Májový One Day Jazz Festival predstaví okrem funkového veľmajstra Georga Duka aj česko-slovenský Saxtet Štěpána Markoviča a ďalšiu z pozoruhodných osobností „spoza veľkej mláky“ – klaviristu Dona Grusina v spoločnom projekte s Martinom Valihorom a Jurajom Griglákom.
.od 70. rokov ste pôsobili v rozličných projektoch s Quincym Jonesom, Erniem Wattsom, Lee Ritenourom, vaším bratom Davom, viedli ste vlastné projekty... Odkiaľ pochádza rôznorodosť vášho prejavu?
Pokiaľ vyrastáte na hudbe Milesa Davisa alebo Johna Coltrana, dokáže to poriadne zatriasť spôsobom vášho myslenia. Ich hudbu som miloval a ostatné veci, ktoré hrali rádiá, mi boli ukradnuté. Napríklad Beatles – keď som ich prvýkrát počul, absolútne som nerozumel rozruchu okolo nich. Hrali podobne ako kapely v okolitých kluboch a ja som nechápal, ako môžu chalani ako oni otriasť hudobným dianím. Keď mi však moja osemročná dcérka povedala: „Oci otvor svoju myseľ – Papa open your mind“, započúval som sa do „jej“ kapiel Nine Inch Nails alebo Radiohead. Práve to ma postupne odviedlo od sebecky konzervatívneho prístupu k hudbe. Dnes chápem zmysel otvorenosti a uvedomujem si dôležitosť Beatles, ako aj iných, ktorých som považoval za menejcenných.
.narážate pri miešaní hudobných žánrov na hranice?
Vyrastal som vo svete klasickej hudby – môj otec bol huslistom v sláčikovom kvartete, avšak bol nesmierne otvorený k iným žánrom. Sedávali sme v jeho knižnici a prostredníctvom zbierky autentickej hudby na vinyloch sme „cestovali“ po Afrike, Ázii alebo Latinskej Amerike. Preto som mal už ako študent klavíra obrovský záujem o cudzie zvuky a imitovanie nástrojov iných kultúr, čo mi ostalo až dodnes. Musím, samozrejme, rešpektovať zákonitosti v jednotlivých kultúrach a neprekračovať bariéry – napríklad „nezneužijem“ flautu sakuhači považovanú v Japonsku za čosi posvätné na džezové sólo.(Smiech.) Niektoré z týchto pravidiel možno citlivo obchádzať, najlepšie však znejú v spojitosti s ich prirodzeným prostredím.
.podobne ako pri vašom projekte s brazílskym spevákom a gitaristom Antoniom Villeroyom?
S Antoniom sme našli spoločnú reč už pri prvom stretnutí. Bola to snaha o prirodzené prepojenie sveta džezu a world music. Jeho hudba je vzorkovnicou brazílskej melodiky, neskutočných rytmických a tempových premien, z ktorých môžem voľne vyberať. Už druhý rok pracujeme na CD/DVD s našimi spoločnými brazílskymi priateľmi – vynikajúcimi vokalistami Miltonom Nacimentom, Anou Carolinou, Ivanom Linsom, Leilou Pinhierovou, gitaristom Luizom Brasilom, klávesistom Mu Caravalhom... Album dokončíme v priebehu roka, čo pre mňa znamená ďalšie návštevy Ria. Dokážete si predstaviť, aký inšpiratívny je samotný moment pristávania na letisku A. C. Jobima?
.na vašom poslednom albume Piano in Venice fúzuje klavírne zvuky so samplami – čo vás k spojeniu „jazz piano & world beats“ inšpirovalo?
Do Venice, okrajovej štvrte Los Angeles, som sa presťahoval v roku 2007 kvôli dostupnosti hudobného a umeleckého diania v tejto metropole. Mal som dosť pustovníckeho života hudobného skladateľa-producenta vytrhnutého z mestských aktivít, síce v nádherných, avšak zapadnutých krajoch Kalifornie. Kúpil som domček len niekoľko blokov od pláže a potulky ulicami mesta boli inšpiráciou na sólový projekt, v ktorom by rovnocenná úloha pripadla klavíru a zvukovým vzorkám. K základným melódiám a harmóniám som vybral primerané zvuky prináležiace jednotlivým častiam mesta. Každá z ulíc Venice má vlastnú atmosféru a viaceré z nich boli vizuálnymi obrazmi jednotlivých skladieb. Šumenie palmových alejí, ale aj hluk širokých bulvárov, ruchy kaviarničiek, ale aj úradov a obchodov podobne ako tragické osudy ľudí bez domova mi poskytli množstvo podnetov a nápadov. Všetky tieto elementy zapadli do Piano in Venice prirodzene.
