„Sadnime si k večeri. Pán je, žiaľ, z Československa,“ hovorí Madame obyvateľom svojho penzióna. Je rok 1938, slovenský študent Bartolomej Slzička sa zoznamuje s Parížom. V Prútených kreslách Dominika Tatarku.
Bartolomejova krajina sa rozpadá, on prichádza do Paríža, zoznamuje sa s kozmopolitným svetom, snaží sa zapamätať si čo najviac z toho, čo okolo seba vidí. Vie, že sa Francúzsko nestane jeho domovom a tuší, že sa doň tak skoro nevráti. Veľké dejiny sa prelínajú s osobným príbehom, kurtoázna láska s jednou historickou zradou. Prútené kreslá. Bartolomej Slzička, citlivý človek so smutnosmiešnym menom z „krajiny nikoho“ sa v mnohom podobá na svojho autora. Bol, žiaľ, z Československa, a tak prežil posledných 20 rokov života v politickej a ľudskej izolácii. A 20 rokov po jeho smrti sa o ňom síce znovu učí v školách, no jeho diela v kníhkupectvách nenájdete. Vzniká takmer tatarkovský paradox: tradične skôr smutné výročie smrti je v jeho prípade predsa len aj trochu radostné: knihy Dominika Tatarku začínajú znovu vychádzať. V Artfore práve vyšli Prútené kreslá, do konca roka nás ešte čaká Démon súhlasu a Panna zázračnica.
.vymodlený syn
Dominik Tatarka sa narodil 14. marca 1913 v považskej dedinke Drieňové. Bol jedným zo siedmich detí, matka bola vdova — jej manžel, Dominikov otec, padol v prvej svetovej vojne. Matka si ho vymodlila v poľskej Czenstochowej, kam — ako tehotná — putovala. „Údajne sa na ňu tá čierna Panna Mária usmiala, vedela preto, že dieťa, ktoré nosí, bude syn,“ spomína na rodinnú históriu Dominikova dcéra Desana. Možno práve preto dostal chlapec meno Dominik, isté je, že jeho matka v pútnickom kostole Panne Márii sľúbila, že ho dá za kňaza. A myslela to vážne. Dominik sa napriek chudobným pomerom dostal na štúdiá — najprv na katolícke gymnázium do Nitry, odkiaľ počas štúdia prešiel na československé reálne gymnázium v Trenčíne. Odtiaľ išiel na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity do Prahy a potom, v rokoch 1938 — 1939 — podobne ako Bartolomej Slzička — na parížsku Sorbonu. Po návrate domov bol gymnaziálnym profesorom francúzštiny a slovenčiny v Žiline a Martine, v roku 1944 vyšla jeho krásna a surreálna Panna zázračnica a Dominik sa zapojil do Slovenského národného povstania.
Po vojne bol nejaký čas redaktorom Národnej obrody a po komunistickom prevrate v roku 1948 sa ako mladý komunistický intelektuál stal oficiálne vydávaným a štátom podporovaným spisovateľom.
.démon nesúhlasu
V roku 1956 začal v Kultúrnom živote na pokračovanie vychádzať jeho Démon súhlasu. Tatarka ako jeden z prvých československých spisovateľov rozpoznal a presne popísal vnútorné otroctvo spôsobené komunistickou totalitou. Nasledovali Rozhovory bez konca, cestopisná reportáž Človek na cestách, vychádzajú Prútené kreslá či esejistická zbierka Proti démonom. Dominik Tatarka využil slobodnejšie šesťdesiate roky naplno. Písal, inšpiroval, diskutoval, polemizoval. Druhý a poslednýkrát sa vrátil do Paríža.
Potom prišiel rok 1968 a — čo bolo oveľa horšie — prišli aj sovietske vojská a Československo sa na dvadsať rokov znovu stalo „krajinou nikoho“. V onen osudný deň, 21. augusta 1968, sa vybral Dominik s dcérou Desanou do Rusmi obsadzovaného mesta. „Išli sme dole popri Hrade, Dominik rečnil už pri sovietskom veľvyslanectve,“ spomína Desana Tatarková. „Potom hovoril zo schodov rozhlasu a nakoniec na Námestí SNP. Bála som sa oňho. Stál pred ľuďmi a bol dobrým terčom. Bolo však dôležité, že niekto známy sa nebojí postaviť pred ľudí a povzbudiť ich. Bol to prejav odvahy.“ V ďalších dňoch sa Tatarka skrýval u priateľov, neskôr u sestry na vidieku. Keď sa situácia upokojila, začala sa normalizácia.
