KNIHA Dominik Tatarka: Prútené kreslá Artforum, 2009
V minulom .týždni sme si pripomenuli Dominika Tatarku. Okrem okrúhleho výročia jeho smrti bolo dôvodom spomienky nové vydanie Prútených kresiel. A tým sme zostali predsa len čosi dlžní. Je to najznámejšia, najobľúbenejšia a z istého uhlu pohľadu možno aj najlepšia Tatarkova kniha. Bartolomej Slzička rozpráva niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov na rekreácii pri Baltickom mori slečne menom Jarmila o svojom nedlhom pobyte v Paríži. Ten sa odohral na prelome rokov 1938 a 1939. Odchádza tam z Československa okypteného mníchovskou dohodou a vracia sa do Slovenského štátu. V Paríži, kam prišiel — podobne ako Dominik Tatarka — študovať, býva v medzinárodnom prostredí malého penziónu. Je doma medzi cudzincami, je cudzí medzi miestnymi. Kniha Prútené kreslá je citlivou rukou novela o láske Bartolomeja a Daniely. O zvláštnej láske, ktorá nebude mať silu ani priestor na to, aby sa skutočne rozvinula, a tak zostáva pri nežnosti, priateľstve, túžbach a snívaní. Pochopiteľne, za príbehom sú ukryté úvahy o identite a domove, o politike a o tom, čo robí s ľuďmi, ktorí nemajú príliš na výber. Ale tá impresionisticky jemná kresba vzťahu dvoch mladých ľudí v krásnom meste a v čudnom čase, tá je aj pri novom čítaní Prútených kresiel, 45 rokov od prvého vydania, zo všetkého najčarovnejšia.
.juraj Kušnierik
DVD SLEPÉ LÁSKY
Ak si predstavíme slovenskú kinematografiu posledných rokov ako stôl, nie je priveľmi stabilný. Má totiž len jednu dlhú, pevnú, ozajstnú stolovú nohu, tie ostatné, žiaľ, na podlahu zatiaľ nedosiahnu. A tak sa tá tabuľa ešte stále všelijako povážlivo kyvoce, hoci sa to, treba povedať, na lepšie obracia. Tou opornou nohou je film režiséra Juraja Lehotského Slepé lásky. Veľa už bolo o ňom popísané, ale načim si ho znovu pripomenúť: Prednedávnom totiž vyšiel na DVD. Slepé lásky sú citlivým dokumentom o štyroch vzťahoch medzi nevidomými ľuďmi a zaslúžene vyorali našej kinematografii vo svete hlbokú brázdu, (do ktorej možno ďalej siať vždy vtedy, keď je a bude čo siať). Okrem toho, že získali vo francúzskom Cannes umeleckú cenu Prix de la Cicae, ktorú udeľuje Medzinárodná konfederácia artkín, bodovali či zaujali aj na festivaloch v Rusku, Mexiku, Toronte, Londýne, Rotterdame, Karlových Varoch, Montreale, Hongkongu, Sydney, Zürichu, Reykjavíku… Kúpili ich distribučné spoločnosti nielen európskych štátov. Troma slovami: úspech ako hrom. Jedným slovom: zaslúžený. DVD Slepé lásky si tiež zaslúži pozornosť. Má anglické, francúzske aj nemecké titulky, komentár pre nevidiacich nahovorila Emília Vášáryová. A ako sa patrí, má aj bonusy: nepoužité scény, klip o výrobe animovanej sekvencie, trailery, fotografie a informácie o autoroch. Režisér: „Mám radosť z tohto úspechu a zároveň cítim záväzok, túžbu a povinnosť, že druhý film musím spraviť ešte lepší.“ Diváci: (ne)trpezlivo čakajú, že stôl z úvodného prirovnania bude potom stáť pevnejšie.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Martin Lacko (ed.): Dotyky s boľševizmom ÚPN 2009
Za posledný rok a pol, odkedy premiér rozpráva o „rozumnom historizme“, sme si toho vypočuli viac ako dosť: o „starých Slovákoch“, o tom, že Štefánik nebol Masarykovým „výkonným práporčíkom“ (ako keby to niekto tvrdil), či o Husákových a Clementisových zásluhách. Počiny priateľov rozumného historizmu sa dajú rozdeliť do dvoch kategórií: rúcanie neexistujúcich mýtov (Štefánik) a vytváranie nových (starí Slováci). Zaplavení hlúposťami tak často ani nezaregistrujeme, keď sa objaví kniha, ktorá si berie na mušku skutočný mýtus. Jednou z nich je aj čerstvá publikácia Dotyky s boľševizmom. Podľa legendy, ktorá sa šírila ešte dlho po roku 1989, nemali Slováci v čase nástupu komunistickej moci žiadne vedomosti o temných stránkach stalinského režimu. Martin Lacko na základe dokumentov spravodajstva vojnovej slovenskej armády (výsluchov sovietskych utečencov z rokov 1940 a 1941 či hlásení slovenských vojakov z ruského frontu), dokazuje, že aj v období druhej svetovej vojny k nám prenikali informácie o boľševických zločinoch, masových hroboch, sovietskych prípravách na útočnú vojnu, ako aj o katastrofálnych hospodárskych pomeroch v ZSSR. Keď čítame Lackovu knihu, uvedomíme si ten obrovský rozdiel: kým ešte aj dnes vyzdvihovaní komunistickí intelektuáli Husák a Clementis boli krajinou, „kde včera znamená zajtra“ očarení a jeden z nich nás k nej chcel dokonca pripojiť, obyčajní frontoví vojaci videli to, čo bolo skutočné: strach a hrôzu.
