Keď sme po získaní titulu majstrov sveta upozornili, že lesk zlata nesmie prehlušiť obrovské problémy v našom hokeji, boli sme obvinení z úmyslu škodiť. Prešlo pár rokov, a je to jasné – ten triumf nás zaslepil.
Desiate miesto našej reprezentácie vo Švajčiarsku vyvoláva hnev a hystériu. Volá sa po hlavách hráčov a trénera. Je to v hokejovom národe pochopiteľná emócia, ale nie je to spravodlivé. Pocit, že patríme k svetovej špičke, takže desiate miesto je veľký neúspech, totiž nepramení z reality, ale zo zotrvačnosti. Dnes, v roku 2009, už nie sme hokejová veľmoc. Sme krajina, ktorej hokej viditeľne ustupuje z výslnia.
A nejde len o tieto a minulé majstrovstvá sveta. Ide o oveľa hlbší, vážnejší a veľmi ťažko zvrátiteľný trend. Kritizovať hráčov, ktorí boli na majstrovstvách, je možné. Ani tréner Filc nezvládol svoju úlohu. Lenže nie oni sú príčinou poklesu nášho hokeja. Ak chceme nášmu hokeju pomôcť, treba sa pozrieť faktom priamo do očí. Naši mladí hokejisti pravidelne chýbajú v každoročných draftoch NHL, nie sú medzi stovkou ani dvojstovkou svetových nádejí. To nie je náhoda. V samotnej NHL je stále menej našich hokejistov, ktorí sú kľúčoví pre svoj tím. Ani to sa nestalo len tak. V kanadskom bodovaní NHL je už roky pozorovateľný ústup slovenských hokejistov z popredných pozícií. Aj to má svoju príčinu. Generáciu Višňovského, Šatana, Demitru, Hossu a Handzuša sa nikto ďalší nechystá nahradiť a celkový počet našich špičkových hokejistov v NHL je preto rok čo rok menší. Toto je realita, ktorá sa nemôže neprejaviť na majstrovstvách sveta. Jednoducho – slovenskému hokeju evidentne odchádza kvalita, a preto je ústup z prvej šestky a zosun do druhej osmičky úplne logický.
Správna otázka po týchto majstrovstvách sveta preto nesmeruje na mužstvo okolo Ľuba Bartečka. Áno, nehrali dobre, a nehrali ani len tak, ako mohli a na čo mali. Ale oveľa lepšie, špičkovo, už hrať nemohli. Správna otázka teda smeruje celkom inde, než do duší hráčov, ktorí sklamali. Znie – prečo náš hokej už roky ustupuje z pozícií, ktoré mu boli vlastné? Prečo sa končí éra dvoch či troch silných generácií, a nastáva čas priemeru? Prečo nemáme nového Pálffyho a Bondru?
Odpoveď je prekvapujúco jednoduchá – pretože sme hokejový národ, ktorý sa ale o hokej a jeho budúcnosť vôbec nestará.
Ľudia, ktorí sa dostali do čela hokejového zväzu, žijú z minulosti nášho hokeja a zo slávy hviezd, ku ktorej nijako neprispeli. Socialistické Československo vytváralo podmienky pre výchovu a rast talentov, pretože šport, aj hokej, bol chápaný ako nástroj na propagandu komunizmu. Keď ten odporný model padol (a je vynikajúce, že padol), ľudia okolo hokeja sa nevrhli na hľadanie nového systému nášho hokeja so zachovaním všetkého dobrého z minulosti. Oni sa vrhli na prachy.
Najskôr ovládli náš hokej nacionalisti, ktorí tvrdili, že základom reprezentácie má byť naša liga, pretože tam sú väčší vlastenci. Boli to úplní diletanti, a ich čas našťastie rýchlo pominul. Lenže hejslovákov nenahradili rozhľadení ľudia so skúsenosťou, poznaním sveta a citom pre potreby hokeja, ale Široký a jemu zaviazaná klika. Títo cynickí ľudia, pre ktorých nie je hokej láskou, ale len prostriedkom, zneužili počas uplynulých rokov lesk našich miznúcich hviezd z NHL pre vlastné potreby. A hokeju nepomohli. Nezabudnem, ako po úspechu v Goteborgu školili parlament z cieľavedomej práce. Oni, ktorí žiadnu nikdy nevykonali. Bolo to trápne, ale takí sú. Dnes zbierame ovocie. Nemáme nové haly, strácame hokejovú mládež, a dlhodobo opúšťame elitu. Desiate miesto je preto logický dôsledok.
Čo s tým? Odchod Širokého je nevyhnutný, ale iba prvý krok. Hokej čaká desať rokov tvrdej práce. Až po nich sa budeme môcť hnevať, ak skončíme desiaty.
