V prípade Dominika Tatarku niet dôvodov na jubilejné oslavy ani dvadsať rokov po jeho smrti. Je toho priveľa, čo ostáva nevyslovené a nedopovedané.
Nehrozí mu už vygumovanie z kultúrnej pamäti, ale medzi jeho menom a dielom je ešte stále clona. Bol mýtotvorcom, ale nestal sa nedotknuteľným mýtom. Vytvoril koncept národnej kultúry, založenej na archaických mýtoch, ale bol priveľmi slobodný na to, aby si ho mohli privlastniť nacionalisti. Za prozaika Dominika Tatarku by dali mnohé čitateľky svojho času život a mnohí spisovateľskí kolegovia naňho hľadeli so závisťou, ktorá sa menila na zášť, dnes však podľa Valéra Mikulu čítať Tatarku-prozaika nie je veľmi pútavým podujatím. Vyšli Tatarkove úvahy Kultúra ako obcovanie, ktoré sú podľa Petra Brabenca trochu smiešne a Xavier Galmiche ich hodnotí ako trápne plytkosti.
Nanovo vychádzajú Tatarkove prózy spred roka 1968, Panna zázračnica, Démon súhlasu a Prútené kreslá, ale texty, ktoré napísal neskôr, ostávajú stále bokom. Posledná Tatarkova novela Manuš doteraz vôbec nevyšla. Písačky, Sám proti noci a Listy do večnosti zo sedemdesiatych rokov, ktoré nasvecujú Tatarkovu predchádzajúcu tvorbu z odlišnej perspektívy, vyšli v neautorizovaných vydaniach Jána Mlynárika. Navrávačky z polovice osemdesiatych rokov sa stali predmetom sporu, či je autentická autorom notársky overená edícia Jána Langoša a Martina M. Šimečku, alebo prepis magnetofónových záznamov Evy Štolbovej.
Ako to teda vlastne je?
.kultúra disensu
Dominik Tatarka znášal celý život najťažšie označenie buržoázny nacionalista. Stále sa k nemu vracal. Hoci boli jedným z kľúčových žriediel jeho tvorby archaické národné mýty, na rozdiel od Vladimíra Mináča sa nikdy nestal nástrojom nacionalistického velebenia ani nedotknuteľnou súčasťou kanonizovaného národného mýtu ako Milan Rúfus. Na to bol priveľmi odlišný. Nebol mužom disensu preto, že bol disidentom, ale ako bytostný človek disensu, nezhody, nesúhlasu, názorových rozdielov sa stal disidentom. Nestal sa vznešeným starcom ani nesmrteľným akademikom, ale slobodným človekom. V časoch existenciálnej úzkosti na začiatku života sa postavil proti svätuškárskemu násiliu a v časoch tiesne na jeho konci sa nenechal okupovať.
Práve odlišnosť je však tým, čo na Slovensku najväčšmi kole oči. Univerzálny slovenský intelektuál opisuje terénne vlny, je celoživotným človekom príležitosti a nikdy sa nevzďaľuje priďaleko od tichých zátok a prístavov. Odlišnosť pokladá za krajnosť a bláznivý radikalizmus. Práve preto sa dejiny slovenskej kultúry prezentujú fakticky vždy ako príbeh kontinuity, nepretržitého časového a priestorového pokračovania, ustálenosti a stálosti, jednoliatosti. Pritom sú plné preryvov, medzier, trhlín, zlomov.
Disidenti sa v slovenskej kultúre vždy zamlčiavali. Ale v disense, v rozpore s dobovým stredným prúdom, boli Janko Kráľ, Jonáš Záborský, Samo Bohdan Hroboň, Michal Miloslav Hodža, Ján Lajčiak, Janko Silan. A Dominik Tatarka. Ich diela vychádzali najčastejšie dlho po smrti. Nestali sa nikdy velebeným jadrom kánonu národnej kultúry, aj keď patria k najživším autorom slovenskej literatúry. Ich životná radikálnosť vrhá na ich dielo dlhý tieň aj vtedy, keď už sami dávno nežijú. V slovenskej kultúre skončí autor buď v písme, koži, ráme obrazu či v kameni, alebo ostane živý, ale zaplatí za to životom.
