Nebyť popierania, klamstiev a otrasných morálnych škôd, film Katyň by zostal len pôsobivým a bolestným príbehom o zbytočnom vyvraždení viac než dvadsiatich tisícov nevinných obetí.
Avšak reakcie, ktoré sprevádzajú distribúciu tohto filmu na Západe a jeho úplný zákaz distribúcie na Východe v posledných týždňoch prerástli do otvoreného sporu o povahu a hodnotovú orientáciu demokratickej spoločnosti.
Súčasná diskusia o filme Andrzeja Wajdu sa nezačala ani Berlusconiho nápadom na projekciu tohto filmu na zasadnutí členských štátov NATO, ani odmietnutím jeho distribúcie v Rusku či myšlienkami na cenzúru niektorých scén vo verzii pre západnú Európu. To, čo prinútilo poľskú stranu zareagovať, bola recenzia filmu uverejnená na stránkach jedného z najvýznamnejších denníkov sveta, francúzskeho Le Monde.
.katynské klamstvo
Francúzsky kritik Jean-Luc Douin adresuje Wajdovmu filmu dve výčitky. Po prvé: „Wajda pripisuje rovnakú mieru zodpovednosti za rabovanie a ničenie Poľska a Poliakov nacistom, ako aj Sovietom.“ Po druhé: „Wajda sa dopúšťa divnej zámeny katynského masakru s vyhladzovaním Židov. Vo filme nie je ani len zmienka o šoa, ale scény chytania a prenasledovania rodín poľských dôstojníkov sú zobrazované tak, akoby išlo o deportácie Židov do koncentračných táborov.“
Ďalej francúzsky kritik upozorňuje na jeden detail: „budúce obete masakru prejavujú hlboký emocionálny vzťah k plyšovému medvedíkovi, ktorý je podľa Yad Vashem symbolom vyvraždenia židovských detí.“ Podľa recenzenta všetko vo filme Andrzeja Wajdu odkazuje na holokaust, napriek tomu, že Židia v tomto filme zobrazení vôbec nie sú. Záverečný verdikt je jednoznačný. Podľa Jean-Luc Douina sú pre Wajdu jedinými obeťami 2. svetovej vojny Poliaci a Wajda spolu s celou poľskou kinematografiou nedokáže prekonať „dvojznačný spôsob zobrazovania židovského problému.“
Napriek tomu, že sa táto recenzia objavila vo francúzskych novinách prvého apríla, nešlo o žart. Vo svojom liste adresovanom francúzskemu parlamentu, ktorý prečítali pred projekciou filmu Katyň ôsmeho apríla Wajda na túto recenziu nereagoval. Píše sa v ňom však: „Som si vedomý, že príčinou tohto premietania je téma môjho filmu – bezpríkladný zločin spáchaný na poľských vojakoch, ktorý sa udial na jar roku 1940 na rozkaz Stalina... Som presvedčený, že Francúzsko, ako krajina, v ktorej sa zrodila z hľadiska ľudskosti najdôležitejšia idea práv človeka a občana – všetci ľudia sú slobodní a rovní pred zákonom – dokáže spravodlivo odsúdiť tak vyvražďovanie, ako aj klamstvo o Katyni.“
.tabu francúzskej ľavice
Oficiálna reakcia Adama Michnika na recenziu francúzskeho kritika nasledovala o pár dní neskôr a vyšla súčasne v Le Monde a v poľskej Gazete Wyborczej, ktorej Michnik šéfuje. V komentári nazvanom O národnosti plyšového medvedíka Michnik píše: „Poľský umelec porušil sprisahanecké mlčanie. Katyň je prvý film o zločinoch a sovietskej agresii proti Poľsku, ku ktorej došlo v spojenectve z Hitlerom. Pre francúzsku ľavicu bola táto téma tabu. Celé roky mlčali o sovietskej agresii voči Poľsku a o sovietskych zločinoch; mlčali aj o Katyni... Nebola to jediná dogma ľavicového pokrytectva. Druhou dogmou bolo presvedčenie, že Poliaci nasali antisemitizmus s materinským mliekom a že jedinými obeťami nemeckej okupácie boli Židia.“
Wajdov film sa odohráva v niekoľkých časových rovinách, pričom najviac exteriérových záberov pochádza z Krakova, kde sa dej odohráva v roku 1943. Je prejavom neznalosti vyčítať Wajdovmu filmu, že v ňom nezobrazuje Židov, pretože v tomto roku sa Židia na uliciach Krakova okupovaného Nemcami nenachádzali. Boli natlačení v gete, odkiaľ ich odvážali transporty do táborov smrti. Michnik ďalej podotýka: „Andrzej Wajda nie je a nikdy nebol zakamuflovaným popieračom holokaustu. Wajda nakrútil tri filmy, venované vyvražďovaniu Židov: Samson, Korczak a Veľký týždeň. Obviniť práve tohto umelca, že namiesto holokaustu podstrkuje katynský masaker je insinuácia, ktorá nemá žiadne opodstatnenie.“
Len ťažko si možno predstaviť filmového kritika, ktorý by adresoval Spielbergovi alebo Polanskému výčitku, že v Schindlerovom zozname alebo Pianistovi nie je reč o katynskom alebo inom sovietskom zločine. Filmov na tému zločinov stalinizmu je stále málo, hoci bol tento režim rovnako ukrutný ako fašizmus. Preto je francúzsky kritik buď nekompetentný, alebo vedome zavádza a klame. Za citovanými nezmyselnými obvineniami vidieť, povedané jeho vlastnými slovami, divnú zámenu schopnosti vedieť spravodlivo odsúdiť zločin a klamstvo, o ktorom písal Wajda vo svojom liste práve predstaviteľom francúzskemu parlamentu.
