Zdá sa, že prasacia panika by mohla poľaviť a je načase venovať sa ekonomickej kríze, ktorá podľa niektorých odborníkov vraj tiež poľavuje. Ja to neviem posúdiť. Celý život som bol nezamestnaný, amplitúdy môjho cash flow boli vždy divoké, preto mi toto obdobie pripadá ako ktorékoľvek iné. Je pravda, že na Broadwayi zmizli niektoré reštaurácie či hotely, že v našej budove je viacej voľných apartmánov (dokonca je možnosť vyjednať zníženie nájomného, čo hodlám okamžite využiť) a mnohí moji futbaloví spoluhráči boli prepustení zo zamestnania. Na druhej strane však vyskakujú nové reštaurácie, nájomné v našej budove bolo už neúnosne vysoké a mnohí z prepustených futbalistov si našli nové džoby, ktoré si dokonca pochvaľujú.
Aj v priemysle sú informácie z dvoch koncov. Veľké americké automobilky sú v koncoch, krachujú, žiadajú vládu o pomoc a vyvolávajú paniku, tvrdiac, že ide o chrbtovú kosť amerického priemyslu. Na druhej strane japonskí výrobcovia áut, ktorí ich vyrábajú priamo v USA, pokračujú, akoby sa nič nedialo, vyrábajú, predávajú, neprepúšťajú. Príčina je jednoduchá – nepustili si za krk odbory. Tie sú v amerických automobilkách také silné, že mafiánskymi metódami “vyjednali” úbohým pracujúcim neuveriteľne komfortné podmienky – a krach je z veľkej miery spôsobený tým, že automobilky nevedia nájsť peniaze na plnenie týchto premrštených požiadaviek.
Americký autoproletár má napríklad nárok odísť po 30 odpracovaných rokoch do dôchodku, takže ak nastúpil za pás v osemnástich, ako 48-ročný uteká do penzie a ďalších 30 či viac rokov si užíva plný dôchodok, dokonca niekde aj so zdravotným poistením. A toto je len jedna z absurdností, ktoré by priviedli ku krachu aj pomerne zdravú firmu v prekvitajúcom ekonomickom prostredí.
Japonci založili svoje automobilky na Stredozápade, v miestach, kde jednak nebolo veľa práce a nebola ani silná odborová tradícia. Podmienky vo fabrikách sú dôstojné, bosovia chodia oblečení v rovnakých uniformách ako proletári a najmä nechodia prosiť o štátnu podporu v súkromných lietadlách.
Ako by povedal Zoščenko – nevedno, ako je to s tou krízou, súdruhovia.
Aj v priemysle sú informácie z dvoch koncov. Veľké americké automobilky sú v koncoch, krachujú, žiadajú vládu o pomoc a vyvolávajú paniku, tvrdiac, že ide o chrbtovú kosť amerického priemyslu. Na druhej strane japonskí výrobcovia áut, ktorí ich vyrábajú priamo v USA, pokračujú, akoby sa nič nedialo, vyrábajú, predávajú, neprepúšťajú. Príčina je jednoduchá – nepustili si za krk odbory. Tie sú v amerických automobilkách také silné, že mafiánskymi metódami “vyjednali” úbohým pracujúcim neuveriteľne komfortné podmienky – a krach je z veľkej miery spôsobený tým, že automobilky nevedia nájsť peniaze na plnenie týchto premrštených požiadaviek.
Americký autoproletár má napríklad nárok odísť po 30 odpracovaných rokoch do dôchodku, takže ak nastúpil za pás v osemnástich, ako 48-ročný uteká do penzie a ďalších 30 či viac rokov si užíva plný dôchodok, dokonca niekde aj so zdravotným poistením. A toto je len jedna z absurdností, ktoré by priviedli ku krachu aj pomerne zdravú firmu v prekvitajúcom ekonomickom prostredí.
Japonci založili svoje automobilky na Stredozápade, v miestach, kde jednak nebolo veľa práce a nebola ani silná odborová tradícia. Podmienky vo fabrikách sú dôstojné, bosovia chodia oblečení v rovnakých uniformách ako proletári a najmä nechodia prosiť o štátnu podporu v súkromných lietadlách.
Ako by povedal Zoščenko – nevedno, ako je to s tou krízou, súdruhovia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.