Len tou budovou možno vysvetliť, že ja, zocelený chlapík, som sa niekoľkokrát takmer rozplakal. Budova Európskeho parlamentu v Bruseli.
Nehovorím o tom, čo sa deje vnútri.
Kompetencie, spolurozhodovacími procedúrami počnúc, to nech vysvetľujú iní. Nehovorím o tom, že jedinú volenú inštitúciu EÚ predstavuje v niektorých momentoch polovica parlamentu, pri inej príležitosti je to niečo s nezáväzným stanoviskom, z čoho sa v ďalšej chvíli stáva bezvýznamné nič.
Hovorím len o samotnej budove, o bruselskom „Espace Léopold“. Keďže nás EÚ nudí, ostalo pred nami ukryté, že vlastne ide o jeden z najväčších komplexov budov vo svete.
Len samotných sedem centrálnych krídel, ktoré sú zvnútra a zvonku spojené 22 mostami, dáva dokopy úžitkovú plochu v rozlohe 490 000 štvorcových metrov. Ceausescov „Dom národov“ v Bukurešti, ktorý sa občas označuje za najväčšiu budovu Európy, sa oproti nemu vyníma ako psia búda. Celkovo využíva Európsky parlament v Bruseli, Štrassburgu a Luxemburgu milión štvorcových metrov.
Bukureštský palác, rovnako sídlo parlamentu, má len 364 000 štvorcových metrov.
Európsky parlament však svoju skutočnú veľkosť ukrýva. Centrálny blok „Altiero Spinelli“ s piatimi sedemnásťposchodovými vežami a piatimi poschodiami podzemnej garáže, sám osebe triler, zahŕňa vlastne viacero budov. Stredom sa vinie akási svetelná priepasť, na ktorej dne je čosi ako obchodná pasáž. Je tam pošta, banková filiálka, kníhkupectvo, automaty na pitie, koláče, zmrzlina. Cesta z kantíny vedie popri fitnescentre. Bazén tu nie je, akémukoľvek luxusu sa tu trápne vyhýbajú.
Dvanásť jednotlivých budov tohto komplexu má názvy skrátené na tri písmenká, jednotlivé trakty sú pomenované špeciálne s 19 písmenami od A po U. Keď som sem musel ísť prvýkrát, hľadal som dohromady medzi 5 147 bruselskými parlamentnými miestnosťami jednu s poetickým názvom „PHS00BO1“. Darmo nad tým plakať...
Vlastne sa ani nemôžem sťažovať, pretože počas mojej druhej návštevy ma viedol sám domáci duch. Ten muž je bielovlasý a stále nosí motýlika, je to bývalý poslanec, bol azda najznámejším lobistom v Bruseli. V štyroch jazykoch trúsil žarty naľavo aj napravo. Povedal, že vo svojom živote potriasol rukou státisícom ľudí. Zatmilo sa mi pred očami.
Sotva by som našiel prešibanejšieho vodcu. Bohatí obchodníci s kobercami z Kašmíru pozbierali peniaze, on im za to zorganizoval výstavu v parlamente a imidžovú kampaň. Ukázal mi skrinku jedného poslanca, „ktorého starý otec napísal knihu, ako investovať majetok na ostrove“. Na skrinke bolo napísané „Stevenson“, kniha sa volala Ostrov pokladov. Domáci duch si užil môj vyjavený výraz tváre a vyšiel s ďalšou anekdotou.
Vysvetlil mi, prečo má Európsky parlament tak rád – pre plochú hierarchiu. Aj to najväčšie číslo, povedal, je v tomto dome „nikto“.
Neskôr som mu dal vo svojom vnútri zapravdu. V svetelnej priepasti „ASP“ som videl stáť maďarského politika Viktora Orbána, muža v strednej Európe miliónmi milovaného a miliónmi nenávideného. Hovoril so svojimi sprievodcami, na jeho pleci visel hlúpy červený ruksak. Nikto si ho nevšímal.
Inokedy ma pozval domáci duch na literárny večierok, opäť som beznádejne zablúdil. Tento večer som sa naučil, ako prestáť asi najväčší európsky komplex budov bez sĺz. Napokon, recepcie sú tu jednostaj.
Tabule ukazovali „towads a digitalized Europe in 2025“, tým smerom som nechcel ísť. Nakoniec som si vypil z červeného vína jedného fúzatého národa, ktorý sa časom ukázal ako turecký. Keď skončím ako pijan, na vine bude Európsky parlament.