.hľadanie ľudskej identity
Totožnosť Dominika Tatarku sa vzpiera jednoliatosti. Ak ju v jeho živote a diele hľadáme, stane sa nám len to, že ju v postmodernom mene poprieme alebo Tatarku rozkrájame na kúsky. Tatarka bol pritom aj predvojnovým študentom, oslneným avantgardou, ale svojím vnútorným založením úzkostne vnímavý voči tragickému ľudskému údelu, aj povojnovým reportérom, oslneným socialistickorealistickými fantazmami, v ktorých naklonoval ranoromantickú túžbu po spoločenstve družnosti na komunistickú utópiu šťastného veku, končiaceho sa nadránom opicou, aj autorom groteskno-fantastického vyrovnávania si účtov puškinovského dvorana najnižšieho rangu so svojím funkcionárskym pánom, aj hľadačom celonárodnej augustínovskej Obce božej v rámci nereálneho znovuzrodenia socializmu, so všetkými autorskými pomyslami a vidinami, ktoré nadobudli po roku 1968 podobu reálneho socializmu, aj vyzliekačom hadej kože pri poslednej premene v malej obci českých disidentov, v ktorej sa pôvodná mesianistická misia spasenia sveta zmenila na záchovnú funkciu pestovania kultúry v najužšom okruhu slobodných ľudí.
Hľadanie spoločenstva družnosti a neskôr Obce božej sprevádza Tatarku celým životom. Bolo by nepoctivé v mene tohto hľadania vidieť len vznešenú stránku jeho vzrušivého pátosu, rovnako nepoctivé by však bolo hovoriť len o jeho démonoch. To by bol pohľad nepochybujúci, nechybujúci a neomylný. Identita Dominika Tatarku sa utvára autobiograficky, tak ako sa utvára identita každého človeka. Obsahuje obraty a zvraty človeka dvadsiateho storočia, ale nikdy nie premety. Na váhach spravodlivosti sa kladie napokon ako závažie u každého človeka jeho celý život. Ako to povedal sprievodca záverečnej trasy Tatarkovho života Ludvík Vaculík: „Láska není to, co je na začátku, ale to, co je na konci.“
.ešte jednu vec...
To je v podstate perspektíva konca, lebo len z konca života možno naň dohliadnuť ako na celok. O tom hovoria aktuálne filozofické predstavy o utváraní totožnosti Ja v tom, čo tvorí orientačné body v životnom príbehu: slzy a smiech, obavy, zážitky s matkou, otcom, súrodencami, priateľmi a nepriateľmi, intímna blízkosť a sex, zlyhania, pocit Boha, rozchody, hrozivé hlasy, dôverný šepot, extáza a radosť.
Tatarkov subjekt zauzľuje v autobiografickej pamäti emócie, city a myseľ. Tejto originálnej a aktuálnej predstave Ja zodpovedá jeho estetika, založená na bezprostrednom vnímaní ľudí a vecí, v ktorom sa rodí atmosféra prostredia. Tatarkovo písanie a navrávanie vychádza z extatického vytrženia, intenzívneho stavu vzrušenia a uchvátenia, z mocného hnutia mysle, srdca, citu, ale aj z rozrušenia, preháňania, prepiatosti a zveličovania.
Tento stav je zdrojom Tatarkovej predstavivosti. Z neho vyviera všetko to, čo ináč ostáva nepredstaviteľné. Tak vzniká jeho estetika pátosu, založená na všetkom úžasnom, skrývajúcom sa v superlatíve naj. Ten adresoval všetkým ženám, s ktorými vstupoval do nového vzťahu, ale platil aj na jeho zmenšujúce sa a meniace sa spoločenstvá družnosti.
