lingvistické hry nie sú detské zábavky, sú to sofistikované filologické konštrukcie úzkostlivo skúmajúce nielen konečný stav, ale aj prirodzený vývoj jazyka. A práve kvôli úvahám o možnom prirodzenom vývoji svojich umelých jazykov vymyslel Tolkien celý nový svet aj s mytológiou a históriou.
Najmä mytológiu považoval Tolkien za nesmierne dôležitú. Umelé jazyky bez mytológie (napríklad esperanto) boli podľa neho oveľa mŕtvejšie ako mŕtve jazyky s mytológiou (napríklad latinčina). Esperanto sa stalo podľa neho mŕtvym jazykom aj preto, lebo nevytvorilo svoje vlastné legendy.
.história histórie
Pri tvorbe nových jazykov postupoval Tolkien tak, ako sa na profesionálneho filológa a oxfordského profesora starej angličtiny sluší a patrí. Podľa Tolkienovho syna Christophera otec slová a mená nevymýšľal podľa vlastnej ľubovôle, konštruoval ich historickou metódou. Pridával predpony a prípony k slovným kmeňom alebo vytváral zložené slová a vždy zvážil, kedy sa také slovo mohlo stať súčasťou jazyka. Potom posúdil, akými zmenami by slovo od svojho vzniku pravdepodobne prešlo, pričom skúmal rôzne možnosti formálnych a sémantických vplyvov iných slov. Až keď mal pocit, že slovo sa takto mohlo prirodzene vyvinúť, považoval ho za súčasť jazyka.
Tolkienove jazyky teda nie sú len zaujímavou hrou, sú fascinujúcim lingvistickým laboratóriom. Od samotného počiatku sú to v istom zmysle veľmi živé jazyky s bohatou vnútornou štruktúrou a históriou. V skutočnosti až príliš živé, pretože ich história sa časom menila. Tolkien – verný svojej hravosti a hľadaniu krásy – svoje jazyky ustavične obmieňal. A ak bolo kvôli zmenám v lingvistickej histórii potrebné meniť aj históriu sveta, neváhal to urobiť.
Seriózne štúdium Tolkienových jazykov teda v sebe zahŕňa nielen štúdium ich fiktívnej histórie, ale aj štúdium reálnej histórie zmien tejto fiktívnej histórie. A akoby to nebolo dosť, Tolkien za svojho života vydal len zlomok svojich textov a poznámok. Tie začal po jeho smrti vydávať až syn Christopher, takže história jazykov aj história zmien tejto histórie sa odkrývali až postupne. Tým vnikla tretia história – história postupného odhaľovania histórie zmien vymyslenej histórie vymyslených jazykov. Keď už hovoríme o fascinujúcich laboratóriách, myslím, že nielen lingvisti by si prišli na svoje.
.prsteň prsteňov
Ale aby sme to s tou živosťou elfských jazykov neprehnali, treba povedať, že Tolkien ich nikdy nedotiahol do použiteľnosti v bežnej hovorovej reči. Nikto, ani sám Tolkien, nevedel plynule rozprávať jazykmi quenya a sindarin.
Niektorí nadšenci síce vytvorili jazyky neoquenya a neosindarin, ktoré sa dajú použiť ako bežné jazyky, ale iní nadšenci tieto pokusy odmietajú ako príliš mechanické rozšírenia Tolkienových originálov. Pôvodné jazyky sú známe len z piesní, básní a formálnych prejavov, takže, prísne vzaté, sú vhodné len na vyjadrovanie v podobných žánroch. Ťažko by sme napríklad preložili veci ako „logá pre ministerstvo“ alebo „nástenkový tender“. Mohli by sme sa však pokúsiť preložiť niečo ako „súčasná slovenská vládna koalícia“. V jazykoch quenya a sindarin by sme určite našli slová pre vládcu, od elfských slov pre meč by sme asi vedeli odvodiť slovo Mečiar a aj slota by sa tam hádam našla. Horšie by to bolo s Ficom, ale hádam by sme niečo poskladali zo slov hviezda, červená a päťcípa alebo päťrohá.
V skutočnosti sa však na vyjadrenie uvedeného slovného spojenia viac ako reč vznešených elfov hodí iný jazyk Stredozeme, a to Sauronova „temná reč“. Na prvý pohľad vyzerá úloha vyjadriť niečo v tejto reči takmer beznádejná, pretože z nej nie je známe prakticky nič. Jediný dochovaný záznam je nápis na Sauronovom prsteni. Kupodivu je však práve tento nápis jedným z možných riešení našej úlohy: Ash nazg durbatulûk, ash nazg gimbatul,ash nazg thrakatulûk, agh burzum-ishi krimpatul – jeden prsteň vládne všetkým, jeden všetkým káže, jeden všetkých privedie, do temnoty zviaže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.