.sám proti noci
Zatiaľ čo iní sa skôr či neskôr prispôsobili, Dominik zo svojho presvedčenia ani o krok neustúpil. Ešte v roku 1969 mu odovzdali titul Zaslúžilý umelec, v roku 1970 už pracoval ako pomocný robotník v Lesnom závode v Bratislave. Medzitým vrátil Základnej organizácii KSS pri Zväze slovenských spisovateľov stranícku legitimáciu. Rok na to ho kolegovia spisovatelia zbavili členstva vo svojom Zväze. „Všetko sa pritvrdilo a vtedy sa mnohí priatelia začali od neho odvracať,“ spomína dcéra Desana. Pred domom Tatarkovcov neustále parkovalo auto s eštebákmi, návštev u spisovateľa, ktorý sa rád stretával a rozprával s ľuďmi, bolo čoraz menej. Hoci by človek počúvajúci spomienky básnikov, spisovateľov, výtvarníkov a neskorších politikov mohol nadobudnúť dojem, že u Tatarkovcov sa počas normalizácie nezavreli dvere, nebolo to celkom tak. „Ľudia sa s ním prestali stýkať,“ spomína Tatarkova priateľka, kunsthistorička Iva Mojžišová. „Ocitol sa v izolácii a neznášal to dobre.“ Rodina mala problémy s peniazmi — dôchodca Dominik mal najnižšiu možnú penziu a nebyť starostlivosti českých disidentov potýkala by sa so základnými existenčnými problémami.
V roku 1976 Dominik Tatarka ako prvý Slovák podpisuje Chartu 77, jeho texty vychádzajú v samizdatoch a v exilových vydavateľstvách, čo ťažko nesú slovenskí eštebáci. V roku 1986 sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta.
Dominik v tomto období ustavične písal. „Zapisoval si sny, myšlienky, úvahy,“ spomína dcéra Desana. Pamätníci hovoria, že pri písacom stole mal veľký prútený kôš, do ktorého hádzal popísané listy papiera. Veľkú časť z nich sa, vďaka Jánovi Mlynárikovi, podarilo s pomocou statočných pražských antikvárov predať do Archívu Národního muzea a do Památníku národního písemnictví. Kufor plný rukopisov sa s pomocou západonemeckého diplomata podarilo previesť do Mníchova, kde potom v roku 1988 vyšli ako Navrávačky.
„Dominik Tatarka se nepodobal nikomu z nás. Tatarka bylo jeho jméno podle předků a pastýř byl jeho původ a znamení,“ povedala pri príležitosti jeho nedožitých osemdesiatin Eva Kantůrková. „Bol skvelý rečník, ktorý ľudí fascinoval. Mal v sebe múdrosť a zvláštny pôvab. A bol to krásny muž,“ spomína Iva Mojžišová. „Niet väčšej opojnosti, blaženosti ako spoločnosť vyvolených, ako vzájomné obcovanie. Vyvolení sú zároveň zatratení, obetovaní, obetujúci sa,“ napísal v jednom list v roku 1972 Dominik.
Niekoľko dní pred smrťou sa už veľmi zoslabnutý spisovateľ od Vladimíra Petríka dozvedel, že v Slovenských pohľadoch vyjde prvá časť jeho Navrávačiek. „Čo myslíš, bude z toho niečo?“ pýtal sa krátko na to Ivy Mojžišovej. „Aj tomu neveril, aj tomu chcel veriť,“ spomína si na jedno z posledných stretnutí s Dominikom Iva.
Tie Navrávačky nakoniec v Slovenských pohľadom stihli vyjsť ešte krátko pred novembrom 1989. Dominik sa toho však už nedožil. Zomrel 10. mája 1989. V nemocnici bol s ním vtedy len jeho priateľ Ján Langoš...