Platilo to však aj o všetkom hroznom, ohrozujúcom a kruto zosmiešňujúcom, o všetkom, čo vyvoláva bázeň, ale aj o všetkom banálnom, ošklivom, odpudzujúcom, či klzkom, vlhkom, obscénnom, o tom, čo v súvislosti s Tatarkom situoval Fedor Matejov mimo scény. Bola to estetika riskantná, lebo tam, kde sa opierala o falošné ilúzie, menila sa vznešenosť na smiešnosť ako svoju vlastnú karikatúru.
V Tatarkovej vete z Navrávačiek: „To som miloval a milujem, ako vieš, stále: očami, rukami, hmatom. A trochu aj sluchom,“ zaznieva jeho celoživotné hľadanie rozprávačského priestoru medzi telesnosťou a znakom. Spúšťačom Tatarkových príbehov bol hlas, jeho doslova telesné chvenie a vibrovanie, ktoré rozkmitávalo kaskády rozprávania a napájalo sa aj z kultúrnych zdrojov, ako ozvena poetistickej poézie pre všetky zmysly, ale najmä v paradoxných obrazoch, pripomínajúcich metaforu čierneho mlieka u Paula Celana či čierneho snehu u Jána Ondruša.
Paradoxné metafory, ktorých zmysel presvitá zo zmyslového vnímania, sú výrazom skúsenosti človeka, ktorý spoznal násilie prvej a postavil sa proti krutosti druhej svetovej vojny. Citlivosť ho napokon priviedla k odporu voči režimu, ktorý halil svoju pravú tvár do rúška vznešenej a prázdnej utópie.
A ešte posledný paradox. Tatarka, ktorý vnímal koniec svojho života v oceánickom pocite splynutia s morom ako názvukom leibnizovskej predstavy monády, mal až do konca života pocit ustavičného začiatku: „Tie moje písačky, to je vlastne taký objav. Stále (sa) to iba začína. Nepokračuje to, lebo to ani nijaké pokračovanie nemá. Vyjadruje to pocit súčasného človeka, že niet budúcnosti.“ Tatarka začínal až do konca, ako znie jeho posledná veta magnetofónového záznamu z Navrávačiek: „No ešte ti chcem povedať jednu vec...“
Dominik Tatarka – obnovujúci sa, znepokojujúci.
Nehrozí mu už vygumovanie z kultúrnej pamäti, ale medzi jeho menom a dielom je ešte stále clona. Bol mýtotvorcom, ale nestal sa nedotknuteľným mýtom. Vytvoril koncept národnej kultúry, založenej na archaických mýtoch, ale bol priveľmi slobodný na to, aby si ho mohli privlastniť nacionalisti. Za prozaika Dominika Tatarku by dali mnohé čitateľky svojho času život a mnohí spisovateľskí kolegovia naňho hľadeli so závisťou, ktorá sa menila na zášť, dnes však podľa Valéra Mikulu čítať Tatarku-prozaika nie je veľmi pútavým podujatím. Vyšli Tatarkove úvahy Kultúra ako obcovanie, ktoré sú podľa Petra Brabenca trochu smiešne a Xavier Galmiche ich hodnotí ako trápne plytkosti.
Nanovo vychádzajú Tatarkove prózy spred roka 1968, Panna zázračnica, Démon súhlasu a Prútené kreslá, ale texty, ktoré napísal neskôr, ostávajú stále bokom. Posledná Tatarkova novela Manuš doteraz vôbec nevyšla. Písačky, Sám proti noci a Listy do večnosti zo sedemdesiatych rokov, ktoré nasvecujú Tatarkovu predchádzajúcu tvorbu z odlišnej perspektívy, vyšli v neautorizovaných vydaniach Jána Mlynárika. Navrávačky z polovice osemdesiatych rokov sa stali predmetom sporu, či je autentická autorom notársky overená edícia Jána Langoša a Martina M. Šimečku, alebo prepis magnetofónových záznamov Evy Štolbovej.
Ako to teda vlastne je?
