Rozhovor s prof. Tiborom Pichlerom, riaditeľom Filozofického ústavu SAV
.vy ste sa venovali skúmaniu politického myslenia Dominika Tatarku. Bol to zaujímavý „politický mysliteľ“?
V pravom slova zmysle sa o ňom ako o politickom mysliteľovi nedá hovoriť, pretože sa tejto oblasti systematicky nevenoval. Nemožno ani hovoriť o ucelených názoroch, ale keď človek číta jeho publicistiku zo 60. rokov, naráža na konštantnosť tém a konceptov. Bol to človek citlivý, vnímavý voči svojmu prostrediu a mal zmysel pre politiku. U mnohých jeho kolegov to chýbalo.
.teda zmysel pre politiku často slovenským spisovateľom chýbal?
Možno že áno. V každom prípade u Tatarku cítiť zmysel pre túto tému a prejavilo sa to aj v tom, že bol autorom kritiky stalinského totalitarizmu. V Démone súhlasu sa tejto témy zmocnil umeleckými prostriedkami. V strednej Európe však nie je zriedkavým javom spisovateľ s politickou citlivosťou a schopnosťou umeleckými prostriedkami vyjadriť problém politickej situácie.
.ako to, že Tatarka, človek so zmyslom pre politiku, najprv uveril komunizmu?
On sa orientoval osobnou skúsenosťou. Jeho myslenie sa orientovalo na spracúvanie osobne zažitej skúsenosti. Jeho objavenie komunizmu súvisí s určitými zážitkami, vnímaním sociálnej situácie, kontaktom s robotníkmi. Tak sa dostal k tejto ideológii. Ale na druhej strane práve jeho citlivosť a vnímavosť, nefalšovaný vzťah k skutočnosti viedli k tomu, že sa s touto ideológiou rozišiel. On bol rád sám sebou a mal zmysel pre individuálne chápanie sveta, on sa nevnímal ako súčasť nejakej ideologicky determinovanej skupiny, ale vždy vystupoval ako indivíduum, ktoré vníma a premýšľa.
.vo svojej práci o Tatarkovi ste skonštatovali, že mu bola vlastná starosť o republiku, a preto by mohol byť považovaný za zakladateľa tradície republikanizmu v slovenskom myslení. Tatarka ako slovenský republikán?
Áno, myslím si, že je to tak. Keď hovoríme o Tatarkovom vnímaní politiky, u neho je evidentný zmysel pre hodnotu a fungovanie ústavy a politických inštitúcií štátu. Nešlo mu o kritiku na základe vylepšovania ideológie či dogmy, ale na základe poznávania skutočnosti. Išlo mu o konštituovanie pravého politického priestoru, kde sú ľudia slobodní, vyjadrujú svoj názor, stýkajú sa, diskutujú, komunikujú a kde fungujú inštitúcie. A to všetko stojí na základe individuálnych práv. Tento postoj možno na základe jeho publicistiky vyfiltrovať. Napríklad v 60. rokoch silno kritizoval podvojnú vládu – existenciu štátnych inštitúcií, a za nimi tieňových, v skutočnosti vládnucich straníckych inštitúcií. V jeho publicistike sa objavuje často výraz obcovanie a republiku tiež nazýva trochu zvláštne obcou obcí, obcou božou, ale v podstate mu veľmi záležalo na tom, aby fungovali inštitúcie vytvárajúce priestor na komunikáciu, na ktorom môže politika fungovať.
.ak by sa Tatarka dožil týchto čias, kam by asi politicky patril?
Bol v dejinách slovenského myslenia a kultúry tým dejateľom, umelcom, ktorý si veľmi vážil hodnotu individuálnej slobody. A to by určite rozhodovalo o jeho orientácii. Ale bol svojou osobnosťou veľmi svojský, takže ťažko by sa podriadil či niekam politicky zaradil. Bol bytostne slobodný a nezávislý človek.
.literárni vedci zvyknú Tatarku konfrontovať s Mináčom. Vám ako vychádza toto porovnanie?
