Nosia oranžové reflexné vesty a za pásom sa im hompáľajú gumové obušky. Pripomínajú cestárov, no usilujú sa budiť rešpekt výzorom drsných chlapíkov. Tucet členov Rómskej občianskej hliadky (ROH) sa už dva mesiace pokúša nastoliť na „slávnom“ košickom sídlisku Luník 9 vládu zákona a čistoty.
Uchádzačov o prácu v hliadke bolo tridsaťšesť, no pohovormi, pri ktorých museli preukázať svoju bezúhonnosť a odborné spôsobilosti (vyžadovala sa aspoň ukončená základná škola) ich prešlo dvanásť. Stručné agentúrne správy z 18. marca informovali o prísahe vybraných adeptov hliadky, no taktne obišli pôvabnú skratku, pod akou sa „reinkarnovala“ z bývalej poriadkovej, neskôr asistenčnej služby. Čo starší, určite si pod trojicou písmen ROH predstavia Revolučné odborové hnutie.
.u koordinátora
„Nie sme šťastní z názvu ROH, tínedžeri sa nám spočiatku smiali, no zvykneme si,“ zapaľuje si cigaretu Vladimír Balog, jeden z erohákov. V skromne zariadenej úradovni so zamrežovanými oknami na Luníku 9, kde kedysi pracovala mestská polícia, toho veľa nenájdete. Iba stôl, zopár stoličiek, rýchlovarnú kanvicu, tranzistorový prijímač a erárne kovové skrine polepené nálepkami, ktoré väčšinou nemajú nielen zámky, no ani dvere. Na jednej z nich je vyložený muzeálny exponát – klasický písací stroj. V úradovni je aj nástenka, ktorá sa honosne nazýva Stena slávy. Je na nej pripnutá reportáž z košického Korzára.
Kolorit miestnosti dotvárajú prázdne fľaše od minerálky, pričom môžete veriť, že iné nápoje, nebodaj alkoholické, tu neobjavíte. Eroháci si dávajú pozor, aby si za poctivo zarobenú minimálnu mzdu (asi 250 eur čistého) nejakou hlúposťou nepohnevali svojho šéfa. Tomu hovoria koordinátor a sedí v uniforme mestskej polície v budove miestneho úradu o poschodie vyššie. Tvári sa dôležito, na rozdiel od nich má uniformu, pred sebou položený mobil a spravidla hľadí na monitor počítača. „Čo robí koordinátor?“ opýtate sa erohákov a tí odvetia: „Koordinuje nás.“ Fajn odpoveď. Na začiatok by stačilo, že koordinátor blahosklonne umožní urobiť o ROH reportáž. Dokonca chlapcom zavolá na ich súkromný mobil, aby hneď prišli. Služobnú vysielačku zatiaľ nevyfasovali, podobne ako čiernu rovnošatu, po ktorej tak túžia a bez ktorej si pripadajú neúplní. „Už nás krajčír meral a onedlho nám ušijú uniformy, na mieru,“ vraví hrdo Arpád Petráš, druhý z erohákov, ktorí práve majú službu.
.v gete
„Chicago,“ smeje sa Arpád, keď kráča pred bytovkou, kde stoja na plošinke nad vchodovými dverami tínedžeri, pričom z reprákov majú vypeckovanú dunivú rytmickú muziku, takže máte strach, že panelák sa čoskoro zrúti. Sú tu postávajúci, pofajčievajúci a občas aj fetujúci jednotlivci (muži, ženy aj deti), ktorí si vás podozrievavo premeriavajú.
A sú tu aj totálne zdevastované domy na Hrebendovej ulici (slávny distribútor kníh by sa čudoval, kde po ňom nazvali ulicu), ktoré ešte nestihli zbúrať. Z bezpečnostných dôvodov, pre narušenú statiku.