.kultúra disensu
Dominik Tatarka znášal celý život najťažšie označenie buržoázny nacionalista. Stále sa k nemu vracal. Hoci boli jedným z kľúčových žriediel jeho tvorby archaické národné mýty, na rozdiel od Vladimíra Mináča sa nikdy nestal nástrojom nacionalistického velebenia ani nedotknuteľnou súčasťou kanonizovaného národného mýtu ako Milan Rúfus. Na to bol priveľmi odlišný. Nebol mužom disensu preto, že bol disidentom, ale ako bytostný človek disensu, nezhody, nesúhlasu, názorových rozdielov sa stal disidentom. Nestal sa vznešeným starcom ani nesmrteľným akademikom, ale slobodným človekom. V časoch existenciálnej úzkosti na začiatku života sa postavil proti svätuškárskemu násiliu a v časoch tiesne na jeho konci sa nenechal okupovať.
Práve odlišnosť je však tým, čo na Slovensku najväčšmi kole oči. Univerzálny slovenský intelektuál opisuje terénne vlny, je celoživotným človekom príležitosti a nikdy sa nevzďaľuje priďaleko od tichých zátok a prístavov. Odlišnosť pokladá za krajnosť a bláznivý radikalizmus. Práve preto sa dejiny slovenskej kultúry prezentujú fakticky vždy ako príbeh kontinuity, nepretržitého časového a priestorového pokračovania, ustálenosti a stálosti, jednoliatosti. Pritom sú plné preryvov, medzier, trhlín, zlomov.
Disidenti sa v slovenskej kultúre vždy zamlčiavali. Ale v disense, v rozpore s dobovým stredným prúdom, boli Janko Kráľ, Jonáš Záborský, Samo Bohdan Hroboň, Michal Miloslav Hodža, Ján Lajčiak, Janko Silan. A Dominik Tatarka. Ich diela vychádzali najčastejšie dlho po smrti. Nestali sa nikdy velebeným jadrom kánonu národnej kultúry, aj keď patria k najživším autorom slovenskej literatúry. Ich životná radikálnosť vrhá na ich dielo dlhý tieň aj vtedy, keď už sami dávno nežijú. V slovenskej kultúre skončí autor buď v písme, koži, ráme obrazu či v kameni, alebo ostane živý, ale zaplatí za to životom.
.hľadanie ľudskej identity
Totožnosť Dominika Tatarku sa vzpiera jednoliatosti. Ak ju v jeho živote a diele hľadáme, stane sa nám len to, že ju v postmodernom mene poprieme alebo Tatarku rozkrájame na kúsky. Tatarka bol pritom aj predvojnovým študentom, oslneným avantgardou, ale svojím vnútorným založením úzkostne vnímavý voči tragickému ľudskému údelu, aj povojnovým reportérom, oslneným socialistickorealistickými fantazmami, v ktorých naklonoval ranoromantickú túžbu po spoločenstve družnosti na komunistickú utópiu šťastného veku, končiaceho sa nadránom opicou, aj autorom groteskno-fantastického vyrovnávania si účtov puškinovského dvorana najnižšieho rangu so svojím funkcionárskym pánom, aj hľadačom celonárodnej augustínovskej Obce božej v rámci nereálneho znovuzrodenia socializmu, so všetkými autorskými pomyslami a vidinami, ktoré nadobudli po roku 1968 podobu reálneho socializmu, aj vyzliekačom hadej kože pri poslednej premene v malej obci českých disidentov, v ktorej sa pôvodná mesianistická misia spasenia sveta zmenila na záchovnú funkciu pestovania kultúry v najužšom okruhu slobodných ľudí.
Hľadanie spoločenstva družnosti a neskôr Obce božej sprevádza Tatarku celým životom. Bolo by nepoctivé v mene tohto hľadania vidieť len vznešenú stránku jeho vzrušivého pátosu, rovnako nepoctivé by však bolo hovoriť len o jeho démonoch. To by bol pohľad nepochybujúci, nechybujúci a neomylný. Identita Dominika Tatarku sa utvára autobiograficky, tak ako sa utvára identita každého človeka. Obsahuje obraty a zvraty človeka dvadsiateho storočia, ale nikdy nie premety. Na váhach spravodlivosti sa kladie napokon ako závažie u každého človeka jeho celý život. Ako to povedal sprievodca záverečnej trasy Tatarkovho života Ludvík Vaculík: „Láska není to, co je na začátku, ale to, co je na konci.“
.ešte jednu vec...