Keď hovoríme o Tatarkovom politickom myslení, tak ono bolo zasadené najmä do jeho súčasnosti, on sa pohyboval v 20. storočí a to bola aj doba, ktorú on reflektoval. Mináč sa svojimi esejami premiestnil do 19. storočia, vnímal obdobie slovenskej národotvorby. Tým rozhodujúcim konceptom u Mináča bol národ, zatiaľ čo u Tatarku to bol individuálny človek, ktorý bol aj súčasťou národa, aj republiky, jemu nešlo o reflektovanie národotvorného procesu. On už vnímal tento národ ako politicky a inštitucionálne ukotvený, a tak ho viac zaujímali problémy, ktoré súvisia so životom v plne rozvinutom štátnom a politickom rámci – a kde sa už do popredia dostávajú občianske problémy. On už kládol v prvom rade dôraz na občianskosť ako na hodnotu fungovania v politickom prostredí.
.zaujímavé je, že obidvaja – aj Mináč, aj Tatarka vychádzajú a inšpirujú sa slovenským rurálnym prostredím, akurát si z neho vyvodzujú iné koncepty.
Sú to dva koncepty rurality: u Mináča ide o istý mýtus sily slabosti. Keď konštatuje, že sme národ, čo nemal vlastných kráľov, tak konštruuje mýtus sily utláčaného, ktorý napriek tomu, že nemá tú hornú inštitucionálnu nadstavbu, je silný, lebo trvá a jeho dejiny sú dejinami trvania, a nie zániku. Ani Tatarka nikdy rurálne korene nepopieral, on bol na svoje slovensko-mongolsko-valašské korene hrdý, ale na ich základe vytvoril mýtus karpatského pastiera. Jeho mýtus je individuálny, lebo jeho pastier má rád slobodu, je odkázaný sám na seba a hýbe sa – pohybuje sa po svete sám a vníma ten svet. U Mináča možno hovoriť o mýte rurálneho života, zameraného na roľníkov, ktorí pretrvávajú na mieste, sú stacionárni. Tam je rozdiel medzi Tatarkom a Mináčom evidentný. Tatarka napriek tomu, že zdôrazňuje svoje rurálne korene, bol ako karpatský pastier schopný slobodného hýbania sa po svete a bol schopný existencie v urbánnom prostredí. On sa dobre cítil aj v Paríži, aj v Prahe, aj v Bratislave. Mesto nebolo preňho nepriateľským prostredím.
.ktorý mýtus – usadeného roľníka či putujúceho pastiera – lepšie vystihuje slovenskú mentalitu?
Odpoveďou je to, ako verejnosť prijíma tieto dva mýty, ktoré sú k dispozícii. Mináč zjavne oslovuje verejnosť a sú tu intelektuálne kruhy, ktoré jeho mýtus vnímajú pozitívne. Ale sú aj skupiny ľudí, ktorým sa skôr pozdáva Tatarkov mýtus slobodného karpatského pastiera. Závisí, či recipient skôr uprednostňuje hodnoty kolektivizmu alebo individualizmu. U Mináča ide o vnímanie sa cez istú kolektivitu. Hoci Mináč sám bol silná individualita, razil hodnoty národnej kolektivity. A bol to taký nazlostený, možno až arogantný intelektuál. Tatarka bol citlivejší, ľudskejší, on jednoznačne presadzoval hodnoty individualizmu a podľa nich aj žil.
.čím je čítanie Tatarku pre filozofa zaujímavé?
Ja sa venujem dejinám slovenského politického myslenia a patria do nich texty a myslitelia, ktorí nie sú vždy v pravom zmysle slova filozofi, ale vyznačujú sa intelektuálnou senzibilitou. Tatarka ma z nich upútal najviac – svojou schopnosťou pomenovať veci a raziť určité pojmy. V dobovom kontexte – v jeho publicistike zo 60. rokov – ma upútali jeho koncepty: dôraz na indivíduum, na osobnostné práva a fungujúce inštitúcie. To boli slovné znamenia, ktoré svedčili o tom, že ide o človeka, ktorý myslí vlastnou hlavou a ktorého hodnotenie života je autentické. Jeho vety sú vyjadrením jeho individuálnych, nefalšovaných a priamych postojov, to človeka osloví, tá jeho silná autenticita. Ale schopnosť sebareflexie a schopnosť neohurujúcich a veľmi silných gest, ako podpísanie Charty 77 či neochota podriadiť sa schôdzovému mysleniu.