Pravdou sú však aj iné veci, tie pozitívnejšie. Mnohí muži pracovali a niektorí ešte napriek kríze pracujú v železiarňach US Steel či v iných podnikoch. A mnohí išli za prácou do Európy, najmä do Anglicka. Luník 9 je aj naďalej geto, v ktorom sa vás pouličný predavač základných potravín (nápoje a sladkosti) opýta: „Šéfko, nepotrebujete kameramana? Môžem vám ho robiť, lacno.“ To však nie je najvtipnejší zážitok z tristného sídliska, kde pred viac ako tromi rokmi zmizla zo 644 bytov tretina všetkých radiátorov. Kam? Do zberných surovín, ako výhodný artikel na speňaženie (reportáž Mráz príde z Luníka vyšla v .týždni 41/2005). Zo sídliska, ktoré sa stalo getom, kam odkladajú, sťahujú a deložujú neplatičov (nielen Rómov), bezdomovcov a neprispôsobivých z centra mesta, pričom sa zaviedla prax, že firmy, ktoré kupujú od mesta nehnuteľnosti v lukratívnych lokalitách, im dajú nielen „náhradné bývanie“ na Luníku, ale aj „finančnú kompenzáciu“. Na tomto sídlisku nedávno rómsky aktivista horlivo agitoval za prezidentského kandidáta Ivana Gašparoviča, jedlom aj peniazmi. Letargických občanov však príliš nevyburcoval. Z celkového počtu 5 900 prihlásených obyvateľov (neoficiálne ich je asi o dvetisíc viac) prišlo voliť iba necelých päťsto, z toho dve tretiny volili Gašparoviča a tretina Ivetu Radičovú. Na to, že sa sem nikto z nich osobne neunúval, je to dobrý výsledok. Miestnych tu z apatie prebudia iba komunálne voľby. „Tie sa nás týkajú,“ vravia. A majú pravdu.
.u starostu
„Za starostom?“ opýta sa vás veľmi slušne starší Róm (hovorme mu dverník) pri vchode do miestneho úradu. Ten barak v kontexte okolitých poloruín rozpoznáte iba podľa dvoch vlajok, slovenskej a vlajky EÚ, ktoré bezradne visia ne jeho priečelí. Všade sú mreže, cez deň otvorené. Dverník má za úlohu hosťa obradne uviesť do interiérov zadymených od cigariet. Kráčate labyrintom tmavých ošarpaných chodieb, až sa ocitnete v pracovni starostu. Tam je čistá a milá, usmiata sekretárka (Nerómka), ktorá sa vás opýta, či chcete kávu, alebo čaj. Vôbec, všetci sú tu veľmi milí a ochotní, až nezvyčajne na slovenské pomery. Aj starosta Ladislav Šaňa. Hovorí, že Luník 9 má dnes o tretinu nižší rozpočet ako v minulosti, namiesto 730-tisíc iba 264-tisíc eur ročne. Dôvod? Znížilo im ho zadlžené mesto Košice. „Mestské časti, kde majú menej ľudí, nám závidia,“ vraví Šaňa a pokračuje. „Oni však dostávajú od mesta 132 eur na obyvateľa a my iba 53. Tak rozhodli mestskí poslanci.“
Hlavnou témou je tu však čosi iné. Maloletých chlapcov z Luníka 9 nedávno týrali a ponižovali policajti. Z reakcií politikov možno usúdiť, že viac ako fakt týrania detí ich trápi to, že „hlúpi policajti“ (voči ktorým dodnes nikto nevzniesol obvinenie, iba ich prepustili) si svoj hanebný skutok nahrávali na mobil. Niekoľko rozhorčených občanov sa ozvalo, no kauza, zdá sa, vyšumela. „Ani jeden politik sa doteraz neospravedlnil rodičom tých chlapcov. Dokonca ani policajný prezident pán Packa. Bol tu, no nie za mnou. Možno si povedal: čo tam po rómskom starostovi. Ja pritom nie som proti tejto vláde, SMER si pochvaľujem, no predtým sem prišiel Dzurinda aj Csáky. Teraz nikto,“ dodáva starosta Šaňa.
.v teréne
V roku 2001 zriadil Luník ako prvá mestská časť na Slovensku s podporou Karpatskej nadácie poriadkovú službu. Osvedčila sa, kriminalita očividne klesla, no ako to už chodí, donorské zdroje po dvoch rokoch vyschli. Je preto fajn, že sa mesto Košice k tejto ušľachtilej tradícii vrátilo a zaplatilo ju sumou 67 666 eur zo svojho rozpočtu. Eroháci určite nebudú trpieť núdzou o prácu a podnety. Na sídlisku sa fetuje, kradne, deti nechodia do školy – ak pomenujeme aspoň hlavné trendy.