To je v podstate perspektíva konca, lebo len z konca života možno naň dohliadnuť ako na celok. O tom hovoria aktuálne filozofické predstavy o utváraní totožnosti Ja v tom, čo tvorí orientačné body v životnom príbehu: slzy a smiech, obavy, zážitky s matkou, otcom, súrodencami, priateľmi a nepriateľmi, intímna blízkosť a sex, zlyhania, pocit Boha, rozchody, hrozivé hlasy, dôverný šepot, extáza a radosť.
Tatarkov subjekt zauzľuje v autobiografickej pamäti emócie, city a myseľ. Tejto originálnej a aktuálnej predstave Ja zodpovedá jeho estetika, založená na bezprostrednom vnímaní ľudí a vecí, v ktorom sa rodí atmosféra prostredia. Tatarkovo písanie a navrávanie vychádza z extatického vytrženia, intenzívneho stavu vzrušenia a uchvátenia, z mocného hnutia mysle, srdca, citu, ale aj z rozrušenia, preháňania, prepiatosti a zveličovania.
Tento stav je zdrojom Tatarkovej predstavivosti. Z neho vyviera všetko to, čo ináč ostáva nepredstaviteľné. Tak vzniká jeho estetika pátosu, založená na všetkom úžasnom, skrývajúcom sa v superlatíve naj. Ten adresoval všetkým ženám, s ktorými vstupoval do nového vzťahu, ale platil aj na jeho zmenšujúce sa a meniace sa spoločenstvá družnosti.
Platilo to však aj o všetkom hroznom, ohrozujúcom a kruto zosmiešňujúcom, o všetkom, čo vyvoláva bázeň, ale aj o všetkom banálnom, ošklivom, odpudzujúcom, či klzkom, vlhkom, obscénnom, o tom, čo v súvislosti s Tatarkom situoval Fedor Matejov mimo scény. Bola to estetika riskantná, lebo tam, kde sa opierala o falošné ilúzie, menila sa vznešenosť na smiešnosť ako svoju vlastnú karikatúru.
V Tatarkovej vete z Navrávačiek: „To som miloval a milujem, ako vieš, stále: očami, rukami, hmatom. A trochu aj sluchom,“ zaznieva jeho celoživotné hľadanie rozprávačského priestoru medzi telesnosťou a znakom. Spúšťačom Tatarkových príbehov bol hlas, jeho doslova telesné chvenie a vibrovanie, ktoré rozkmitávalo kaskády rozprávania a napájalo sa aj z kultúrnych zdrojov, ako ozvena poetistickej poézie pre všetky zmysly, ale najmä v paradoxných obrazoch, pripomínajúcich metaforu čierneho mlieka u Paula Celana či čierneho snehu u Jána Ondruša.
Paradoxné metafory, ktorých zmysel presvitá zo zmyslového vnímania, sú výrazom skúsenosti človeka, ktorý spoznal násilie prvej a postavil sa proti krutosti druhej svetovej vojny. Citlivosť ho napokon priviedla k odporu voči režimu, ktorý halil svoju pravú tvár do rúška vznešenej a prázdnej utópie.
A ešte posledný paradox. Tatarka, ktorý vnímal koniec svojho života v oceánickom pocite splynutia s morom ako názvukom leibnizovskej predstavy monády, mal až do konca života pocit ustavičného začiatku: „Tie moje písačky, to je vlastne taký objav. Stále (sa) to iba začína. Nepokračuje to, lebo to ani nijaké pokračovanie nemá. Vyjadruje to pocit súčasného človeka, že niet budúcnosti.“ Tatarka začínal až do konca, ako znie jeho posledná veta magnetofónového záznamu z Navrávačiek: „No ešte ti chcem povedať jednu vec...“
Dominik Tatarka – obnovujúci sa, znepokojujúci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.