Nehovorím o tom, čo sa deje vnútri.
Kompetencie, spolurozhodovacími procedúrami počnúc, to nech vysvetľujú iní. Nehovorím o tom, že jedinú volenú inštitúciu EÚ predstavuje v niektorých momentoch polovica parlamentu, pri inej príležitosti je to niečo s nezáväzným stanoviskom, z čoho sa v ďalšej chvíli stáva bezvýznamné nič.
Hovorím len o samotnej budove, o bruselskom „Espace Léopold“. Keďže nás EÚ nudí, ostalo pred nami ukryté, že vlastne ide o jeden z najväčších komplexov budov vo svete.
Len samotných sedem centrálnych krídel, ktoré sú zvnútra a zvonku spojené 22 mostami, dáva dokopy úžitkovú plochu v rozlohe 490 000 štvorcových metrov. Ceausescov „Dom národov“ v Bukurešti, ktorý sa občas označuje za najväčšiu budovu Európy, sa oproti nemu vyníma ako psia búda. Celkovo využíva Európsky parlament v Bruseli, Štrassburgu a Luxemburgu milión štvorcových metrov.
Bukureštský palác, rovnako sídlo parlamentu, má len 364 000 štvorcových metrov.
Európsky parlament však svoju skutočnú veľkosť ukrýva. Centrálny blok „Altiero Spinelli“ s piatimi sedemnásťposchodovými vežami a piatimi poschodiami podzemnej garáže, sám osebe triler, zahŕňa vlastne viacero budov. Stredom sa vinie akási svetelná priepasť, na ktorej dne je čosi ako obchodná pasáž. Je tam pošta, banková filiálka, kníhkupectvo, automaty na pitie, koláče, zmrzlina. Cesta z kantíny vedie popri fitnescentre. Bazén tu nie je, akémukoľvek luxusu sa tu trápne vyhýbajú.
Dvanásť jednotlivých budov tohto komplexu má názvy skrátené na tri písmenká, jednotlivé trakty sú pomenované špeciálne s 19 písmenami od A po U. Keď som sem musel ísť prvýkrát, hľadal som dohromady medzi 5 147 bruselskými parlamentnými miestnosťami jednu s poetickým názvom „PHS00BO1“. Darmo nad tým plakať...
Vlastne sa ani nemôžem sťažovať, pretože počas mojej druhej návštevy ma viedol sám domáci duch. Ten muž je bielovlasý a stále nosí motýlika, je to bývalý poslanec, bol azda najznámejším lobistom v Bruseli. V štyroch jazykoch trúsil žarty naľavo aj napravo. Povedal, že vo svojom živote potriasol rukou státisícom ľudí. Zatmilo sa mi pred očami.
Sotva by som našiel prešibanejšieho vodcu. Bohatí obchodníci s kobercami z Kašmíru pozbierali peniaze, on im za to zorganizoval výstavu v parlamente a imidžovú kampaň. Ukázal mi skrinku jedného poslanca, „ktorého starý otec napísal knihu, ako investovať majetok na ostrove“. Na skrinke bolo napísané „Stevenson“, kniha sa volala Ostrov pokladov. Domáci duch si užil môj vyjavený výraz tváre a vyšiel s ďalšou anekdotou.
Vysvetlil mi, prečo má Európsky parlament tak rád – pre plochú hierarchiu. Aj to najväčšie číslo, povedal, je v tomto dome „nikto“.
Neskôr som mu dal vo svojom vnútri zapravdu. V svetelnej priepasti „ASP“ som videl stáť maďarského politika Viktora Orbána, muža v strednej Európe miliónmi milovaného a miliónmi nenávideného. Hovoril so svojimi sprievodcami, na jeho pleci visel hlúpy červený ruksak. Nikto si ho nevšímal.
Inokedy ma pozval domáci duch na literárny večierok, opäť som beznádejne zablúdil. Tento večer som sa naučil, ako prestáť asi najväčší európsky komplex budov bez sĺz. Napokon, recepcie sú tu jednostaj.
Tabule ukazovali „towads a digitalized Europe in 2025“, tým smerom som nechcel ísť. Nakoniec som si vypil z červeného vína jedného fúzatého národa, ktorý sa časom ukázal ako turecký. Keď skončím ako pijan, na vine bude Európsky parlament.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.