Je to také prekvapujúce, nečakané miesto. V Prahe by ste zrejme očakávali mnohé, ale altán uprostred vinice, kde vám servírujú vlastné, a navyše veľmi dobré víno, to čaká z návštevníkov Prahy málokto.
Aj Dorota, poľská kolegyňa, ktorá prišla na summit Východného partnerstva, bola prekvapená. Pražská Gröbovka, ktorej okrem Viničného altánu kraľuje na kopci v pražských Vršoviciach obria secesná vila, je jedným z nemnohých zázrakov posledných desiatich, dvadsiatich rokov. Býva tu pomerne plno, a tak som radšej včas zavolal, aby som si zaistil rezerváciu. „Dnes tu bude prázdno, je hokej,“ povedala však servírka. Spomenul som si, že hráme o postup do semifinále, ale vzhľadom na nevyrovnané výkony mi ani nenapadlo, aby som večer venoval sledovaniu zápasu. Vyhrali sme síce nad vami Slovákmi osem nula, ale kto by, okrem Maďarov, nad vami na týchto majstrovstvách nevyhral, však? „Dostala by si košom, len keby sme hrali finále,“ oznámil som Dorote, keď sme stúpali parkom okolo Botiča, jednej z riečok, ktoré sa v Prahe vlievajú do Vltavy.
Väčšina Pražanov mala na hokej iný pohľad ako ja, a tak bolo skutočne takmer prázdno. Aj na tých najkrajších miestach, hneď pri zábradlí, kde sa môžete takmer dotýkať listov vínnej révy. „A vy máte dnes voľno?“ spýtala sa Dorota, ktorá toho siedmeho mája voľno nemala. „My novinári máme voľno o deň skôr, lebo 8. mája je štátny sviatok a vtedy noviny nevychádzajú,“ vysvetľoval som jej. Hneď pochopila. Ôsmeho totiž oslavuje celá Európa, ktorá bola na víťaznej strane druhej svetovej vojny. Neoslavujú Nemci, Maďari, vďaka Slovenskému národnému povstaniu a Edvardovi Benešovi môžete oslavovať koniec druhej svetovej vojny aj vy Slováci.
Neoslavujú však Poliaci, národ, ktorý bojoval v tej vojne od začiatku až do konca na správnej strane. Časť Poliakov však, vzhľadom na spojenectvo Stalina s Hitlerom v septembri 1939 a sovietsku okupáciu a anexiu celej východnej polovice predvojnového Poľska, mala problém bojovať po boku Moskvy. Najmä keď Stalin nedával najavo, že sa chce lupu získaného v spolku s Hitlerom vzdať.
Poliaci koniec vojny preto dodnes neoslavujú. Dôvod, prečo sa v Poľsku ôsmy máj nedá oslavovať, sa volá Varšavské povstanie. Heroický boj, čo zničil stovky tisícov životov zvyšku poľských elít, ktoré Nemci nestačili za vojny vyvraždiť. Povstanie, po ktorom bola Varšava zrovnaná so zemou. A to v situácii, keď sa sovietske tanky zastavili na brehu Visly a Sovieti sa dívali na ničenie Varšavy nie ďalekohľadmi, ale voľným okom. Po tejto tragédii Poliaci jednoducho oslavovať nemôžu.
Výber vín bol veľmi slušný, ceny mierne a Rulandské modré, ročník 1996, sa na Gröbovke urodilo naozaj veľmi solídne. „Chcela by som byť Češkou,“ povzdychla si Dorota, ktorá by voľno 8. mája privítala. Pokrútil som hlavou. „My robíme povstanie vždy až po vojne. To pražské sme začali 5. mája, takmer týždeň po samovražde Hitlera a páde Berlína,“ vysvetľoval som jej s trochou hanby. „Múdry národ,“ usmiala sa Dorota. Nad Prahou vyšiel mesiac takmer ako v splne a Česi so Švédskom prehrali 1:3.
Autor je redaktor Lidových novín
Aj Dorota, poľská kolegyňa, ktorá prišla na summit Východného partnerstva, bola prekvapená. Pražská Gröbovka, ktorej okrem Viničného altánu kraľuje na kopci v pražských Vršoviciach obria secesná vila, je jedným z nemnohých zázrakov posledných desiatich, dvadsiatich rokov. Býva tu pomerne plno, a tak som radšej včas zavolal, aby som si zaistil rezerváciu. „Dnes tu bude prázdno, je hokej,“ povedala však servírka. Spomenul som si, že hráme o postup do semifinále, ale vzhľadom na nevyrovnané výkony mi ani nenapadlo, aby som večer venoval sledovaniu zápasu. Vyhrali sme síce nad vami Slovákmi osem nula, ale kto by, okrem Maďarov, nad vami na týchto majstrovstvách nevyhral, však? „Dostala by si košom, len keby sme hrali finále,“ oznámil som Dorote, keď sme stúpali parkom okolo Botiča, jednej z riečok, ktoré sa v Prahe vlievajú do Vltavy.
Väčšina Pražanov mala na hokej iný pohľad ako ja, a tak bolo skutočne takmer prázdno. Aj na tých najkrajších miestach, hneď pri zábradlí, kde sa môžete takmer dotýkať listov vínnej révy. „A vy máte dnes voľno?“ spýtala sa Dorota, ktorá toho siedmeho mája voľno nemala. „My novinári máme voľno o deň skôr, lebo 8. mája je štátny sviatok a vtedy noviny nevychádzajú,“ vysvetľoval som jej. Hneď pochopila. Ôsmeho totiž oslavuje celá Európa, ktorá bola na víťaznej strane druhej svetovej vojny. Neoslavujú Nemci, Maďari, vďaka Slovenskému národnému povstaniu a Edvardovi Benešovi môžete oslavovať koniec druhej svetovej vojny aj vy Slováci.
Neoslavujú však Poliaci, národ, ktorý bojoval v tej vojne od začiatku až do konca na správnej strane. Časť Poliakov však, vzhľadom na spojenectvo Stalina s Hitlerom v septembri 1939 a sovietsku okupáciu a anexiu celej východnej polovice predvojnového Poľska, mala problém bojovať po boku Moskvy. Najmä keď Stalin nedával najavo, že sa chce lupu získaného v spolku s Hitlerom vzdať.
Poliaci koniec vojny preto dodnes neoslavujú. Dôvod, prečo sa v Poľsku ôsmy máj nedá oslavovať, sa volá Varšavské povstanie. Heroický boj, čo zničil stovky tisícov životov zvyšku poľských elít, ktoré Nemci nestačili za vojny vyvraždiť. Povstanie, po ktorom bola Varšava zrovnaná so zemou. A to v situácii, keď sa sovietske tanky zastavili na brehu Visly a Sovieti sa dívali na ničenie Varšavy nie ďalekohľadmi, ale voľným okom. Po tejto tragédii Poliaci jednoducho oslavovať nemôžu.
Výber vín bol veľmi slušný, ceny mierne a Rulandské modré, ročník 1996, sa na Gröbovke urodilo naozaj veľmi solídne. „Chcela by som byť Češkou,“ povzdychla si Dorota, ktorá by voľno 8. mája privítala. Pokrútil som hlavou. „My robíme povstanie vždy až po vojne. To pražské sme začali 5. mája, takmer týždeň po samovražde Hitlera a páde Berlína,“ vysvetľoval som jej s trochou hanby. „Múdry národ,“ usmiala sa Dorota. Nad Prahou vyšiel mesiac takmer ako v splne a Česi so Švédskom prehrali 1:3.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.