V máji 1989 vyšiel v Lidových novinách, vtedy ešte samizdatovom mesačníku, za Dominikom Tatarkom nekrológ. Končil sa slovami: „Navždy zabydlen v uzavřeném díle povede s námi, s celou svou „obcí boží“, dál své zamyšlené rozmluvy bez konce a bude zaklínat démona souhlasu v nás.“
Bartolomejova krajina sa rozpadá, on prichádza do Paríža, zoznamuje sa s kozmopolitným svetom, snaží sa zapamätať si čo najviac z toho, čo okolo seba vidí. Vie, že sa Francúzsko nestane jeho domovom a tuší, že sa doň tak skoro nevráti. Veľké dejiny sa prelínajú s osobným príbehom, kurtoázna láska s jednou historickou zradou. Prútené kreslá. Bartolomej Slzička, citlivý človek so smutnosmiešnym menom z „krajiny nikoho“ sa v mnohom podobá na svojho autora. Bol, žiaľ, z Československa, a tak prežil posledných 20 rokov života v politickej a ľudskej izolácii. A 20 rokov po jeho smrti sa o ňom síce znovu učí v školách, no jeho diela v kníhkupectvách nenájdete. Vzniká takmer tatarkovský paradox: tradične skôr smutné výročie smrti je v jeho prípade predsa len aj trochu radostné: knihy Dominika Tatarku začínajú znovu vychádzať. V Artfore práve vyšli Prútené kreslá, do konca roka nás ešte čaká Démon súhlasu a Panna zázračnica.
.vymodlený syn
Dominik Tatarka sa narodil 14. marca 1913 v považskej dedinke Drieňové. Bol jedným zo siedmich detí, matka bola vdova — jej manžel, Dominikov otec, padol v prvej svetovej vojne. Matka si ho vymodlila v poľskej Czenstochowej, kam — ako tehotná — putovala. „Údajne sa na ňu tá čierna Panna Mária usmiala, vedela preto, že dieťa, ktoré nosí, bude syn,“ spomína na rodinnú históriu Dominikova dcéra Desana. Možno práve preto dostal chlapec meno Dominik, isté je, že jeho matka v pútnickom kostole Panne Márii sľúbila, že ho dá za kňaza. A myslela to vážne. Dominik sa napriek chudobným pomerom dostal na štúdiá — najprv na katolícke gymnázium do Nitry, odkiaľ počas štúdia prešiel na československé reálne gymnázium v Trenčíne. Odtiaľ išiel na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity do Prahy a potom, v rokoch 1938 — 1939 — podobne ako Bartolomej Slzička — na parížsku Sorbonu. Po návrate domov bol gymnaziálnym profesorom francúzštiny a slovenčiny v Žiline a Martine, v roku 1944 vyšla jeho krásna a surreálna Panna zázračnica a Dominik sa zapojil do Slovenského národného povstania.
Po vojne bol nejaký čas redaktorom Národnej obrody a po komunistickom prevrate v roku 1948 sa ako mladý komunistický intelektuál stal oficiálne vydávaným a štátom podporovaným spisovateľom.
.démon nesúhlasu
V roku 1956 začal v Kultúrnom živote na pokračovanie vychádzať jeho Démon súhlasu. Tatarka ako jeden z prvých československých spisovateľov rozpoznal a presne popísal vnútorné otroctvo spôsobené komunistickou totalitou. Nasledovali Rozhovory bez konca, cestopisná reportáž Človek na cestách, vychádzajú Prútené kreslá či esejistická zbierka Proti démonom. Dominik Tatarka využil slobodnejšie šesťdesiate roky naplno. Písal, inšpiroval, diskutoval, polemizoval. Druhý a poslednýkrát sa vrátil do Paríža.
Potom prišiel rok 1968 a — čo bolo oveľa horšie — prišli aj sovietske vojská a Československo sa na dvadsať rokov znovu stalo „krajinou nikoho“. V onen osudný deň, 21. augusta 1968, sa vybral Dominik s dcérou Desanou do Rusmi obsadzovaného mesta. „Išli sme dole popri Hrade, Dominik rečnil už pri sovietskom veľvyslanectve,“ spomína Desana Tatarková. „Potom hovoril zo schodov rozhlasu a nakoniec na Námestí SNP. Bála som sa oňho. Stál pred ľuďmi a bol dobrým terčom. Bolo však dôležité, že niekto známy sa nebojí postaviť pred ľudí a povzbudiť ich. Bol to prejav odvahy.“ V ďalších dňoch sa Tatarka skrýval u priateľov, neskôr u sestry na vidieku. Keď sa situácia upokojila, začala sa normalizácia.
