Iveta Radičová nebude líderkou SDKÚ, výrazne kleslo HDP, Fico vysúdil rekordné dva milióny od média – samé neosobné správy. Len také ešte vnímame. Fakt, že už roky je vo zvláštnej väzbe jeden z nás, nezaujme.
Keď som sa pred mnohými rokmi z viacerých zdrojov postupne dozvedel, že kauza Cervanová bola ešte za komunizmu úplne zle vyšetrená, že ide možno o veľký justičný zločin, kde za vraždu nesedeli vrahovia, vyrušilo ma to. Čo ak boli naozaj odsúdení nevinní a sedia dodnes?
Keď som pred rokom a pol videl výsledky z detektora lži, ktorý dobrovoľne podstúpili tí z odsúdených, ktorí si už tresty odsedeli, a keď som počul kolegov Andreja Bána a Fera Šebeja, ako mi rozprávajú o americkom expertovi, ktorý tie výsledky interpretoval bez akýchkoľvek pochybností, zamrazilo ma. Napísali sme o tom, podrobne a viackrát, ale nepomohlo. Ten pocit sa vracal – čo ak sedia tí ľudia neprávom?
A keď som sa celkom nedávno rozprával s človekom, ktorý o prípade vie dosť veľa, pretože o ňom roky zbiera materiál, a potom som sa dozvedel, že mu z bytu vykradli len to, čo práve s týmto prípadom súvisí, zahanbil som sa. Riešime akéhosi prefláknutého prezidenta, trápne Ficove úlety a ničotný spor Radičovej s Dzurindom, a popod nos nám uniká číra ľudská tragédia.
Povedal som si teda, že skúsim aspoň to, čo mi zákon umožňuje. Požiadal som oficiálne riaditeľku Zboru väzenskej a justičnej stráže Máriu Kreslovú, aby mi umožnila stretnutie s väzneným Milanom Andrášikom. Chcel som s ním urobiť rozhovor do tohto časopisu o tom, čo prežíva 20 rokov po Novembri a ako sa díva na našu slobodu. On, väzeň z Leopoldova.
To bolo koncom februára. Odpoveď riaditeľkinho námestníka Tibora Sotáka prišla začiatkom marca a znela: „Vzhľadom na skutočnosť, že menovaný odsúdený nemá kritický postoj k spáchanému trestnému činu, požadovaný rozhovor by nemal žiadny prínos v rámci jeho resocializačného procesu.“
Prišlo mi ešte smutnejšie. Človek, ktorý tvrdí, že nič nespáchal, má mať kritický postoj k spáchanému činu, inak nemôže nič hovoriť. A jeho väzba je resocializačný proces. On je asociál? Napísal som sťažnosť, a dúfal vo vysvetlenie. Prišlo: „Podľa zákona môže riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru povoliť návštevu ... Môže sa tak stať v zákonom stanovených prípadoch, t.j. v záujme plnenia programu zaobchádzania, z naliehavého rodinného alebo z iného závažného dôvodu. K naplneniu uvedených zákonných ustanovení však nedošlo a preto nie je možné Vašej žiadosti vyhovieť.“
Takže niet závažného dôvodu na moju návštevu väzňa. Nie je ním podivné vyšetrovanie prípadu počas komunizmu, surový nátlak a vydieranie, dôkazy, dodnes ukryté v Levoči, detektor lži, zvláštne osoby okolo toho všetkého. Nič.
Skúsil som ešte raz. Namietol som, že podobnú návštevu už Milan Andrášik mal, že môj priateľ Robo Kirchhoff s ním vo väzení natočil rozhovor, takže asi by sa dôvod našiel aj v mojom prípade. Odpoveď pani riaditeľky: „17. 12. 2008 Okresný súd v Piešťanoch na svojom verejnom zasadnutí … rozhodol zamietnuť žiadosť ods. Milana Andrášika o podmienečné prepustenie. Svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že ods. Milan Andrášik pre pozitívne rozhodnutie o jeho žiadosti nesplnil materiálnu podmienku spočívajúcu v tom, že by plnením povinností a správaním vo výkone trestu preukázal polepšenie v takej miere, aby bolo celospoločensky akceptovateľné rozhodnutie o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu … S týmto odôvodnením sa stotožnil i Krajský súd v Trnave, kde podal ods. Milan Andrášik sťažnosť, a ktorý dňa 5. 2. 2009 vydal uznesenie, ktorým sťažnosť zamietol. Vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré vo vzťahu k osobe ods. Milana Andrášika nastali cca 1 rok od žiadosti vo Vami uvedenom prípade pána režiséra Kirchhoffa, postupoval riaditeľ ústavu podľa zákona a povolenie návštevy ods. Milana Andrášika Vám neodporučil.“
Bodka. Chladná ako oceľ. Len teraz neviem – fakt žijeme 20 rokov v slobode?