.kainovo znamenie
Zaujímavo v tejto súvislosti pôsobí porovnanie francúzskeho postoja s tým, čo bolo napísané štrnásteho apríla v ruskom denníku Nezavislaja gazeta: „stereotypy o Rusoch ospravedlňujúcich NKVD by sa neobjavovali v tlači, keby naša vláda dlhodobo nepopierala zločiny stalinizmu. Keby Poliakom pod zámienkou zachovania štátneho tajomstva nebolo opakovane zamietnuté vyšetrovanie katynského masakra. Keby ruské súdy neodmietali rehabilitáciu zastrelených dôstojníkov. A nakoniec, keby ruskí distribútori neodmietli distribuovať film Katyň Andreja Wajdu.“
To s čím nás film Katyň konfrontuje, je totiž pravá tvár mýtu Veľkého brata, brata osloboditeľa, zosobneného v postave a ére toho bohorovného ignoranta Stalina. Áno, toho oklamaného Hitlerovho spojenca, paranoického sadistu, nekultivovaného hypochondra, opilca prvého rangu a popritom aj osloboditeľa. Nepríjemného, trápneho a zahanbujúceho, ale predsa len osloboditeľa. Aspoň tak nás o tom takmer polstoročie presviedčal sovietsky mýtus. Katyň je Kainovo znamenie na tvári tohto človeka a celej jeho epochy. Možno neprístupné archívy NKVD (neskoršieho KGB) dodnes strážia utajovanú pravdu o jeho snoch vládnuť svetu, o jeho sadistických praktikách, pracovných táboroch a o genocíde spáchanej nielen na „bratskom“, ale aj na vlastnom národe.
Zarážajúca je však skutočnosť, že bezohľadná ignorancia zločinov komunizmu, napriek všetkému poznaniu a skúsenosti, ktorú v dvadsiatom storočí s totalitou máme, stále nachádza v tieni Veľkého brata svoj domov. Už to nie je len mrzuté, ale hraničiace aj s nechutnosťou.
Avšak reakcie, ktoré sprevádzajú distribúciu tohto filmu na Západe a jeho úplný zákaz distribúcie na Východe v posledných týždňoch prerástli do otvoreného sporu o povahu a hodnotovú orientáciu demokratickej spoločnosti.
Súčasná diskusia o filme Andrzeja Wajdu sa nezačala ani Berlusconiho nápadom na projekciu tohto filmu na zasadnutí členských štátov NATO, ani odmietnutím jeho distribúcie v Rusku či myšlienkami na cenzúru niektorých scén vo verzii pre západnú Európu. To, čo prinútilo poľskú stranu zareagovať, bola recenzia filmu uverejnená na stránkach jedného z najvýznamnejších denníkov sveta, francúzskeho Le Monde.
.katynské klamstvo
Francúzsky kritik Jean-Luc Douin adresuje Wajdovmu filmu dve výčitky. Po prvé: „Wajda pripisuje rovnakú mieru zodpovednosti za rabovanie a ničenie Poľska a Poliakov nacistom, ako aj Sovietom.“ Po druhé: „Wajda sa dopúšťa divnej zámeny katynského masakru s vyhladzovaním Židov. Vo filme nie je ani len zmienka o šoa, ale scény chytania a prenasledovania rodín poľských dôstojníkov sú zobrazované tak, akoby išlo o deportácie Židov do koncentračných táborov.“
Ďalej francúzsky kritik upozorňuje na jeden detail: „budúce obete masakru prejavujú hlboký emocionálny vzťah k plyšovému medvedíkovi, ktorý je podľa Yad Vashem symbolom vyvraždenia židovských detí.“ Podľa recenzenta všetko vo filme Andrzeja Wajdu odkazuje na holokaust, napriek tomu, že Židia v tomto filme zobrazení vôbec nie sú. Záverečný verdikt je jednoznačný. Podľa Jean-Luc Douina sú pre Wajdu jedinými obeťami 2. svetovej vojny Poliaci a Wajda spolu s celou poľskou kinematografiou nedokáže prekonať „dvojznačný spôsob zobrazovania židovského problému.“
Napriek tomu, že sa táto recenzia objavila vo francúzskych novinách prvého apríla, nešlo o žart. Vo svojom liste adresovanom francúzskemu parlamentu, ktorý prečítali pred projekciou filmu Katyň ôsmeho apríla Wajda na túto recenziu nereagoval. Píše sa v ňom však: „Som si vedomý, že príčinou tohto premietania je téma môjho filmu – bezpríkladný zločin spáchaný na poľských vojakoch, ktorý sa udial na jar roku 1940 na rozkaz Stalina... Som presvedčený, že Francúzsko, ako krajina, v ktorej sa zrodila z hľadiska ľudskosti najdôležitejšia idea práv človeka a občana – všetci ľudia sú slobodní a rovní pred zákonom – dokáže spravodlivo odsúdiť tak vyvražďovanie, ako aj klamstvo o Katyni.“