.sám proti noci
Zatiaľ čo iní sa skôr či neskôr prispôsobili, Dominik zo svojho presvedčenia ani o krok neustúpil. Ešte v roku 1969 mu odovzdali titul Zaslúžilý umelec, v roku 1970 už pracoval ako pomocný robotník v Lesnom závode v Bratislave. Medzitým vrátil Základnej organizácii KSS pri Zväze slovenských spisovateľov stranícku legitimáciu. Rok na to ho kolegovia spisovatelia zbavili členstva vo svojom Zväze. „Všetko sa pritvrdilo a vtedy sa mnohí priatelia začali od neho odvracať,“ spomína dcéra Desana. Pred domom Tatarkovcov neustále parkovalo auto s eštebákmi, návštev u spisovateľa, ktorý sa rád stretával a rozprával s ľuďmi, bolo čoraz menej. Hoci by človek počúvajúci spomienky básnikov, spisovateľov, výtvarníkov a neskorších politikov mohol nadobudnúť dojem, že u Tatarkovcov sa počas normalizácie nezavreli dvere, nebolo to celkom tak. „Ľudia sa s ním prestali stýkať,“ spomína Tatarkova priateľka, kunsthistorička Iva Mojžišová. „Ocitol sa v izolácii a neznášal to dobre.“ Rodina mala problémy s peniazmi — dôchodca Dominik mal najnižšiu možnú penziu a nebyť starostlivosti českých disidentov potýkala by sa so základnými existenčnými problémami.
V roku 1976 Dominik Tatarka ako prvý Slovák podpisuje Chartu 77, jeho texty vychádzajú v samizdatoch a v exilových vydavateľstvách, čo ťažko nesú slovenskí eštebáci. V roku 1986 sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta.
Dominik v tomto období ustavične písal. „Zapisoval si sny, myšlienky, úvahy,“ spomína dcéra Desana. Pamätníci hovoria, že pri písacom stole mal veľký prútený kôš, do ktorého hádzal popísané listy papiera. Veľkú časť z nich sa, vďaka Jánovi Mlynárikovi, podarilo s pomocou statočných pražských antikvárov predať do Archívu Národního muzea a do Památníku národního písemnictví. Kufor plný rukopisov sa s pomocou západonemeckého diplomata podarilo previesť do Mníchova, kde potom v roku 1988 vyšli ako Navrávačky.
„Dominik Tatarka se nepodobal nikomu z nás. Tatarka bylo jeho jméno podle předků a pastýř byl jeho původ a znamení,“ povedala pri príležitosti jeho nedožitých osemdesiatin Eva Kantůrková. „Bol skvelý rečník, ktorý ľudí fascinoval. Mal v sebe múdrosť a zvláštny pôvab. A bol to krásny muž,“ spomína Iva Mojžišová. „Niet väčšej opojnosti, blaženosti ako spoločnosť vyvolených, ako vzájomné obcovanie. Vyvolení sú zároveň zatratení, obetovaní, obetujúci sa,“ napísal v jednom list v roku 1972 Dominik.
Niekoľko dní pred smrťou sa už veľmi zoslabnutý spisovateľ od Vladimíra Petríka dozvedel, že v Slovenských pohľadoch vyjde prvá časť jeho Navrávačiek. „Čo myslíš, bude z toho niečo?“ pýtal sa krátko na to Ivy Mojžišovej. „Aj tomu neveril, aj tomu chcel veriť,“ spomína si na jedno z posledných stretnutí s Dominikom Iva.
Tie Navrávačky nakoniec v Slovenských pohľadom stihli vyjsť ešte krátko pred novembrom 1989. Dominik sa toho však už nedožil. Zomrel 10. mája 1989. V nemocnici bol s ním vtedy len jeho priateľ Ján Langoš...
V máji 1989 vyšiel v Lidových novinách, vtedy ešte samizdatovom mesačníku, za Dominikom Tatarkom nekrológ. Končil sa slovami: „Navždy zabydlen v uzavřeném díle povede s námi, s celou svou „obcí boží“, dál své zamyšlené rozmluvy bez konce a bude zaklínat démona souhlasu v nás.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.