V Amerike sa všetko toto krízové trápenie začalo – a kým sa to práve tam neskončí, veci sa len ťažko dajú do poriadku inde. Aj preto je hodnotenie ekonomických opatrení za prvých 100 dní prezidenta USA Baracka Obamu v úrade také dôležité aj pre nás.
Najpodstatnejšie zistenie po prvých 100 dňoch 44. prezidenta Spojených štátov amerických je, že to nie je ekonomický marxista, nechce v USA zaviesť socializmus a celkovo je oveľa menej „sociálno-inžiniersky“ než sa čakalo. Proste umiernený pragmatik.
.sporná expanzia
Hovorí sa, že v Amerike je oproti Európe všetko „doprava“, a teda že aj americkí ľavičiari (za akého sa Obama nepochybne považuje), by v európskom prostredí boli politikmi zo stredopravého spektra. Je to pravda, a tiež platí, že napriek svojej umiernenosti chce prezident Obama svoju Ameriku postupne „poeurópštiť“ zavedením univerzálneho zdravotného poistenia a inými opatreniami, expandujúcimi sociálny štát. Na to však momentálne nemá dosť peňazí. Odčerpáva ich snaha zastaviť krízu, ktorá viedla jeho vládu k najväčšej rozpočtovej expanzii v doterajších dejinách.
Prezident Barack Obama pokračuje (aj keď s istými inováciami) v politike svojho predchodcu v tom, že sa sústredí na záchranu finančného sektora a premýšľanie o lepšom regulačnom rámci, ktorý by v budúcnosti takýmto krízam dokázal predísť. Úplne nové nie je ani stimulovanie ekonomického rastu verejnými výdavkami, hoci taký masívny stimul, aký presadil Obama, by počas vlády G. W. Busha bol len ťažko predstaviteľný. Prezident Obama vďaka väčšine v Kongrese veľmi rýchlo presadil výdavkový stimul (mimo peňazí, určených na záchranu finančného sektora) v objeme neuveriteľných 787 miliárd dolárov, k čomu sa v marci pridalo ďalších 30 miliárd dolárov. Tento „stimulus“ je veľmi kontroverzný. Zástancovia (mnohí z nich sú prominentní ekonómovia) tvrdia, že len takýto masívny stimul môže zastaviť prepad ekonomiky, ktorý je v prípade tejto krízy oveľa komplikovanejší než v prípade tých minulých. Kritici (a mnohí z nich sú takisto prominentní ekonómovia) však oponujú, že ide o rozhadzovanie peňazí daňových poplatníkov bez očakávaného multiplikačného efektu pre rast hospodárstva, a že politici Demokratickej strany pod zámienkou krízy presadili výdavky na veci, ktoré by im inak nikdy neprešli.
Isté je, že – ako zaznamenal aj český ekonóm Ondřej Schneider, žijúci v USA – tento „rozpočtový balík je taký veľký a peniaze ním pretekajú tak rýchlo, že celá akcia testuje kapacitu americkej byrokracie také obrovské prostriedky utratiť rýchlo a efektívne“. V zozname financovaných absurdít sú milióny na úpravu lesných chodníčkov, budovania prístreškov vo voľnej prírode či na výskum obmedzenia zápachu prasiat. Prečo nie – ale ako to zmierni krízu?
.drahá banková lekcia
Obamova vláda pokračuje aj v úsilí stabilizovať finančný sektor, ktorý je pôvodcom súčasnej globálnej krízy a všeobecne sa má za to, že kým neprejde ozdravením, kríza sa neskončí. Po stovkách miliárd na priamu záchranu (nalievanie kapitálu) a prvé kolo vykupovania toxických aktív, ktoré začala už vlani na jeseň vynakladať ešte vláda prezidenta Georgea W. Busha a nová v tom pokračuje, ohlásil vo februári nový minister financií Timothy Geithner vyčlenenie ďalších 275 miliárd dolárov na podporu hypotekárnym bankám a rodinám, ktoré stratili schopnosť hypotéky splácať. Vláda tiež konečne začala trochu pozornejšie strážiť spôsob nakladania s peniazmi, ktoré na podporu finančných inštitúcií vynakladá – poučená aj veľkým škandálom smiliónovými odmenami pre manažérov zachraňovaných bánk a poisťovní. Prečisťovanie trhu, ozdravenie bánk a obnovenie dôvery (ktorá zlepší aj finančnú bilanciu finančných inštitúcií, pretože časť ich aktív je dnes podhodnotená pre nedôveru) bude zrejme najdrahšou lekciou, akú svet kedy zažil – ale nepochybne krok za krokom smeruje k úspešnému koncu.
