V čase pred prvou svetovou vojnou bolo územie historického Arménska rozdelené na dve časti. Západné Arménsko bolo súčasťou Osmanskej ríše a Východné Arménsko kontrolovalo Rusko.
V tom období už Turecko postupne strácalo jednu dŕžavu za druhou a tým sa menil aj dovtedy multinárodný charakter ríše. Arméni sa stali najväčšou menšinou. V roku 1908 získala moc v krajine strana takzvaných Mladoturkov Jednota a Pokrok. Následne sa v Turecku začala presadzovať ideológia radikálneho nacionalizmu so snom o veľkom, etnicky čistom Turecku. V tejto atmosfére postupne dozrievali podmienky na tragédiu. Stačila len zámienka.
Tá prišla na začiatku prvej svetovej vojny. Turecko do nej vstúpilo na strane Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Už na jeseň 1914 odštartovala turecká armáda mohutnú ofenzívu smerom ku Kaspickému moru. Cieľom bolo získať prístup k ropným poliam na území dnešného Azerbajdžanu. V januári 1915 však ruská armáda logisticky nepripravené a zle vycvičené turecké oddiely porazila. Pre Turecko to znamenalo obrovskú potupu a dôstojnícke kruhy v snahe ospravedlniť svoje zlyhanie hľadali obetného baránka. Ten sa našiel veľmi rýchlo. Podľa velenia armády zradili tureckí Arméni, ktorí údajne kolaborovali s Rusmi. Konkrétne dôkazy však nikdy predložené neboli.
Od jari 1915 sa voči Arménom v Turecku rozpútalo nepredstaviteľné násilie. V prvom kroku boli odzbrojení a zlikvidovaní arménski vojaci. Potom prišli na rad masové popravy príslušníkov arménskej inteligencie. Státisíce Arménov vrátane žien a detí násilne vyhnali z domovov a deportovali do sýrskej púšte. Počas týchto deportácií veľké množstvo z nich zahynulo. Tí, ktorí prežili, putovali do koncentračných táborov, kde mnohých z nich čakala smrť. Celkovo sa počet obetí arménskej genocídy odhaduje na 1,5 milióna ľudí. Ďalších viac ako stotisíc utieklo pred prenasledovaním do Ruska a ďalších krajín.
Vyvražďovanie Arménov uznali ako genocídu parlamenty mnohých krajín. Sú medzi nimi napríklad Francúzsko, Taliansko, Poľsko, Švajčiarsko, Kanada, Rusko, ale aj Slovensko. V roku 1987 označil transport a vraždenie Arménov za genocídu aj Európsky parlament.
Samotné Turecko genocídu Arménov nikdy oficiálne neuznalo. Oficiálna historiografia túto udalosť interpretuje ako jednu z epizód prvej svetovej vojny. Turci tvrdia, že Arméni, podporovaní Ruskom, v tom čase bojovali o svoju nezávislosť a v týchto bojoch zahynulo približne 300-tisíc Arménov a podobný počet Turkov.
V tom období už Turecko postupne strácalo jednu dŕžavu za druhou a tým sa menil aj dovtedy multinárodný charakter ríše. Arméni sa stali najväčšou menšinou. V roku 1908 získala moc v krajine strana takzvaných Mladoturkov Jednota a Pokrok. Následne sa v Turecku začala presadzovať ideológia radikálneho nacionalizmu so snom o veľkom, etnicky čistom Turecku. V tejto atmosfére postupne dozrievali podmienky na tragédiu. Stačila len zámienka.
Tá prišla na začiatku prvej svetovej vojny. Turecko do nej vstúpilo na strane Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Už na jeseň 1914 odštartovala turecká armáda mohutnú ofenzívu smerom ku Kaspickému moru. Cieľom bolo získať prístup k ropným poliam na území dnešného Azerbajdžanu. V januári 1915 však ruská armáda logisticky nepripravené a zle vycvičené turecké oddiely porazila. Pre Turecko to znamenalo obrovskú potupu a dôstojnícke kruhy v snahe ospravedlniť svoje zlyhanie hľadali obetného baránka. Ten sa našiel veľmi rýchlo. Podľa velenia armády zradili tureckí Arméni, ktorí údajne kolaborovali s Rusmi. Konkrétne dôkazy však nikdy predložené neboli.
Od jari 1915 sa voči Arménom v Turecku rozpútalo nepredstaviteľné násilie. V prvom kroku boli odzbrojení a zlikvidovaní arménski vojaci. Potom prišli na rad masové popravy príslušníkov arménskej inteligencie. Státisíce Arménov vrátane žien a detí násilne vyhnali z domovov a deportovali do sýrskej púšte. Počas týchto deportácií veľké množstvo z nich zahynulo. Tí, ktorí prežili, putovali do koncentračných táborov, kde mnohých z nich čakala smrť. Celkovo sa počet obetí arménskej genocídy odhaduje na 1,5 milióna ľudí. Ďalších viac ako stotisíc utieklo pred prenasledovaním do Ruska a ďalších krajín.
Vyvražďovanie Arménov uznali ako genocídu parlamenty mnohých krajín. Sú medzi nimi napríklad Francúzsko, Taliansko, Poľsko, Švajčiarsko, Kanada, Rusko, ale aj Slovensko. V roku 1987 označil transport a vraždenie Arménov za genocídu aj Európsky parlament.
Samotné Turecko genocídu Arménov nikdy oficiálne neuznalo. Oficiálna historiografia túto udalosť interpretuje ako jednu z epizód prvej svetovej vojny. Turci tvrdia, že Arméni, podporovaní Ruskom, v tom čase bojovali o svoju nezávislosť a v týchto bojoch zahynulo približne 300-tisíc Arménov a podobný počet Turkov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.