.fungujete častejšie v pozícii sidemana alebo lídra vlastných projektov?
Omnoho častejšie sa nachádzam v pozícii lídra, hlavne keď ide o autorské projekty. K hudbe iných pristupujem s otvorenou hlavou a rozdielnosť vkusu, ako aj kompozičných štýlov rešpektujem, pokiaľ to, samozrejme, nenarúša môj prínos. V zoskupeniach Azteca, Friendship alebo Kitchen (kapela Brazílčanov v Los Angeles), ako aj v mojom vlastnom súbore Hang ostávam rovnakým Donom Grusinom a myslím si, že pojem „sideman“ sa mojej úlohe dosť vymyká.
.na Slovensku sa predstavíte s rytmickým tandemom Martin Valihora – Juraj Griglák. Hrali ste s týmito hudobníkmi už predtým?
Priznávam, že o Jurajovi som doteraz nepočul. Vyhľadal som ho však na myspace a ostal som unesený priamočiarosťou jeho moderne znejúceho elektrického funku, ako aj mimoriadnou univerzalitou pri striedaní basgitary s kontrabasom. Na naše spoločné hranie sa skutočne teším. Martin je špičkovým hráčom, ktorého otvorenosť na mňa zapôsobila počas nášho stretnutia na Berklee College of Music v Bostone. Hrali sme spolu v rámci projektu, v ktorom sme so skladateľom Samom Purkinom vyberali talentovaných hudobníkov a sledovali schopnosť ich adaptovania v reálnom prostredí. Martin v tejto skúške obstál vynikajúco a je len otázkou času, keď bude šéfovať vlastným zoskupeniam. Som poctený, že koncerty v teritóriách pre mňa doteraz neznámych absolvujem práve s takýmto skvelým tandemom.
Don Grusin (1941), rodák z coloradského Denveru, sa spočiatku venoval ekonómii, ktorú prednášal na National Autonomous University v Mexiku a Foothill College v Kalifornii. Na hudobnej scéne dlhé roky ostával v tieni svojho brata Dave Grusina, od 70. rokov spolupracoval s osobnosťami džezovej a popovej scény (Quincy Jones, Paul Winter, Bill Sharp). Na Slovensku sa predstaví na koncertoch 14. mája v Bratislave a 16. mája v Košiciach.
.od 70. rokov ste pôsobili v rozličných projektoch s Quincym Jonesom, Erniem Wattsom, Lee Ritenourom, vaším bratom Davom, viedli ste vlastné projekty... Odkiaľ pochádza rôznorodosť vášho prejavu?
Pokiaľ vyrastáte na hudbe Milesa Davisa alebo Johna Coltrana, dokáže to poriadne zatriasť spôsobom vášho myslenia. Ich hudbu som miloval a ostatné veci, ktoré hrali rádiá, mi boli ukradnuté. Napríklad Beatles – keď som ich prvýkrát počul, absolútne som nerozumel rozruchu okolo nich. Hrali podobne ako kapely v okolitých kluboch a ja som nechápal, ako môžu chalani ako oni otriasť hudobným dianím. Keď mi však moja osemročná dcérka povedala: „Oci otvor svoju myseľ – Papa open your mind“, započúval som sa do „jej“ kapiel Nine Inch Nails alebo Radiohead. Práve to ma postupne odviedlo od sebecky konzervatívneho prístupu k hudbe. Dnes chápem zmysel otvorenosti a uvedomujem si dôležitosť Beatles, ako aj iných, ktorých som považoval za menejcenných.
.narážate pri miešaní hudobných žánrov na hranice?
Vyrastal som vo svete klasickej hudby – môj otec bol huslistom v sláčikovom kvartete, avšak bol nesmierne otvorený k iným žánrom. Sedávali sme v jeho knižnici a prostredníctvom zbierky autentickej hudby na vinyloch sme „cestovali“ po Afrike, Ázii alebo Latinskej Amerike. Preto som mal už ako študent klavíra obrovský záujem o cudzie zvuky a imitovanie nástrojov iných kultúr, čo mi ostalo až dodnes. Musím, samozrejme, rešpektovať zákonitosti v jednotlivých kultúrach a neprekračovať bariéry – napríklad „nezneužijem“ flautu sakuhači považovanú v Japonsku za čosi posvätné na džezové sólo.(Smiech.) Niektoré z týchto pravidiel možno citlivo obchádzať, najlepšie však znejú v spojitosti s ich prirodzeným prostredím.