Mimochodom, čo na to hovoríte, pán Andrášik? A ako sa tam máte? Vašu odpoveď radi uverejníme.
Keď som sa pred mnohými rokmi z viacerých zdrojov postupne dozvedel, že kauza Cervanová bola ešte za komunizmu úplne zle vyšetrená, že ide možno o veľký justičný zločin, kde za vraždu nesedeli vrahovia, vyrušilo ma to. Čo ak boli naozaj odsúdení nevinní a sedia dodnes?
Keď som pred rokom a pol videl výsledky z detektora lži, ktorý dobrovoľne podstúpili tí z odsúdených, ktorí si už tresty odsedeli, a keď som počul kolegov Andreja Bána a Fera Šebeja, ako mi rozprávajú o americkom expertovi, ktorý tie výsledky interpretoval bez akýchkoľvek pochybností, zamrazilo ma. Napísali sme o tom, podrobne a viackrát, ale nepomohlo. Ten pocit sa vracal – čo ak sedia tí ľudia neprávom?
A keď som sa celkom nedávno rozprával s človekom, ktorý o prípade vie dosť veľa, pretože o ňom roky zbiera materiál, a potom som sa dozvedel, že mu z bytu vykradli len to, čo práve s týmto prípadom súvisí, zahanbil som sa. Riešime akéhosi prefláknutého prezidenta, trápne Ficove úlety a ničotný spor Radičovej s Dzurindom, a popod nos nám uniká číra ľudská tragédia.
Povedal som si teda, že skúsim aspoň to, čo mi zákon umožňuje. Požiadal som oficiálne riaditeľku Zboru väzenskej a justičnej stráže Máriu Kreslovú, aby mi umožnila stretnutie s väzneným Milanom Andrášikom. Chcel som s ním urobiť rozhovor do tohto časopisu o tom, čo prežíva 20 rokov po Novembri a ako sa díva na našu slobodu. On, väzeň z Leopoldova.
To bolo koncom februára. Odpoveď riaditeľkinho námestníka Tibora Sotáka prišla začiatkom marca a znela: „Vzhľadom na skutočnosť, že menovaný odsúdený nemá kritický postoj k spáchanému trestnému činu, požadovaný rozhovor by nemal žiadny prínos v rámci jeho resocializačného procesu.“
Prišlo mi ešte smutnejšie. Človek, ktorý tvrdí, že nič nespáchal, má mať kritický postoj k spáchanému činu, inak nemôže nič hovoriť. A jeho väzba je resocializačný proces. On je asociál? Napísal som sťažnosť, a dúfal vo vysvetlenie. Prišlo: „Podľa zákona môže riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru povoliť návštevu ... Môže sa tak stať v zákonom stanovených prípadoch, t.j. v záujme plnenia programu zaobchádzania, z naliehavého rodinného alebo z iného závažného dôvodu. K naplneniu uvedených zákonných ustanovení však nedošlo a preto nie je možné Vašej žiadosti vyhovieť.“
Takže niet závažného dôvodu na moju návštevu väzňa. Nie je ním podivné vyšetrovanie prípadu počas komunizmu, surový nátlak a vydieranie, dôkazy, dodnes ukryté v Levoči, detektor lži, zvláštne osoby okolo toho všetkého. Nič.
Skúsil som ešte raz. Namietol som, že podobnú návštevu už Milan Andrášik mal, že môj priateľ Robo Kirchhoff s ním vo väzení natočil rozhovor, takže asi by sa dôvod našiel aj v mojom prípade. Odpoveď pani riaditeľky: „17. 12. 2008 Okresný súd v Piešťanoch na svojom verejnom zasadnutí … rozhodol zamietnuť žiadosť ods. Milana Andrášika o podmienečné prepustenie. Svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že ods. Milan Andrášik pre pozitívne rozhodnutie o jeho žiadosti nesplnil materiálnu podmienku spočívajúcu v tom, že by plnením povinností a správaním vo výkone trestu preukázal polepšenie v takej miere, aby bolo celospoločensky akceptovateľné rozhodnutie o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu … S týmto odôvodnením sa stotožnil i Krajský súd v Trnave, kde podal ods. Milan Andrášik sťažnosť, a ktorý dňa 5. 2. 2009 vydal uznesenie, ktorým sťažnosť zamietol. Vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré vo vzťahu k osobe ods. Milana Andrášika nastali cca 1 rok od žiadosti vo Vami uvedenom prípade pána režiséra Kirchhoffa, postupoval riaditeľ ústavu podľa zákona a povolenie návštevy ods. Milana Andrášika Vám neodporučil.“
Bodka. Chladná ako oceľ. Len teraz neviem – fakt žijeme 20 rokov v slobode?
Mimochodom, čo na to hovoríte, pán Andrášik? A ako sa tam máte? Vašu odpoveď radi uverejníme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.