Bilbordy sú ako príroda. Kvitnú, zrejú, vädnú. Len čo sa začala zima bilbordov z prezidentskej kampane, vyrašili bilbordy volieb do Európskeho parlamentu.
Pripomínajú čerešňové aleje, aj tie kvitnú v máji. Na ceste k rakúskej hranici visí prvé okvetie bilbordov. Na jednom sa skvie: EURÓPSKY PARLAMENT – SMER PROTI KRÍZE.
Trošku vám ten slogan zamotá hlavu, ale napokon si v nej urobíte poriadok. Aha, zatiaľ čo vy smerujete do Schwechatu, Európsky parlament smeruje proti kríze a s ním ruka v ruke SMER. Potešíte sa. Veď kto by nebol proti kríze? Až potom prídu na rad otázky.
Európsky parlament, zahľadený do seba, do Lisabonskej zmluvy, labyrintov zákonov, byrokracie a sústreďovania moci vo svojich rukách, by potreboval riadny prievan, aby sa vedel postaviť proti kríze. Najprv by sa však musel zaoberať sám sebou a - ako hovorí starý, ale stále platný výraz - svojou nedvižnosťou. Lenže od toho je na míle vzdialený.
Ako SMER. Pripomína šoféra, ktorý si to šinie v protismere na diaľnici z Malaciek do Bratislavy, čuduje sa, prečo idú všetci ostatní v tom istom pruhu proti nemu, hrozí im päsťou a vykrikuje, nech sa spamätajú a otočia.
Mohli by sme pokračovať a pýtať sa, či nejde zakázaným smerom v jednosmerke, či nevošiel do slepej uličky, ale necháme to tak. Dopravné značky meniť nechceme a autobus už medzitým prešiel za zákrutu na Hainburg, kde ešte vládne na bilbordoch mier. Až v Berlíne nás privítajú na letisku prísahy na sociálnu Európu a konzekventne sociálnu Európu (to je rozdiel medzi ľavicou a ľavičiarmi) a z druhej strany na to, že Európa sme MY (to sú kresťanskí demokrati).
Ale tak ďaleko ešte nie sme. Sedíme v autobuse, brieždi sa, aj v našej hlave. Uvedomujeme si, že celý vtip sloganu na bilborde spočíva v tom, že SMER sa skrýva za široký chrbát Európskeho parlamentu, vykukuje spoza neho a nahovára nám, že aj on je proti kríze. Tak ako každý cap, ktorý sa vydáva za záhradníka.
V hlave sa nám rozkrúti buddhistický mlynček, a tak si len v hlave opakujeme ako mantru, čo sme hovorili pred tromi rokmi, keď tomu ešte nikto nechcel uveriť, hovoríme dnes, keď to už zovšednelo a budeme hovoriť aj zajtra, keď bude treba povedať, ako z toho marazmu von: diaľnica do roku 2010 nebude a zaplatia za to najmä tí, čo prišli pri vyvlastňovaní o pozemky, zrušenie dvadsaťkorunáčok bude bolestné pre pacientov, lekárov, nemocnice a štátny rozpočet, nadávanie zahraničným investorom dopadne len na našu hlavu, zabúdanie na reálne potreby energetiky je hazardné, likvidovanie druhého piliera voči budúcim dôchodcom trestuhodné, prijatie eura predčasné, demontáž základov právneho štátu a vzdelávania protinárodná, brýzganie na Maďarov krízu nerieši, iba všetkých štve.
Nad tým vládne stranícke rozparcelovanie Slovenska na peniaze, uložené v elektrine, plyne, nafte, diaľniciach, letiskách, železniciach, pôde, vo vode a vo vzduchu. A ako alibi emisia jednodňových ministrov. Pripomína to klasický príbeh o princeznej Turandot, ktorú sľúbi cisár za ženu tomu, kto nájde najväčšieho zlodeja v krajine. Problém je len v tom, že najväčším zlodejom v krajine je sám cisár.
Smerovka ukazuje na tackavý krok človeka, ktorý krízu nepredvídal, nezbadal ju a nepriznal, neskoro prišiel na to, že sa nás týka, podnes ju zatĺka, nič účinné proti nej nerobí, len ju prehlbuje a predlžuje. Na človeka, stelesňujúceho krízu, a nie zápas proti nej, na muža v protismere s usmiatymi tvárami na bilbordoch, ktoré nám našepkávajú, že smerujú proti kríze.