ROH nemôže nahradiť štátnu políciu, ktorú volajú k veľkým veciam, no menšie delikty a priestupky riešia sami. Ich presnú evidenciu si vedú v hliadkovej knihe. Napríklad oznam z 23. apríla uvádza, že „na Podjavorinskej Štefan Horváth napadol Kolomana Baloga a nato sme zakročili, lebo ho dusil. Zavolali sme PZ a v čase o 20.30 prípad bol vyriešený.“ Eroháci už pochytili aj policajný žargón. Hovoria o „káočkách“, čím myslia kontrolované osoby. Zástupca náčelníka mestskej polície Slavomír Pavelčák uvádza, že môžu pri zadržaní páchateľa v odôvodnených prípadoch použiť v službe hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany.
Minulý týždeň v stredu ich čakala zodpovedná úloha. Tak ako každý deň najprv ráno sprevádzali päťdesiat detí do špeciálnej školy. Tam im riaditeľka odovzdala obálky pre rodičov záškolákov s výzvou, aby deti opäť chodili do školy. Eroháci sa úlohy zhostili zodpovedne. Poznajú tu takmer každého. Obvykle prišli pred barak a zakričali: „Je Elena Gáborová doma?“ V oknách a na balkónoch sa objavili hlavy všetkých zvedavých nájomníkov, ktorí sa stali svedkami toho, ako Elena zišla dole, aby si prebrala zásielku od riaditeľky školy pre svojho syna alebo dcéru. Zvláštny prípad je 15-ročný Marián Gažík, ktorý býva s mamou a tromi súrodencami v dome v lesíku. Tak sa eufemisticky nazýva otrasná drevená búda pozbíjaná z dosiek, bez elektriny a bez vody. Lesík leží na okraji sídliska a býva v ňom niekoľko rodín, ktoré vysťahovali z bytoviek. Gažíkovci sú tu už štvrtý rok. „Marián nebol v škole, bo učiteľka povedala, že smrdí od dymu. Oprala som mu šaty, no mal ich mokré a nemohol ísť do školy,“ kričí jeho mama a dodáva: „Máme hanbu, no nech nám dajú normálny byt a nebude smrdieť od dymu...“
Eroháci Vladimír a Arpád sa porúčajú a idú odovzdať obálku od riaditeľky školy do ďalšej chatrče v lesíku, o pár metrov ďalej. Tešia sa, že onedlho bude na Luníku veľké jarné upratovanie.
Uchádzačov o prácu v hliadke bolo tridsaťšesť, no pohovormi, pri ktorých museli preukázať svoju bezúhonnosť a odborné spôsobilosti (vyžadovala sa aspoň ukončená základná škola) ich prešlo dvanásť. Stručné agentúrne správy z 18. marca informovali o prísahe vybraných adeptov hliadky, no taktne obišli pôvabnú skratku, pod akou sa „reinkarnovala“ z bývalej poriadkovej, neskôr asistenčnej služby. Čo starší, určite si pod trojicou písmen ROH predstavia Revolučné odborové hnutie.
.u koordinátora
„Nie sme šťastní z názvu ROH, tínedžeri sa nám spočiatku smiali, no zvykneme si,“ zapaľuje si cigaretu Vladimír Balog, jeden z erohákov. V skromne zariadenej úradovni so zamrežovanými oknami na Luníku 9, kde kedysi pracovala mestská polícia, toho veľa nenájdete. Iba stôl, zopár stoličiek, rýchlovarnú kanvicu, tranzistorový prijímač a erárne kovové skrine polepené nálepkami, ktoré väčšinou nemajú nielen zámky, no ani dvere. Na jednej z nich je vyložený muzeálny exponát – klasický písací stroj. V úradovni je aj nástenka, ktorá sa honosne nazýva Stena slávy. Je na nej pripnutá reportáž z košického Korzára.