.tomáš Gális
V minulom .týždni sme si pripomenuli Dominika Tatarku. Okrem okrúhleho výročia jeho smrti bolo dôvodom spomienky nové vydanie Prútených kresiel. A tým sme zostali predsa len čosi dlžní. Je to najznámejšia, najobľúbenejšia a z istého uhlu pohľadu možno aj najlepšia Tatarkova kniha. Bartolomej Slzička rozpráva niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov na rekreácii pri Baltickom mori slečne menom Jarmila o svojom nedlhom pobyte v Paríži. Ten sa odohral na prelome rokov 1938 a 1939. Odchádza tam z Československa okypteného mníchovskou dohodou a vracia sa do Slovenského štátu. V Paríži, kam prišiel — podobne ako Dominik Tatarka — študovať, býva v medzinárodnom prostredí malého penziónu. Je doma medzi cudzincami, je cudzí medzi miestnymi. Kniha Prútené kreslá je citlivou rukou novela o láske Bartolomeja a Daniely. O zvláštnej láske, ktorá nebude mať silu ani priestor na to, aby sa skutočne rozvinula, a tak zostáva pri nežnosti, priateľstve, túžbach a snívaní. Pochopiteľne, za príbehom sú ukryté úvahy o identite a domove, o politike a o tom, čo robí s ľuďmi, ktorí nemajú príliš na výber. Ale tá impresionisticky jemná kresba vzťahu dvoch mladých ľudí v krásnom meste a v čudnom čase, tá je aj pri novom čítaní Prútených kresiel, 45 rokov od prvého vydania, zo všetkého najčarovnejšia.
.juraj Kušnierik
DVD SLEPÉ LÁSKY
Ak si predstavíme slovenskú kinematografiu posledných rokov ako stôl, nie je priveľmi stabilný. Má totiž len jednu dlhú, pevnú, ozajstnú stolovú nohu, tie ostatné, žiaľ, na podlahu zatiaľ nedosiahnu. A tak sa tá tabuľa ešte stále všelijako povážlivo kyvoce, hoci sa to, treba povedať, na lepšie obracia. Tou opornou nohou je film režiséra Juraja Lehotského Slepé lásky. Veľa už bolo o ňom popísané, ale načim si ho znovu pripomenúť: Prednedávnom totiž vyšiel na DVD. Slepé lásky sú citlivým dokumentom o štyroch vzťahoch medzi nevidomými ľuďmi a zaslúžene vyorali našej kinematografii vo svete hlbokú brázdu, (do ktorej možno ďalej siať vždy vtedy, keď je a bude čo siať). Okrem toho, že získali vo francúzskom Cannes umeleckú cenu Prix de la Cicae, ktorú udeľuje Medzinárodná konfederácia artkín, bodovali či zaujali aj na festivaloch v Rusku, Mexiku, Toronte, Londýne, Rotterdame, Karlových Varoch, Montreale, Hongkongu, Sydney, Zürichu, Reykjavíku… Kúpili ich distribučné spoločnosti nielen európskych štátov. Troma slovami: úspech ako hrom. Jedným slovom: zaslúžený. DVD Slepé lásky si tiež zaslúži pozornosť. Má anglické, francúzske aj nemecké titulky, komentár pre nevidiacich nahovorila Emília Vášáryová. A ako sa patrí, má aj bonusy: nepoužité scény, klip o výrobe animovanej sekvencie, trailery, fotografie a informácie o autoroch. Režisér: „Mám radosť z tohto úspechu a zároveň cítim záväzok, túžbu a povinnosť, že druhý film musím spraviť ešte lepší.“ Diváci: (ne)trpezlivo čakajú, že stôl z úvodného prirovnania bude potom stáť pevnejšie.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Martin Lacko (ed.): Dotyky s boľševizmom ÚPN 2009
Za posledný rok a pol, odkedy premiér rozpráva o „rozumnom historizme“, sme si toho vypočuli viac ako dosť: o „starých Slovákoch“, o tom, že Štefánik nebol Masarykovým „výkonným práporčíkom“ (ako keby to niekto tvrdil), či o Husákových a Clementisových zásluhách. Počiny priateľov rozumného historizmu sa dajú rozdeliť do dvoch kategórií: rúcanie neexistujúcich mýtov (Štefánik) a vytváranie nových (starí Slováci). Zaplavení hlúposťami tak často ani nezaregistrujeme, keď sa objaví kniha, ktorá si berie na mušku skutočný mýtus. Jednou z nich je aj čerstvá publikácia Dotyky s boľševizmom. Podľa legendy, ktorá sa šírila ešte dlho po roku 1989, nemali Slováci v čase nástupu komunistickej moci žiadne vedomosti o temných stránkach stalinského režimu. Martin Lacko na základe dokumentov spravodajstva vojnovej slovenskej armády (výsluchov sovietskych utečencov z rokov 1940 a 1941 či hlásení slovenských vojakov z ruského frontu), dokazuje, že aj v období druhej svetovej vojny k nám prenikali informácie o boľševických zločinoch, masových hroboch, sovietskych prípravách na útočnú vojnu, ako aj o katastrofálnych hospodárskych pomeroch v ZSSR. Keď čítame Lackovu knihu, uvedomíme si ten obrovský rozdiel: kým ešte aj dnes vyzdvihovaní komunistickí intelektuáli Husák a Clementis boli krajinou, „kde včera znamená zajtra“ očarení a jeden z nich nás k nej chcel dokonca pripojiť, obyčajní frontoví vojaci videli to, čo bolo skutočné: strach a hrôzu.
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.