Pripomínajú čerešňové aleje, aj tie kvitnú v máji. Na ceste k rakúskej hranici visí prvé okvetie bilbordov. Na jednom sa skvie: EURÓPSKY PARLAMENT – SMER PROTI KRÍZE.
Trošku vám ten slogan zamotá hlavu, ale napokon si v nej urobíte poriadok. Aha, zatiaľ čo vy smerujete do Schwechatu, Európsky parlament smeruje proti kríze a s ním ruka v ruke SMER. Potešíte sa. Veď kto by nebol proti kríze? Až potom prídu na rad otázky.
Európsky parlament, zahľadený do seba, do Lisabonskej zmluvy, labyrintov zákonov, byrokracie a sústreďovania moci vo svojich rukách, by potreboval riadny prievan, aby sa vedel postaviť proti kríze. Najprv by sa však musel zaoberať sám sebou a - ako hovorí starý, ale stále platný výraz - svojou nedvižnosťou. Lenže od toho je na míle vzdialený.
Ako SMER. Pripomína šoféra, ktorý si to šinie v protismere na diaľnici z Malaciek do Bratislavy, čuduje sa, prečo idú všetci ostatní v tom istom pruhu proti nemu, hrozí im päsťou a vykrikuje, nech sa spamätajú a otočia.
Mohli by sme pokračovať a pýtať sa, či nejde zakázaným smerom v jednosmerke, či nevošiel do slepej uličky, ale necháme to tak. Dopravné značky meniť nechceme a autobus už medzitým prešiel za zákrutu na Hainburg, kde ešte vládne na bilbordoch mier. Až v Berlíne nás privítajú na letisku prísahy na sociálnu Európu a konzekventne sociálnu Európu (to je rozdiel medzi ľavicou a ľavičiarmi) a z druhej strany na to, že Európa sme MY (to sú kresťanskí demokrati).
Ale tak ďaleko ešte nie sme. Sedíme v autobuse, brieždi sa, aj v našej hlave. Uvedomujeme si, že celý vtip sloganu na bilborde spočíva v tom, že SMER sa skrýva za široký chrbát Európskeho parlamentu, vykukuje spoza neho a nahovára nám, že aj on je proti kríze. Tak ako každý cap, ktorý sa vydáva za záhradníka.
V hlave sa nám rozkrúti buddhistický mlynček, a tak si len v hlave opakujeme ako mantru, čo sme hovorili pred tromi rokmi, keď tomu ešte nikto nechcel uveriť, hovoríme dnes, keď to už zovšednelo a budeme hovoriť aj zajtra, keď bude treba povedať, ako z toho marazmu von: diaľnica do roku 2010 nebude a zaplatia za to najmä tí, čo prišli pri vyvlastňovaní o pozemky, zrušenie dvadsaťkorunáčok bude bolestné pre pacientov, lekárov, nemocnice a štátny rozpočet, nadávanie zahraničným investorom dopadne len na našu hlavu, zabúdanie na reálne potreby energetiky je hazardné, likvidovanie druhého piliera voči budúcim dôchodcom trestuhodné, prijatie eura predčasné, demontáž základov právneho štátu a vzdelávania protinárodná, brýzganie na Maďarov krízu nerieši, iba všetkých štve.
Nad tým vládne stranícke rozparcelovanie Slovenska na peniaze, uložené v elektrine, plyne, nafte, diaľniciach, letiskách, železniciach, pôde, vo vode a vo vzduchu. A ako alibi emisia jednodňových ministrov. Pripomína to klasický príbeh o princeznej Turandot, ktorú sľúbi cisár za ženu tomu, kto nájde najväčšieho zlodeja v krajine. Problém je len v tom, že najväčším zlodejom v krajine je sám cisár.
Smerovka ukazuje na tackavý krok človeka, ktorý krízu nepredvídal, nezbadal ju a nepriznal, neskoro prišiel na to, že sa nás týka, podnes ju zatĺka, nič účinné proti nej nerobí, len ju prehlbuje a predlžuje. Na človeka, stelesňujúceho krízu, a nie zápas proti nej, na muža v protismere s usmiatymi tvárami na bilbordoch, ktoré nám našepkávajú, že smerujú proti kríze.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.