Fedor Gál nakrútil dokument Krátká dlouhá cesta a vybral sa s ním, sprevádzaný niekoľkými spolutvorcami, po Slovensku. Po projekciách sa stretol s divákmi, odpovedal na otázky, dostalo sa mu uznania, občas čelil protichodným názorom. Zdalo by sa, že je všetko tak, ako má byť. Nie je.
.nadšene som sa podujal zorganizovať projekciu filmu a besedu v Liptovskom Mikuláši a v Liptovskom Hrádku. Pre možnosť ponúknuť verejnosti dôležitý film a dať ľuďom možnosť stretnúť sa s jedinečnými ľuďmi: Fedorom Gálom, Eugenom Gindlom, Martinom Hanzlíčkom, Jarmilou Polákovou. V Mikuláši sa na projekciu a besedu nenašiel termín, o to viac ľudí prišlo do Hrádku. Mohol by som byť spokojný, ale nie som. Skúsenosti s organizovaním podujatia ma postavili pred veľa otázok, na ktoré ťažko hľadám odpovede – a ani ich nenachádzam.
.zápas s nezáujmom
Nezávisle od mojej iniciatívy chcel v Mikuláši projekciu a besedu zorganizovať Martinčan Filip Struhárik, študent Katolíckej univerzity v Ružomberku. Nepochodil, nenašiel vhodný priestor. Neskôr mi preposlal mail od dramaturga miestneho kina, zdôvodnenie, prečo Krátká dlouhá cesta nemôže byť uvedená v kine. Píše sa v ňom: „Pre holokaust v žiadnom prípade nechceme prísť o tržby.“
Ani pracovníčka v liptovskomikulášskom Dome kultúry nebola spočiatku príliš naklonená myšlienke uviesť film a besedu v tomto stánku kultúry. Začiatkom apríla totiž premietali film Nicholas G. Winton: Sila ľudskosti a jej sa zdalo, že „v jednom mesiaci by bolo na programe priveľa holokaustu“. Po dvoch týždňoch sme sa dohodli, že film s besedou v Mikuláši uvedieme v septembri v rámci miestneho Festivalu židovskej kultúry. Lenže – ktovie, čo bude do septembra...
V Liptovskom Hrádku mi chcel pomôcť primátor Branislav Tréger. Prisľúbil, že ako bývalý riaditeľ miestneho gymnázia osloví vedenie tejto a iných stredných škôl v meste s ponukou predpoludňajšieho organizovaného predstavenia s besedou pre maturitné ročníky. Napokon mi napísal: „S tými stredoškolákmi je to bledé, nemajú záujem, tak mi to bolo povedané.“ A tak som išiel na miestne gymnázium a zistil som, že ani pani riaditeľka, ani jej sekretárka ani zástupkyňa o ničom nevedia a žiadnu ponuku na „nejaký film s besedou“ nedostali. Nechce sa mi veriť, že dospelí a zodpovední ľudia klamú, a tak neviem, čo si mám o tom myslieť.
.ukradnutá história
Denne stretávam mladých ľudí, ktorí sa narodili pár rokov po novembri 1989. Z rozhovorov s nimi dobre poznám ich často zjednodušené a skreslené názory na vojnový slovenský štát, na holokaust, arizácie, počúvam ich reči o tom, že „za všetko aj tak môžu Židia“, že „Cigáni sú leniví a vedia len kradnúť, preto sa ich treba zbaviť“ a podobné bezduchosti. Chlapec so zelenou stužkou maturanta nevie o Fedorovi Gálovi nič a meno Václav Havel mu len „niečo hovorí“. V Partizánskej Ľupči, odkiaľ vyviezli rodičov Fedora Gála a všetkých Židov do koncentráku, mladým ľuďom meno Fedor Gál nehovorí nič. O tom, čo sa dialo počas slovenského štátu na miestach, kde v centra obce stojíme, nevedia nič. Že práve tu nakladali ľudia iných ľudí na autá a odvážali do transportov. Mladí Ľupčania o tom nevedia a pravdepodobne sa o to ani nezaujímajú. História vlastného rodiska je im ukradnutá.
.cesty otázok
Nie som naivný, aby som si myslel, že jedným filmom, niekoľkými besedami, knižkou možno spasiť svet. Určite nie. Len ma trápi nezáujem. Nezáujem je totiž vlastným otcom nevedomosti a nevedomosť rodnou materou predsudkom. Kto sa nepýta, nič sa nedozvie. Ale čo robiť tam, kde niet záujmu pýtať sa?