.podobne ako pri vašom projekte s brazílskym spevákom a gitaristom Antoniom Villeroyom?
S Antoniom sme našli spoločnú reč už pri prvom stretnutí. Bola to snaha o prirodzené prepojenie sveta džezu a world music. Jeho hudba je vzorkovnicou brazílskej melodiky, neskutočných rytmických a tempových premien, z ktorých môžem voľne vyberať. Už druhý rok pracujeme na CD/DVD s našimi spoločnými brazílskymi priateľmi – vynikajúcimi vokalistami Miltonom Nacimentom, Anou Carolinou, Ivanom Linsom, Leilou Pinhierovou, gitaristom Luizom Brasilom, klávesistom Mu Caravalhom... Album dokončíme v priebehu roka, čo pre mňa znamená ďalšie návštevy Ria. Dokážete si predstaviť, aký inšpiratívny je samotný moment pristávania na letisku A. C. Jobima?
.na vašom poslednom albume Piano in Venice fúzuje klavírne zvuky so samplami – čo vás k spojeniu „jazz piano & world beats“ inšpirovalo?
Do Venice, okrajovej štvrte Los Angeles, som sa presťahoval v roku 2007 kvôli dostupnosti hudobného a umeleckého diania v tejto metropole. Mal som dosť pustovníckeho života hudobného skladateľa-producenta vytrhnutého z mestských aktivít, síce v nádherných, avšak zapadnutých krajoch Kalifornie. Kúpil som domček len niekoľko blokov od pláže a potulky ulicami mesta boli inšpiráciou na sólový projekt, v ktorom by rovnocenná úloha pripadla klavíru a zvukovým vzorkám. K základným melódiám a harmóniám som vybral primerané zvuky prináležiace jednotlivým častiam mesta. Každá z ulíc Venice má vlastnú atmosféru a viaceré z nich boli vizuálnymi obrazmi jednotlivých skladieb. Šumenie palmových alejí, ale aj hluk širokých bulvárov, ruchy kaviarničiek, ale aj úradov a obchodov podobne ako tragické osudy ľudí bez domova mi poskytli množstvo podnetov a nápadov. Všetky tieto elementy zapadli do Piano in Venice prirodzene.
.fungujete častejšie v pozícii sidemana alebo lídra vlastných projektov?
Omnoho častejšie sa nachádzam v pozícii lídra, hlavne keď ide o autorské projekty. K hudbe iných pristupujem s otvorenou hlavou a rozdielnosť vkusu, ako aj kompozičných štýlov rešpektujem, pokiaľ to, samozrejme, nenarúša môj prínos. V zoskupeniach Azteca, Friendship alebo Kitchen (kapela Brazílčanov v Los Angeles), ako aj v mojom vlastnom súbore Hang ostávam rovnakým Donom Grusinom a myslím si, že pojem „sideman“ sa mojej úlohe dosť vymyká.
.na Slovensku sa predstavíte s rytmickým tandemom Martin Valihora – Juraj Griglák. Hrali ste s týmito hudobníkmi už predtým?
Priznávam, že o Jurajovi som doteraz nepočul. Vyhľadal som ho však na myspace a ostal som unesený priamočiarosťou jeho moderne znejúceho elektrického funku, ako aj mimoriadnou univerzalitou pri striedaní basgitary s kontrabasom. Na naše spoločné hranie sa skutočne teším. Martin je špičkovým hráčom, ktorého otvorenosť na mňa zapôsobila počas nášho stretnutia na Berklee College of Music v Bostone. Hrali sme spolu v rámci projektu, v ktorom sme so skladateľom Samom Purkinom vyberali talentovaných hudobníkov a sledovali schopnosť ich adaptovania v reálnom prostredí. Martin v tejto skúške obstál vynikajúco a je len otázkou času, keď bude šéfovať vlastným zoskupeniam. Som poctený, že koncerty v teritóriách pre mňa doteraz neznámych absolvujem práve s takýmto skvelým tandemom.
Don Grusin (1941), rodák z coloradského Denveru, sa spočiatku venoval ekonómii, ktorú prednášal na National Autonomous University v Mexiku a Foothill College v Kalifornii. Na hudobnej scéne dlhé roky ostával v tieni svojho brata Dave Grusina, od 70. rokov spolupracoval s osobnosťami džezovej a popovej scény (Quincy Jones, Paul Winter, Bill Sharp). Na Slovensku sa predstaví na koncertoch 14. mája v Bratislave a 16. mája v Košiciach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.