Ukazujúc všetkým už týždeň fotky z Nepálu, zamyslela som sa včera nad tým, prečo vlastne ľudia radi fotia a pozerajú fotky. Kedysi sa ľudia fotili v klobúkoch a naškrobených šatách, nachystaní v tých najumelejších polohách so strnulými úsmevmi, aby sa fotky uchovali ako dôkaz o ich existencii, podobne ako predtým obrazy.
Neskôr začali pribúdať na fotkách úsmevy, potom pribudli farby, a teraz majú ľudia foťáky na mobiloch a cvakajú sa ožratí v krčmách. Fotia si ľudia fotky na to, aby ich ukazovali druhým, alebo si ich fotia pre seba? Viem určite, že by ma nebavilo prplať sa s fotkami, keby som ich potom nemala komu ukázať. Baví ma mamine híkanie a pohoršovanie sa nad indickou špinou, bavia ma reakcie, ktoré dokážem predvídať, len nechápem, načo to vlastne robím. Nie som s tým náhodou podobne otravná ako málo navštevovaní rodinní príbuzní, ktorí po tom, ako vás pohostia tureckou kávou, vytiahnu hordu albumov, kde sa na fotkách ich deti hrajú na pláži v Bibione, alebo v ešte horšom prípade fotky zaznamenávajúce otca rodiny na služobke v zahraničí.
Rozhodne si myslím, že nás všetkých omnoho viac baví fotky ukazovať, ako fotky pozerať. Podobne ako v protisvetle s bleskom zaznamenané deti na pláži, musí aj sedemdesiata fotka západu slnka nad Annapurnou človeka unudiť na smrť. Pamätám sa, že vlastne jediné chvíle, keď ma bavilo fotky pozerať, bolo ešte za komunizmu, keď vypadla večer elektrika. Mama zapálila sviečku a vytiahla albumy. Na fotkách sme boli my ako bábätká a mama ako dieťa a ešte aj nejaký divný prastrýko, ktorý na fotkách vždy sedel, alebo nechal svoju ženu sedieť, pretože bol menší ako ona a strašne sa za to hanbil. A podobne ako on, ja zasa nastavujem ľavý profil, keď ma fotia. Mám pocit, že som tak krajšia. Mama špúli hubu a môj frajer dvíha obočie. Ako malá som však vôbec nechápala, čo majú všetci s tým syrom. Dodnes ho ignorujem a radšej dávam ľavú tvár. Hneď, ako som sa vrátila z Nepálu, natrafila som na Gašparoviča odfoteného z podhľadu na tých elektrických bilbordoch. Taktická fotka. Človek sa chtiac či nechtiac musí na neho pozerať zospodu. Aj keď mu debilne vyniká druhá brada, asi im to stálo za ten božský efekt. Plagát v noci hrozivo vrčí a vymieňa sa za majstrovstvá sveta v hokeji. Podobne ako prezident, fotka nešťastne pripomínajúca, čo všetko sa tento rok dodrbalo. Radšej mám fotky detí z pláže v Bibione.
Neskôr začali pribúdať na fotkách úsmevy, potom pribudli farby, a teraz majú ľudia foťáky na mobiloch a cvakajú sa ožratí v krčmách. Fotia si ľudia fotky na to, aby ich ukazovali druhým, alebo si ich fotia pre seba? Viem určite, že by ma nebavilo prplať sa s fotkami, keby som ich potom nemala komu ukázať. Baví ma mamine híkanie a pohoršovanie sa nad indickou špinou, bavia ma reakcie, ktoré dokážem predvídať, len nechápem, načo to vlastne robím. Nie som s tým náhodou podobne otravná ako málo navštevovaní rodinní príbuzní, ktorí po tom, ako vás pohostia tureckou kávou, vytiahnu hordu albumov, kde sa na fotkách ich deti hrajú na pláži v Bibione, alebo v ešte horšom prípade fotky zaznamenávajúce otca rodiny na služobke v zahraničí.
Rozhodne si myslím, že nás všetkých omnoho viac baví fotky ukazovať, ako fotky pozerať. Podobne ako v protisvetle s bleskom zaznamenané deti na pláži, musí aj sedemdesiata fotka západu slnka nad Annapurnou človeka unudiť na smrť. Pamätám sa, že vlastne jediné chvíle, keď ma bavilo fotky pozerať, bolo ešte za komunizmu, keď vypadla večer elektrika. Mama zapálila sviečku a vytiahla albumy. Na fotkách sme boli my ako bábätká a mama ako dieťa a ešte aj nejaký divný prastrýko, ktorý na fotkách vždy sedel, alebo nechal svoju ženu sedieť, pretože bol menší ako ona a strašne sa za to hanbil. A podobne ako on, ja zasa nastavujem ľavý profil, keď ma fotia. Mám pocit, že som tak krajšia. Mama špúli hubu a môj frajer dvíha obočie. Ako malá som však vôbec nechápala, čo majú všetci s tým syrom. Dodnes ho ignorujem a radšej dávam ľavú tvár. Hneď, ako som sa vrátila z Nepálu, natrafila som na Gašparoviča odfoteného z podhľadu na tých elektrických bilbordoch. Taktická fotka. Človek sa chtiac či nechtiac musí na neho pozerať zospodu. Aj keď mu debilne vyniká druhá brada, asi im to stálo za ten božský efekt. Plagát v noci hrozivo vrčí a vymieňa sa za majstrovstvá sveta v hokeji. Podobne ako prezident, fotka nešťastne pripomínajúca, čo všetko sa tento rok dodrbalo. Radšej mám fotky detí z pláže v Bibione.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.