„Mal som šesťdesiattri rokov, keď som kráčal po ceste, na ktorej zavraždili môjho otca, a s hrôzou som zistil, koľko základných vecí som v živote nevedel a spoznal som ich až na tej ceste,“ vraví Fedor Gál, ktorý o nacizme a holokauste prečítal tonu kníh, ale na tej ceste zistil, že mu boli celkom nanič. Podľa neho nie je v silách ľudského rozumu, mysle, pochopiť niečo také, ako bol holokaust: „Čo môžete robiť, je len klásť stále nové a nové otázky a postaviť sa tomu čelom. Pochopil som, že to nie je o minulosti, lebo aj dnes žijú ľudia, ochotní vám zakrútiť krkom a poslať vás do najhoršieho pekla. Stretávame ich každý deň na uliciach, sú tu. Nie je pravda, že je to minulosť, historická skúsenosť a čosi neopakovateľné. Obete tohto príbehu nie sú len tí, ktorí neprežili. Sú nimi aj páchatelia aj tí, ktorí sa ľahostajne a pasívne pozerali. Všade, aj v Liptove, kde sa pozerali, ako bola moja rodina deportovaná. Tí všetci nosia v sebe traumu, ktorej sa do smrti nezbavia.“
.fedorov epilóg
Pár dní po liptovskohrádockej projekcii a besede mi Fedor Gál píše o svojich dojmoch zo Slovenska: „Keď sme sa s Martinom Hanzlíčkom chystali na našu cestu s filmom po Slovensku, mali sme tak trochu zvláštny pocit. Film Krátká dlouhá cesta je totiž k niektorým Slovákom drsný. Drsný k tým, ktorí profitovali na arizáciách, ktorí sa ľahostajne prizerali, ako ich blížnych nakladajú do vagónov „smer smrť“. Drsný k tým, ktorí považujú príslušnosť k slovenskému národu za čosi hodné zvláštnej úcty, a k tým, ktorí považujú inakosť za delikt. Akosi sme obaja cítili, že práve títo ľudia sú bezprostredným ohrozením našich blízkych. Keď sme sa po projekciách filmu a diskusiách vracali do Prahy, museli sme obaja konštatovať: stretli sme výhradne skvelých divákov a diskutérov – ani náznak agresívnosti, nepriateľstva, negatívnych emócií. Nie sme, samozrejme, naivní ľudia, ale predsa.“
.nadšene som sa podujal zorganizovať projekciu filmu a besedu v Liptovskom Mikuláši a v Liptovskom Hrádku. Pre možnosť ponúknuť verejnosti dôležitý film a dať ľuďom možnosť stretnúť sa s jedinečnými ľuďmi: Fedorom Gálom, Eugenom Gindlom, Martinom Hanzlíčkom, Jarmilou Polákovou. V Mikuláši sa na projekciu a besedu nenašiel termín, o to viac ľudí prišlo do Hrádku. Mohol by som byť spokojný, ale nie som. Skúsenosti s organizovaním podujatia ma postavili pred veľa otázok, na ktoré ťažko hľadám odpovede – a ani ich nenachádzam.
.zápas s nezáujmom
Nezávisle od mojej iniciatívy chcel v Mikuláši projekciu a besedu zorganizovať Martinčan Filip Struhárik, študent Katolíckej univerzity v Ružomberku. Nepochodil, nenašiel vhodný priestor. Neskôr mi preposlal mail od dramaturga miestneho kina, zdôvodnenie, prečo Krátká dlouhá cesta nemôže byť uvedená v kine. Píše sa v ňom: „Pre holokaust v žiadnom prípade nechceme prísť o tržby.“
Ani pracovníčka v liptovskomikulášskom Dome kultúry nebola spočiatku príliš naklonená myšlienke uviesť film a besedu v tomto stánku kultúry. Začiatkom apríla totiž premietali film Nicholas G. Winton: Sila ľudskosti a jej sa zdalo, že „v jednom mesiaci by bolo na programe priveľa holokaustu“. Po dvoch týždňoch sme sa dohodli, že film s besedou v Mikuláši uvedieme v septembri v rámci miestneho Festivalu židovskej kultúry. Lenže – ktovie, čo bude do septembra...