.tabu francúzskej ľavice
Oficiálna reakcia Adama Michnika na recenziu francúzskeho kritika nasledovala o pár dní neskôr a vyšla súčasne v Le Monde a v poľskej Gazete Wyborczej, ktorej Michnik šéfuje. V komentári nazvanom O národnosti plyšového medvedíka Michnik píše: „Poľský umelec porušil sprisahanecké mlčanie. Katyň je prvý film o zločinoch a sovietskej agresii proti Poľsku, ku ktorej došlo v spojenectve z Hitlerom. Pre francúzsku ľavicu bola táto téma tabu. Celé roky mlčali o sovietskej agresii voči Poľsku a o sovietskych zločinoch; mlčali aj o Katyni... Nebola to jediná dogma ľavicového pokrytectva. Druhou dogmou bolo presvedčenie, že Poliaci nasali antisemitizmus s materinským mliekom a že jedinými obeťami nemeckej okupácie boli Židia.“
Wajdov film sa odohráva v niekoľkých časových rovinách, pričom najviac exteriérových záberov pochádza z Krakova, kde sa dej odohráva v roku 1943. Je prejavom neznalosti vyčítať Wajdovmu filmu, že v ňom nezobrazuje Židov, pretože v tomto roku sa Židia na uliciach Krakova okupovaného Nemcami nenachádzali. Boli natlačení v gete, odkiaľ ich odvážali transporty do táborov smrti. Michnik ďalej podotýka: „Andrzej Wajda nie je a nikdy nebol zakamuflovaným popieračom holokaustu. Wajda nakrútil tri filmy, venované vyvražďovaniu Židov: Samson, Korczak a Veľký týždeň. Obviniť práve tohto umelca, že namiesto holokaustu podstrkuje katynský masaker je insinuácia, ktorá nemá žiadne opodstatnenie.“
Len ťažko si možno predstaviť filmového kritika, ktorý by adresoval Spielbergovi alebo Polanskému výčitku, že v Schindlerovom zozname alebo Pianistovi nie je reč o katynskom alebo inom sovietskom zločine. Filmov na tému zločinov stalinizmu je stále málo, hoci bol tento režim rovnako ukrutný ako fašizmus. Preto je francúzsky kritik buď nekompetentný, alebo vedome zavádza a klame. Za citovanými nezmyselnými obvineniami vidieť, povedané jeho vlastnými slovami, divnú zámenu schopnosti vedieť spravodlivo odsúdiť zločin a klamstvo, o ktorom písal Wajda vo svojom liste práve predstaviteľom francúzskemu parlamentu.
.kainovo znamenie
Zaujímavo v tejto súvislosti pôsobí porovnanie francúzskeho postoja s tým, čo bolo napísané štrnásteho apríla v ruskom denníku Nezavislaja gazeta: „stereotypy o Rusoch ospravedlňujúcich NKVD by sa neobjavovali v tlači, keby naša vláda dlhodobo nepopierala zločiny stalinizmu. Keby Poliakom pod zámienkou zachovania štátneho tajomstva nebolo opakovane zamietnuté vyšetrovanie katynského masakra. Keby ruské súdy neodmietali rehabilitáciu zastrelených dôstojníkov. A nakoniec, keby ruskí distribútori neodmietli distribuovať film Katyň Andreja Wajdu.“
To s čím nás film Katyň konfrontuje, je totiž pravá tvár mýtu Veľkého brata, brata osloboditeľa, zosobneného v postave a ére toho bohorovného ignoranta Stalina. Áno, toho oklamaného Hitlerovho spojenca, paranoického sadistu, nekultivovaného hypochondra, opilca prvého rangu a popritom aj osloboditeľa. Nepríjemného, trápneho a zahanbujúceho, ale predsa len osloboditeľa. Aspoň tak nás o tom takmer polstoročie presviedčal sovietsky mýtus. Katyň je Kainovo znamenie na tvári tohto človeka a celej jeho epochy. Možno neprístupné archívy NKVD (neskoršieho KGB) dodnes strážia utajovanú pravdu o jeho snoch vládnuť svetu, o jeho sadistických praktikách, pracovných táboroch a o genocíde spáchanej nielen na „bratskom“, ale aj na vlastnom národe.
Zarážajúca je však skutočnosť, že bezohľadná ignorancia zločinov komunizmu, napriek všetkému poznaniu a skúsenosti, ktorú v dvadsiatom storočí s totalitou máme, stále nachádza v tieni Veľkého brata svoj domov. Už to nie je len mrzuté, ale hraničiace aj s nechutnosťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.