Kolorit miestnosti dotvárajú prázdne fľaše od minerálky, pričom môžete veriť, že iné nápoje, nebodaj alkoholické, tu neobjavíte. Eroháci si dávajú pozor, aby si za poctivo zarobenú minimálnu mzdu (asi 250 eur čistého) nejakou hlúposťou nepohnevali svojho šéfa. Tomu hovoria koordinátor a sedí v uniforme mestskej polície v budove miestneho úradu o poschodie vyššie. Tvári sa dôležito, na rozdiel od nich má uniformu, pred sebou položený mobil a spravidla hľadí na monitor počítača. „Čo robí koordinátor?“ opýtate sa erohákov a tí odvetia: „Koordinuje nás.“ Fajn odpoveď. Na začiatok by stačilo, že koordinátor blahosklonne umožní urobiť o ROH reportáž. Dokonca chlapcom zavolá na ich súkromný mobil, aby hneď prišli. Služobnú vysielačku zatiaľ nevyfasovali, podobne ako čiernu rovnošatu, po ktorej tak túžia a bez ktorej si pripadajú neúplní. „Už nás krajčír meral a onedlho nám ušijú uniformy, na mieru,“ vraví hrdo Arpád Petráš, druhý z erohákov, ktorí práve majú službu.
.v gete
„Chicago,“ smeje sa Arpád, keď kráča pred bytovkou, kde stoja na plošinke nad vchodovými dverami tínedžeri, pričom z reprákov majú vypeckovanú dunivú rytmickú muziku, takže máte strach, že panelák sa čoskoro zrúti. Sú tu postávajúci, pofajčievajúci a občas aj fetujúci jednotlivci (muži, ženy aj deti), ktorí si vás podozrievavo premeriavajú.
A sú tu aj totálne zdevastované domy na Hrebendovej ulici (slávny distribútor kníh by sa čudoval, kde po ňom nazvali ulicu), ktoré ešte nestihli zbúrať. Z bezpečnostných dôvodov, pre narušenú statiku.
Pravdou sú však aj iné veci, tie pozitívnejšie. Mnohí muži pracovali a niektorí ešte napriek kríze pracujú v železiarňach US Steel či v iných podnikoch. A mnohí išli za prácou do Európy, najmä do Anglicka. Luník 9 je aj naďalej geto, v ktorom sa vás pouličný predavač základných potravín (nápoje a sladkosti) opýta: „Šéfko, nepotrebujete kameramana? Môžem vám ho robiť, lacno.“ To však nie je najvtipnejší zážitok z tristného sídliska, kde pred viac ako tromi rokmi zmizla zo 644 bytov tretina všetkých radiátorov. Kam? Do zberných surovín, ako výhodný artikel na speňaženie (reportáž Mráz príde z Luníka vyšla v .týždni 41/2005). Zo sídliska, ktoré sa stalo getom, kam odkladajú, sťahujú a deložujú neplatičov (nielen Rómov), bezdomovcov a neprispôsobivých z centra mesta, pričom sa zaviedla prax, že firmy, ktoré kupujú od mesta nehnuteľnosti v lukratívnych lokalitách, im dajú nielen „náhradné bývanie“ na Luníku, ale aj „finančnú kompenzáciu“. Na tomto sídlisku nedávno rómsky aktivista horlivo agitoval za prezidentského kandidáta Ivana Gašparoviča, jedlom aj peniazmi. Letargických občanov však príliš nevyburcoval. Z celkového počtu 5 900 prihlásených obyvateľov (neoficiálne ich je asi o dvetisíc viac) prišlo voliť iba necelých päťsto, z toho dve tretiny volili Gašparoviča a tretina Ivetu Radičovú. Na to, že sa sem nikto z nich osobne neunúval, je to dobrý výsledok. Miestnych tu z apatie prebudia iba komunálne voľby. „Tie sa nás týkajú,“ vravia. A majú pravdu.
