Na vlastnej koži zisťujem, že reforma súdnictva sa vydarila. Mám informácie, a už aj osobnú skúsenosť, že takmer žiadne verejné stretnutie v justícii sa nezaobíde bez toho, aby ma na ňom menovite nenapadol predstaviteľ výkonnej moci, aby som nebola osočovaná, znevažovaná, a vôbec, hlúpym spôsobom napádaná.
Spôsobom, ktorý je zrejme v súlade s osobnostnou výbavou útočníka. Tieto permanentné útoky sú najlepším dôkazom, že patrím nielen medzi nositeľov myšlienok reformy súdnictva, ale aj medzi jej významných realizátorov v praxi súdov. Ale znamenajú aj to, že verejné vyslovovanie názorov, požiadavka na otvorenosť súdnictva a burcovanie verejnosti k vykonávaniu kontroly súdnej moci sú pre mnohých, ktorí sú momentálne považovaní za mocných v súdnictve, neprijateľné a asi aj nebezpečné. Požiadavka na otvorenosť súdnictva a tie zmeny, ktoré sa v justícii už čiastočne zrealizovali, sú zrejme také významné, že na ich odstránenie je potrebné vyvíjať enormný tlak...
Sila tlaku, ktorý je vyvíjaný na nositeľov zmien v súdnictve, je pritom priamo úmerná veľkosti zmien, ktoré už boli dosiahnuté a aj veľkosti vplyvu, ktorým disponujú nositelia zmien.
Nositeľov zmien treba ako nejakých bacilonosičov znefunkčňovať a zhadzovať, akokoľvek to len ide. Metódy a prostriedky, ktoré sa pritom používajú, sú presným zrkadlom tých, ktorí tlak vyvíjajú. Využíva sa všetko (a niekedy pomôžeme aj my sami gólom do vlastnej brány). Som presvedčená, že na to, aby bolo možné na nositeľov zmien v súdnictve vyvinúť tento tlak, sú cielene zneužívané naše zákony. Cieľu sa často prispôsobuje ich výklad, dokonca aj disciplinárne konania. S cieľom vyvíjať permanentný tlak je prekrucovaný skutočný význam a účel právnych princípov, všeobecných etických pravidiel, aj pravidiel sudcovskej etiky. A ako vždy, mnohí slabí vykonávajú nadprácu, kde je ťažké rozlíšiť, či ide iba o nekompetentnosť a neznalosť, alebo o zámer. Na postupoch, ktoré boli zatiaľ použité voči kolegom (Hrubala, Kuchtová, Urban, Hrnčiar, Růžička, Sojka, Benešová, a ďalší) je to však rozoznateľné jasne...
Verejnú diskusiu o stave súdnictva a o potrebe jeho otvorenosti považujem za naliehavú. Naliehavosť sa ešte zvyšuje – pribúdajú signály o možnom nadužívaní pozastavenia výkonu sudcovskej funkcie, o zvláštnych výberových konaniach, o netransparentnosti rozhodnutí orgánov súdnictva v personálnych otázkach. V diskusii preto treba hľadať spôsoby a možnosti, ako sa má spoločnosť brániť.
Rezignácia nie je cesta. Rezignovať na ďalšie zmeny a na obranu už dosiahnutých zmien by bola podľa mňa zničujúca chyba.
Autorka je sudkyňa.
Spôsobom, ktorý je zrejme v súlade s osobnostnou výbavou útočníka. Tieto permanentné útoky sú najlepším dôkazom, že patrím nielen medzi nositeľov myšlienok reformy súdnictva, ale aj medzi jej významných realizátorov v praxi súdov. Ale znamenajú aj to, že verejné vyslovovanie názorov, požiadavka na otvorenosť súdnictva a burcovanie verejnosti k vykonávaniu kontroly súdnej moci sú pre mnohých, ktorí sú momentálne považovaní za mocných v súdnictve, neprijateľné a asi aj nebezpečné. Požiadavka na otvorenosť súdnictva a tie zmeny, ktoré sa v justícii už čiastočne zrealizovali, sú zrejme také významné, že na ich odstránenie je potrebné vyvíjať enormný tlak...
Sila tlaku, ktorý je vyvíjaný na nositeľov zmien v súdnictve, je pritom priamo úmerná veľkosti zmien, ktoré už boli dosiahnuté a aj veľkosti vplyvu, ktorým disponujú nositelia zmien.
Nositeľov zmien treba ako nejakých bacilonosičov znefunkčňovať a zhadzovať, akokoľvek to len ide. Metódy a prostriedky, ktoré sa pritom používajú, sú presným zrkadlom tých, ktorí tlak vyvíjajú. Využíva sa všetko (a niekedy pomôžeme aj my sami gólom do vlastnej brány). Som presvedčená, že na to, aby bolo možné na nositeľov zmien v súdnictve vyvinúť tento tlak, sú cielene zneužívané naše zákony. Cieľu sa často prispôsobuje ich výklad, dokonca aj disciplinárne konania. S cieľom vyvíjať permanentný tlak je prekrucovaný skutočný význam a účel právnych princípov, všeobecných etických pravidiel, aj pravidiel sudcovskej etiky. A ako vždy, mnohí slabí vykonávajú nadprácu, kde je ťažké rozlíšiť, či ide iba o nekompetentnosť a neznalosť, alebo o zámer. Na postupoch, ktoré boli zatiaľ použité voči kolegom (Hrubala, Kuchtová, Urban, Hrnčiar, Růžička, Sojka, Benešová, a ďalší) je to však rozoznateľné jasne...
Verejnú diskusiu o stave súdnictva a o potrebe jeho otvorenosti považujem za naliehavú. Naliehavosť sa ešte zvyšuje – pribúdajú signály o možnom nadužívaní pozastavenia výkonu sudcovskej funkcie, o zvláštnych výberových konaniach, o netransparentnosti rozhodnutí orgánov súdnictva v personálnych otázkach. V diskusii preto treba hľadať spôsoby a možnosti, ako sa má spoločnosť brániť.
Rezignácia nie je cesta. Rezignovať na ďalšie zmeny a na obranu už dosiahnutých zmien by bola podľa mňa zničujúca chyba.
Autorka je sudkyňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.