.vy ste sa venovali skúmaniu politického myslenia Dominika Tatarku. Bol to zaujímavý „politický mysliteľ“?
V pravom slova zmysle sa o ňom ako o politickom mysliteľovi nedá hovoriť, pretože sa tejto oblasti systematicky nevenoval. Nemožno ani hovoriť o ucelených názoroch, ale keď človek číta jeho publicistiku zo 60. rokov, naráža na konštantnosť tém a konceptov. Bol to človek citlivý, vnímavý voči svojmu prostrediu a mal zmysel pre politiku. U mnohých jeho kolegov to chýbalo.
.teda zmysel pre politiku často slovenským spisovateľom chýbal?
Možno že áno. V každom prípade u Tatarku cítiť zmysel pre túto tému a prejavilo sa to aj v tom, že bol autorom kritiky stalinského totalitarizmu. V Démone súhlasu sa tejto témy zmocnil umeleckými prostriedkami. V strednej Európe však nie je zriedkavým javom spisovateľ s politickou citlivosťou a schopnosťou umeleckými prostriedkami vyjadriť problém politickej situácie.
.ako to, že Tatarka, človek so zmyslom pre politiku, najprv uveril komunizmu?
On sa orientoval osobnou skúsenosťou. Jeho myslenie sa orientovalo na spracúvanie osobne zažitej skúsenosti. Jeho objavenie komunizmu súvisí s určitými zážitkami, vnímaním sociálnej situácie, kontaktom s robotníkmi. Tak sa dostal k tejto ideológii. Ale na druhej strane práve jeho citlivosť a vnímavosť, nefalšovaný vzťah k skutočnosti viedli k tomu, že sa s touto ideológiou rozišiel. On bol rád sám sebou a mal zmysel pre individuálne chápanie sveta, on sa nevnímal ako súčasť nejakej ideologicky determinovanej skupiny, ale vždy vystupoval ako indivíduum, ktoré vníma a premýšľa.
.vo svojej práci o Tatarkovi ste skonštatovali, že mu bola vlastná starosť o republiku, a preto by mohol byť považovaný za zakladateľa tradície republikanizmu v slovenskom myslení. Tatarka ako slovenský republikán?
Áno, myslím si, že je to tak. Keď hovoríme o Tatarkovom vnímaní politiky, u neho je evidentný zmysel pre hodnotu a fungovanie ústavy a politických inštitúcií štátu. Nešlo mu o kritiku na základe vylepšovania ideológie či dogmy, ale na základe poznávania skutočnosti. Išlo mu o konštituovanie pravého politického priestoru, kde sú ľudia slobodní, vyjadrujú svoj názor, stýkajú sa, diskutujú, komunikujú a kde fungujú inštitúcie. A to všetko stojí na základe individuálnych práv. Tento postoj možno na základe jeho publicistiky vyfiltrovať. Napríklad v 60. rokoch silno kritizoval podvojnú vládu – existenciu štátnych inštitúcií, a za nimi tieňových, v skutočnosti vládnucich straníckych inštitúcií. V jeho publicistike sa objavuje často výraz obcovanie a republiku tiež nazýva trochu zvláštne obcou obcí, obcou božou, ale v podstate mu veľmi záležalo na tom, aby fungovali inštitúcie vytvárajúce priestor na komunikáciu, na ktorom môže politika fungovať.
.ak by sa Tatarka dožil týchto čias, kam by asi politicky patril?
Bol v dejinách slovenského myslenia a kultúry tým dejateľom, umelcom, ktorý si veľmi vážil hodnotu individuálnej slobody. A to by určite rozhodovalo o jeho orientácii. Ale bol svojou osobnosťou veľmi svojský, takže ťažko by sa podriadil či niekam politicky zaradil. Bol bytostne slobodný a nezávislý človek.
.literárni vedci zvyknú Tatarku konfrontovať s Mináčom. Vám ako vychádza toto porovnanie?