V Liptovskom Hrádku mi chcel pomôcť primátor Branislav Tréger. Prisľúbil, že ako bývalý riaditeľ miestneho gymnázia osloví vedenie tejto a iných stredných škôl v meste s ponukou predpoludňajšieho organizovaného predstavenia s besedou pre maturitné ročníky. Napokon mi napísal: „S tými stredoškolákmi je to bledé, nemajú záujem, tak mi to bolo povedané.“ A tak som išiel na miestne gymnázium a zistil som, že ani pani riaditeľka, ani jej sekretárka ani zástupkyňa o ničom nevedia a žiadnu ponuku na „nejaký film s besedou“ nedostali. Nechce sa mi veriť, že dospelí a zodpovední ľudia klamú, a tak neviem, čo si mám o tom myslieť.
.ukradnutá história
Denne stretávam mladých ľudí, ktorí sa narodili pár rokov po novembri 1989. Z rozhovorov s nimi dobre poznám ich často zjednodušené a skreslené názory na vojnový slovenský štát, na holokaust, arizácie, počúvam ich reči o tom, že „za všetko aj tak môžu Židia“, že „Cigáni sú leniví a vedia len kradnúť, preto sa ich treba zbaviť“ a podobné bezduchosti. Chlapec so zelenou stužkou maturanta nevie o Fedorovi Gálovi nič a meno Václav Havel mu len „niečo hovorí“. V Partizánskej Ľupči, odkiaľ vyviezli rodičov Fedora Gála a všetkých Židov do koncentráku, mladým ľuďom meno Fedor Gál nehovorí nič. O tom, čo sa dialo počas slovenského štátu na miestach, kde v centra obce stojíme, nevedia nič. Že práve tu nakladali ľudia iných ľudí na autá a odvážali do transportov. Mladí Ľupčania o tom nevedia a pravdepodobne sa o to ani nezaujímajú. História vlastného rodiska je im ukradnutá.
.cesty otázok
Nie som naivný, aby som si myslel, že jedným filmom, niekoľkými besedami, knižkou možno spasiť svet. Určite nie. Len ma trápi nezáujem. Nezáujem je totiž vlastným otcom nevedomosti a nevedomosť rodnou materou predsudkom. Kto sa nepýta, nič sa nedozvie. Ale čo robiť tam, kde niet záujmu pýtať sa?
„Mal som šesťdesiattri rokov, keď som kráčal po ceste, na ktorej zavraždili môjho otca, a s hrôzou som zistil, koľko základných vecí som v živote nevedel a spoznal som ich až na tej ceste,“ vraví Fedor Gál, ktorý o nacizme a holokauste prečítal tonu kníh, ale na tej ceste zistil, že mu boli celkom nanič. Podľa neho nie je v silách ľudského rozumu, mysle, pochopiť niečo také, ako bol holokaust: „Čo môžete robiť, je len klásť stále nové a nové otázky a postaviť sa tomu čelom. Pochopil som, že to nie je o minulosti, lebo aj dnes žijú ľudia, ochotní vám zakrútiť krkom a poslať vás do najhoršieho pekla. Stretávame ich každý deň na uliciach, sú tu. Nie je pravda, že je to minulosť, historická skúsenosť a čosi neopakovateľné. Obete tohto príbehu nie sú len tí, ktorí neprežili. Sú nimi aj páchatelia aj tí, ktorí sa ľahostajne a pasívne pozerali. Všade, aj v Liptove, kde sa pozerali, ako bola moja rodina deportovaná. Tí všetci nosia v sebe traumu, ktorej sa do smrti nezbavia.“
.fedorov epilóg
Pár dní po liptovskohrádockej projekcii a besede mi Fedor Gál píše o svojich dojmoch zo Slovenska: „Keď sme sa s Martinom Hanzlíčkom chystali na našu cestu s filmom po Slovensku, mali sme tak trochu zvláštny pocit. Film Krátká dlouhá cesta je totiž k niektorým Slovákom drsný. Drsný k tým, ktorí profitovali na arizáciách, ktorí sa ľahostajne prizerali, ako ich blížnych nakladajú do vagónov „smer smrť“. Drsný k tým, ktorí považujú príslušnosť k slovenskému národu za čosi hodné zvláštnej úcty, a k tým, ktorí považujú inakosť za delikt. Akosi sme obaja cítili, že práve títo ľudia sú bezprostredným ohrozením našich blízkych. Keď sme sa po projekciách filmu a diskusiách vracali do Prahy, museli sme obaja konštatovať: stretli sme výhradne skvelých divákov a diskutérov – ani náznak agresívnosti, nepriateľstva, negatívnych emócií. Nie sme, samozrejme, naivní ľudia, ale predsa.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.