Menšiu eufóriu prinieslo už zverejnenie výsledkov hospodárenia veľkých amerických bánk za prvý štvrťrok – tie boli oveľa lepšie než očakávania a niektoré banky už dokonca vláde začali vracať peniaze, ktoré do nich v rámci záchranného plánu nalievala od leta minulého roka. Popri tom prebiehajú „stresové testy“ bánk, ktorých výsledky síce zatiaľ ukázali, že až polovica z 19 najväčších amerických bánk potrebuje ďalšiu pomoc, ale na druhej strane dávajú investorom aspoň akú-takú garanciu, že veľké prekvapenia a otrasy by už nemali prísť a zdravie finančných inštitúcií je monitorované.
.úsmev ako zbraň
Najsilnejšou zbraňou prezidenta Obamu bola obrovská nádej a nevídané očakávania, ktoré do neho vkladajú Američania a s menšou intenzitou aj zvyšok sveta. Po prvých 100 dňoch prišlo vytriezvenie, hoci Obama stále má veľkú (vyše 60-percentnú) podporu Američanov. Zázraky – aj keď je v ľudskej povahe občas v ne veriť – nedokážu robiť ani sympatickí prezidenti. Úplne však stačí, že v ťažkých dobách dokážu realisticky vyhodnocovať situáciu, obklopiť sa dobrými ľuďmi, každý krok robiť až po dôkladnej úvahe – a „last but not least“ prejaviť aj obyčajnú ľud - skú empatiu. Úsmev či podaná ruka niekedy urobia viac ako milión dolárov.
Najpodstatnejšie zistenie po prvých 100 dňoch 44. prezidenta Spojených štátov amerických je, že to nie je ekonomický marxista, nechce v USA zaviesť socializmus a celkovo je oveľa menej „sociálno-inžiniersky“ než sa čakalo. Proste umiernený pragmatik.
.sporná expanzia
Hovorí sa, že v Amerike je oproti Európe všetko „doprava“, a teda že aj americkí ľavičiari (za akého sa Obama nepochybne považuje), by v európskom prostredí boli politikmi zo stredopravého spektra. Je to pravda, a tiež platí, že napriek svojej umiernenosti chce prezident Obama svoju Ameriku postupne „poeurópštiť“ zavedením univerzálneho zdravotného poistenia a inými opatreniami, expandujúcimi sociálny štát. Na to však momentálne nemá dosť peňazí. Odčerpáva ich snaha zastaviť krízu, ktorá viedla jeho vládu k najväčšej rozpočtovej expanzii v doterajších dejinách.
Prezident Barack Obama pokračuje (aj keď s istými inováciami) v politike svojho predchodcu v tom, že sa sústredí na záchranu finančného sektora a premýšľanie o lepšom regulačnom rámci, ktorý by v budúcnosti takýmto krízam dokázal predísť. Úplne nové nie je ani stimulovanie ekonomického rastu verejnými výdavkami, hoci taký masívny stimul, aký presadil Obama, by počas vlády G. W. Busha bol len ťažko predstaviteľný. Prezident Obama vďaka väčšine v Kongrese veľmi rýchlo presadil výdavkový stimul (mimo peňazí, určených na záchranu finančného sektora) v objeme neuveriteľných 787 miliárd dolárov, k čomu sa v marci pridalo ďalších 30 miliárd dolárov. Tento „stimulus“ je veľmi kontroverzný. Zástancovia (mnohí z nich sú prominentní ekonómovia) tvrdia, že len takýto masívny stimul môže zastaviť prepad ekonomiky, ktorý je v prípade tejto krízy oveľa komplikovanejší než v prípade tých minulých. Kritici (a mnohí z nich sú takisto prominentní ekonómovia) však oponujú, že ide o rozhadzovanie peňazí daňových poplatníkov bez očakávaného multiplikačného efektu pre rast hospodárstva, a že politici Demokratickej strany pod zámienkou krízy presadili výdavky na veci, ktoré by im inak nikdy neprešli.