Rozhovor s Michalom Handzušom nájdete tu
Desiate miesto našej reprezentácie vo Švajčiarsku vyvoláva hnev a hystériu. Volá sa po hlavách hráčov a trénera. Je to v hokejovom národe pochopiteľná emócia, ale nie je to spravodlivé. Pocit, že patríme k svetovej špičke, takže desiate miesto je veľký neúspech, totiž nepramení z reality, ale zo zotrvačnosti. Dnes, v roku 2009, už nie sme hokejová veľmoc. Sme krajina, ktorej hokej viditeľne ustupuje z výslnia.
A nejde len o tieto a minulé majstrovstvá sveta. Ide o oveľa hlbší, vážnejší a veľmi ťažko zvrátiteľný trend. Kritizovať hráčov, ktorí boli na majstrovstvách, je možné. Ani tréner Filc nezvládol svoju úlohu. Lenže nie oni sú príčinou poklesu nášho hokeja. Ak chceme nášmu hokeju pomôcť, treba sa pozrieť faktom priamo do očí. Naši mladí hokejisti pravidelne chýbajú v každoročných draftoch NHL, nie sú medzi stovkou ani dvojstovkou svetových nádejí. To nie je náhoda. V samotnej NHL je stále menej našich hokejistov, ktorí sú kľúčoví pre svoj tím. Ani to sa nestalo len tak. V kanadskom bodovaní NHL je už roky pozorovateľný ústup slovenských hokejistov z popredných pozícií. Aj to má svoju príčinu. Generáciu Višňovského, Šatana, Demitru, Hossu a Handzuša sa nikto ďalší nechystá nahradiť a celkový počet našich špičkových hokejistov v NHL je preto rok čo rok menší. Toto je realita, ktorá sa nemôže neprejaviť na majstrovstvách sveta. Jednoducho – slovenskému hokeju evidentne odchádza kvalita, a preto je ústup z prvej šestky a zosun do druhej osmičky úplne logický.
Správna otázka po týchto majstrovstvách sveta preto nesmeruje na mužstvo okolo Ľuba Bartečka. Áno, nehrali dobre, a nehrali ani len tak, ako mohli a na čo mali. Ale oveľa lepšie, špičkovo, už hrať nemohli. Správna otázka teda smeruje celkom inde, než do duší hráčov, ktorí sklamali. Znie – prečo náš hokej už roky ustupuje z pozícií, ktoré mu boli vlastné? Prečo sa končí éra dvoch či troch silných generácií, a nastáva čas priemeru? Prečo nemáme nového Pálffyho a Bondru?
Odpoveď je prekvapujúco jednoduchá – pretože sme hokejový národ, ktorý sa ale o hokej a jeho budúcnosť vôbec nestará.
Ľudia, ktorí sa dostali do čela hokejového zväzu, žijú z minulosti nášho hokeja a zo slávy hviezd, ku ktorej nijako neprispeli. Socialistické Československo vytváralo podmienky pre výchovu a rast talentov, pretože šport, aj hokej, bol chápaný ako nástroj na propagandu komunizmu. Keď ten odporný model padol (a je vynikajúce, že padol), ľudia okolo hokeja sa nevrhli na hľadanie nového systému nášho hokeja so zachovaním všetkého dobrého z minulosti. Oni sa vrhli na prachy.
Najskôr ovládli náš hokej nacionalisti, ktorí tvrdili, že základom reprezentácie má byť naša liga, pretože tam sú väčší vlastenci. Boli to úplní diletanti, a ich čas našťastie rýchlo pominul. Lenže hejslovákov nenahradili rozhľadení ľudia so skúsenosťou, poznaním sveta a citom pre potreby hokeja, ale Široký a jemu zaviazaná klika. Títo cynickí ľudia, pre ktorých nie je hokej láskou, ale len prostriedkom, zneužili počas uplynulých rokov lesk našich miznúcich hviezd z NHL pre vlastné potreby. A hokeju nepomohli. Nezabudnem, ako po úspechu v Goteborgu školili parlament z cieľavedomej práce. Oni, ktorí žiadnu nikdy nevykonali. Bolo to trápne, ale takí sú. Dnes zbierame ovocie. Nemáme nové haly, strácame hokejovú mládež, a dlhodobo opúšťame elitu. Desiate miesto je preto logický dôsledok.
Čo s tým? Odchod Širokého je nevyhnutný, ale iba prvý krok. Hokej čaká desať rokov tvrdej práce. Až po nich sa budeme môcť hnevať, ak skončíme desiaty.
Rozhovor s Michalom Handzušom nájdete tu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.