.u starostu
„Za starostom?“ opýta sa vás veľmi slušne starší Róm (hovorme mu dverník) pri vchode do miestneho úradu. Ten barak v kontexte okolitých poloruín rozpoznáte iba podľa dvoch vlajok, slovenskej a vlajky EÚ, ktoré bezradne visia ne jeho priečelí. Všade sú mreže, cez deň otvorené. Dverník má za úlohu hosťa obradne uviesť do interiérov zadymených od cigariet. Kráčate labyrintom tmavých ošarpaných chodieb, až sa ocitnete v pracovni starostu. Tam je čistá a milá, usmiata sekretárka (Nerómka), ktorá sa vás opýta, či chcete kávu, alebo čaj. Vôbec, všetci sú tu veľmi milí a ochotní, až nezvyčajne na slovenské pomery. Aj starosta Ladislav Šaňa. Hovorí, že Luník 9 má dnes o tretinu nižší rozpočet ako v minulosti, namiesto 730-tisíc iba 264-tisíc eur ročne. Dôvod? Znížilo im ho zadlžené mesto Košice. „Mestské časti, kde majú menej ľudí, nám závidia,“ vraví Šaňa a pokračuje. „Oni však dostávajú od mesta 132 eur na obyvateľa a my iba 53. Tak rozhodli mestskí poslanci.“
Hlavnou témou je tu však čosi iné. Maloletých chlapcov z Luníka 9 nedávno týrali a ponižovali policajti. Z reakcií politikov možno usúdiť, že viac ako fakt týrania detí ich trápi to, že „hlúpi policajti“ (voči ktorým dodnes nikto nevzniesol obvinenie, iba ich prepustili) si svoj hanebný skutok nahrávali na mobil. Niekoľko rozhorčených občanov sa ozvalo, no kauza, zdá sa, vyšumela. „Ani jeden politik sa doteraz neospravedlnil rodičom tých chlapcov. Dokonca ani policajný prezident pán Packa. Bol tu, no nie za mnou. Možno si povedal: čo tam po rómskom starostovi. Ja pritom nie som proti tejto vláde, SMER si pochvaľujem, no predtým sem prišiel Dzurinda aj Csáky. Teraz nikto,“ dodáva starosta Šaňa.
.v teréne
V roku 2001 zriadil Luník ako prvá mestská časť na Slovensku s podporou Karpatskej nadácie poriadkovú službu. Osvedčila sa, kriminalita očividne klesla, no ako to už chodí, donorské zdroje po dvoch rokoch vyschli. Je preto fajn, že sa mesto Košice k tejto ušľachtilej tradícii vrátilo a zaplatilo ju sumou 67 666 eur zo svojho rozpočtu. Eroháci určite nebudú trpieť núdzou o prácu a podnety. Na sídlisku sa fetuje, kradne, deti nechodia do školy – ak pomenujeme aspoň hlavné trendy.
ROH nemôže nahradiť štátnu políciu, ktorú volajú k veľkým veciam, no menšie delikty a priestupky riešia sami. Ich presnú evidenciu si vedú v hliadkovej knihe. Napríklad oznam z 23. apríla uvádza, že „na Podjavorinskej Štefan Horváth napadol Kolomana Baloga a nato sme zakročili, lebo ho dusil. Zavolali sme PZ a v čase o 20.30 prípad bol vyriešený.“ Eroháci už pochytili aj policajný žargón. Hovoria o „káočkách“, čím myslia kontrolované osoby. Zástupca náčelníka mestskej polície Slavomír Pavelčák uvádza, že môžu pri zadržaní páchateľa v odôvodnených prípadoch použiť v službe hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany.
Minulý týždeň v stredu ich čakala zodpovedná úloha. Tak ako každý deň najprv ráno sprevádzali päťdesiat detí do špeciálnej školy. Tam im riaditeľka odovzdala obálky pre rodičov záškolákov s výzvou, aby deti opäť chodili do školy. Eroháci sa úlohy zhostili zodpovedne. Poznajú tu takmer každého. Obvykle prišli pred barak a zakričali: „Je Elena Gáborová doma?“ V oknách a na balkónoch sa objavili hlavy všetkých zvedavých nájomníkov, ktorí sa stali svedkami toho, ako Elena zišla dole, aby si prebrala zásielku od riaditeľky školy pre svojho syna alebo dcéru. Zvláštny prípad je 15-ročný Marián Gažík, ktorý býva s mamou a tromi súrodencami v dome v lesíku. Tak sa eufemisticky nazýva otrasná drevená búda pozbíjaná z dosiek, bez elektriny a bez vody. Lesík leží na okraji sídliska a býva v ňom niekoľko rodín, ktoré vysťahovali z bytoviek. Gažíkovci sú tu už štvrtý rok. „Marián nebol v škole, bo učiteľka povedala, že smrdí od dymu. Oprala som mu šaty, no mal ich mokré a nemohol ísť do školy,“ kričí jeho mama a dodáva: „Máme hanbu, no nech nám dajú normálny byt a nebude smrdieť od dymu...“
Eroháci Vladimír a Arpád sa porúčajú a idú odovzdať obálku od riaditeľky školy do ďalšej chatrče v lesíku, o pár metrov ďalej. Tešia sa, že onedlho bude na Luníku veľké jarné upratovanie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.