Isté je, že – ako zaznamenal aj český ekonóm Ondřej Schneider, žijúci v USA – tento „rozpočtový balík je taký veľký a peniaze ním pretekajú tak rýchlo, že celá akcia testuje kapacitu americkej byrokracie také obrovské prostriedky utratiť rýchlo a efektívne“. V zozname financovaných absurdít sú milióny na úpravu lesných chodníčkov, budovania prístreškov vo voľnej prírode či na výskum obmedzenia zápachu prasiat. Prečo nie – ale ako to zmierni krízu?
.drahá banková lekcia
Obamova vláda pokračuje aj v úsilí stabilizovať finančný sektor, ktorý je pôvodcom súčasnej globálnej krízy a všeobecne sa má za to, že kým neprejde ozdravením, kríza sa neskončí. Po stovkách miliárd na priamu záchranu (nalievanie kapitálu) a prvé kolo vykupovania toxických aktív, ktoré začala už vlani na jeseň vynakladať ešte vláda prezidenta Georgea W. Busha a nová v tom pokračuje, ohlásil vo februári nový minister financií Timothy Geithner vyčlenenie ďalších 275 miliárd dolárov na podporu hypotekárnym bankám a rodinám, ktoré stratili schopnosť hypotéky splácať. Vláda tiež konečne začala trochu pozornejšie strážiť spôsob nakladania s peniazmi, ktoré na podporu finančných inštitúcií vynakladá – poučená aj veľkým škandálom smiliónovými odmenami pre manažérov zachraňovaných bánk a poisťovní. Prečisťovanie trhu, ozdravenie bánk a obnovenie dôvery (ktorá zlepší aj finančnú bilanciu finančných inštitúcií, pretože časť ich aktív je dnes podhodnotená pre nedôveru) bude zrejme najdrahšou lekciou, akú svet kedy zažil – ale nepochybne krok za krokom smeruje k úspešnému koncu.
Menšiu eufóriu prinieslo už zverejnenie výsledkov hospodárenia veľkých amerických bánk za prvý štvrťrok – tie boli oveľa lepšie než očakávania a niektoré banky už dokonca vláde začali vracať peniaze, ktoré do nich v rámci záchranného plánu nalievala od leta minulého roka. Popri tom prebiehajú „stresové testy“ bánk, ktorých výsledky síce zatiaľ ukázali, že až polovica z 19 najväčších amerických bánk potrebuje ďalšiu pomoc, ale na druhej strane dávajú investorom aspoň akú-takú garanciu, že veľké prekvapenia a otrasy by už nemali prísť a zdravie finančných inštitúcií je monitorované.
.úsmev ako zbraň
Najsilnejšou zbraňou prezidenta Obamu bola obrovská nádej a nevídané očakávania, ktoré do neho vkladajú Američania a s menšou intenzitou aj zvyšok sveta. Po prvých 100 dňoch prišlo vytriezvenie, hoci Obama stále má veľkú (vyše 60-percentnú) podporu Američanov. Zázraky – aj keď je v ľudskej povahe občas v ne veriť – nedokážu robiť ani sympatickí prezidenti. Úplne však stačí, že v ťažkých dobách dokážu realisticky vyhodnocovať situáciu, obklopiť sa dobrými ľuďmi, každý krok robiť až po dôkladnej úvahe – a „last but not least“ prejaviť aj obyčajnú ľud - skú empatiu. Úsmev či podaná ruka niekedy urobia viac ako milión dolárov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.