Keď hovoríme o Tatarkovom politickom myslení, tak ono bolo zasadené najmä do jeho súčasnosti, on sa pohyboval v 20. storočí a to bola aj doba, ktorú on reflektoval. Mináč sa svojimi esejami premiestnil do 19. storočia, vnímal obdobie slovenskej národotvorby. Tým rozhodujúcim konceptom u Mináča bol národ, zatiaľ čo u Tatarku to bol individuálny človek, ktorý bol aj súčasťou národa, aj republiky, jemu nešlo o reflektovanie národotvorného procesu. On už vnímal tento národ ako politicky a inštitucionálne ukotvený, a tak ho viac zaujímali problémy, ktoré súvisia so životom v plne rozvinutom štátnom a politickom rámci – a kde sa už do popredia dostávajú občianske problémy. On už kládol v prvom rade dôraz na občianskosť ako na hodnotu fungovania v politickom prostredí.
.zaujímavé je, že obidvaja – aj Mináč, aj Tatarka vychádzajú a inšpirujú sa slovenským rurálnym prostredím, akurát si z neho vyvodzujú iné koncepty.
Sú to dva koncepty rurality: u Mináča ide o istý mýtus sily slabosti. Keď konštatuje, že sme národ, čo nemal vlastných kráľov, tak konštruuje mýtus sily utláčaného, ktorý napriek tomu, že nemá tú hornú inštitucionálnu nadstavbu, je silný, lebo trvá a jeho dejiny sú dejinami trvania, a nie zániku. Ani Tatarka nikdy rurálne korene nepopieral, on bol na svoje slovensko-mongolsko-valašské korene hrdý, ale na ich základe vytvoril mýtus karpatského pastiera. Jeho mýtus je individuálny, lebo jeho pastier má rád slobodu, je odkázaný sám na seba a hýbe sa – pohybuje sa po svete sám a vníma ten svet. U Mináča možno hovoriť o mýte rurálneho života, zameraného na roľníkov, ktorí pretrvávajú na mieste, sú stacionárni. Tam je rozdiel medzi Tatarkom a Mináčom evidentný. Tatarka napriek tomu, že zdôrazňuje svoje rurálne korene, bol ako karpatský pastier schopný slobodného hýbania sa po svete a bol schopný existencie v urbánnom prostredí. On sa dobre cítil aj v Paríži, aj v Prahe, aj v Bratislave. Mesto nebolo preňho nepriateľským prostredím.
.ktorý mýtus – usadeného roľníka či putujúceho pastiera – lepšie vystihuje slovenskú mentalitu?
Odpoveďou je to, ako verejnosť prijíma tieto dva mýty, ktoré sú k dispozícii. Mináč zjavne oslovuje verejnosť a sú tu intelektuálne kruhy, ktoré jeho mýtus vnímajú pozitívne. Ale sú aj skupiny ľudí, ktorým sa skôr pozdáva Tatarkov mýtus slobodného karpatského pastiera. Závisí, či recipient skôr uprednostňuje hodnoty kolektivizmu alebo individualizmu. U Mináča ide o vnímanie sa cez istú kolektivitu. Hoci Mináč sám bol silná individualita, razil hodnoty národnej kolektivity. A bol to taký nazlostený, možno až arogantný intelektuál. Tatarka bol citlivejší, ľudskejší, on jednoznačne presadzoval hodnoty individualizmu a podľa nich aj žil.
.čím je čítanie Tatarku pre filozofa zaujímavé?
Ja sa venujem dejinám slovenského politického myslenia a patria do nich texty a myslitelia, ktorí nie sú vždy v pravom zmysle slova filozofi, ale vyznačujú sa intelektuálnou senzibilitou. Tatarka ma z nich upútal najviac – svojou schopnosťou pomenovať veci a raziť určité pojmy. V dobovom kontexte – v jeho publicistike zo 60. rokov – ma upútali jeho koncepty: dôraz na indivíduum, na osobnostné práva a fungujúce inštitúcie. To boli slovné znamenia, ktoré svedčili o tom, že ide o človeka, ktorý myslí vlastnou hlavou a ktorého hodnotenie života je autentické. Jeho vety sú vyjadrením jeho individuálnych, nefalšovaných a priamych postojov, to človeka osloví, tá jeho silná autenticita. Ale schopnosť sebareflexie a schopnosť neohurujúcich a veľmi silných gest, ako podpísanie Charty 77 či neochota podriadiť sa schôdzovému mysleniu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.