Prirodzené jazyky sa vyvíjajú spontánne, umelé jazyky sú niekým definované a vyvíjajú sa prostredníctvom nových definícií. Do ktorej kategórie patrí jazyk, ktorý bol uzákonený a ktorý je zákonom vynucovaný?
.ostatný článok tejto série bude – narozdiel od tých ostatných – naozaj ostatný. Pôvodne sa malo „jednať o krátke pojednanie“ venované vzťahu medzi jazykom a jazykovedcami, lenže to je zakázané. V slovenčine sa totiž o „pojednanie“ nejedná, ale oň ide. Navyše (nie však „naviac“) slovo „pojednanie“ vôbec nie je slovenské (podobne, ako slovo „naviac“).
Takže nijaké „pojednanie“. Jednak to znie, ako každý Slovák určite uzná, celkom neslovensky a jednak je to protizákonné. Nuž, a komu by sa chcelo chodiť po súdnych pojednávaniach a jednať sa o výške pokuty? Z úcty k zákonu sme teda pôvodný zámer mierne upravili: nebude sa „jednať o pojednanie“ – pôjde o pochôdzku.
.slová
Našu pochôdzku začneme „zahájením“. Prečo je toto pekne znejúce slovo v úvo - dzovkách? Pretože je nečisté. Ide o výpožičku z iného jazyka a na také veci sme niekedy veľmi citliví. A inokedy zas nie. Nevadí nám napríklad admirálova papierová mapa (arabské, egyptské a latinské slovo), vrak bez kolies (holandské a latinské slovo), čokoláda s mar cipánom (aztécke a nemecké slovo) alebo káva s cukrom (turečtina s arabským základom a sanskrt). Nič z toho nepovažujeme za takú pliagu (grécke slovo) ako „zahájenie“.
Čím si slová z predchádzajúcich odsekov (nie však „odstavcov“) zaslúžili svoje vypudenie zo slovenského jazyka? Čím sa previnili „zahájenie“ a „pojednanie“? Prečo môžeme mať stavce aj nástavce, ale nie „odstavce“? Prečo je „naveľa“ slovenské, zatiaľ čo „naviac“ neslovenské? Prečo je nám na ťarchu (nie však na „obtiaž“) slovo „obtiaž“?
Odpovede na tieto otázky nám poskytne krátky pohľad do jazykového okienka Ministerstva kultúry SR. Tam sa dočítame, že namiesto nesprávneho slova „nerez“ sa má v slovenčine používať buď dvojslovné po- menovanie nehrdzavejúca oceľ, alebo výraz antikoro. Podľa iného príkladu z toho istého okienka sa v slovenčine nemá používať „čiastka“ v zmysle istého množstva peňazí. Tomuto slovu, rovnako ako slovu „obnos“, sa máme radšej vyhýbať – namiesto nich nám odporúčajú sumu. Ukazuje sa teda, že nám neprekážajú cudzie výrazy ako také, prekážajú nám výrazy, ktoré sú buď české, alebo ich aspoň možno z češtiny obviniť.
Na tom, ako nám vadia práve české slová, je niečo chybné (v skutočnosti nie chybné, ale „vadné“, lenže aj to je vraj české slovo, ktoré do slovenčiny nepatrí). Zbavovaním sa mnohých takzvaných čechizmov (prekrásne slovenské slovo) slovenčinu nielenže nijako nečistíme, ale ju, naopak, znehodnocujeme a zbavujeme jemných výrazových odtieňov.
Pretože „sprostiť viny“ nie je to isté ako zbaviť viny, „ješitný“ nie je to isté ako márnomyseľný či samoľúby, „nepostrádateľný“ nie je to isté ako nenahraditeľný, „opomenúť“ nie je to isté ako zabudnúť, „zdieľať“ nie je to isté ako znášať, a tak ďalej. Prečo sa k slovám v úvodzovkách chováme tak macošsky? Prečo takto nezmyselne okliešťujeme a splošťujeme vlastný jazyk?
.slová
Na starobylosť a dejinný význam slovenského národa panujú rôzne názory. Autor tohto článku sa napríklad stretol s ideou, že Slováci šírili kresťanstvo v Dunajskej kotline už pred naším letopočtom. Na druhej strane sa stretol aj s myšlienkou, podľa ktorej nie je celý slovenský národ nič iné, ako Štúrova diplomovka z Herderovej filozofie jazyka. Tieto dve zdanlivo nekompatibilné koncepcie slovenského národa majú výrazného spoločného menovateľa. Je ním komplex menejcennosti.
Zakomplexovanosť je ústredným motívom celého komplexu našich národných motívov. Tiahne sa ako červená niť od starých Slovákov cez Nového Slováka až k Slovákom najnovším (z nich jedine starí Slováci neboli zakomplexovaní, oni totiž vôbec neboli – starí Slováci nie sú predkami, ale potomkami najnovších Slovákov a ich komplexov). Pomerne zaujímavo sa to prejavuje v lingvistickej oblasti.
Typickým prejavom zakomplexovanosti je nedôvera k vlastnému jazyku. Tá ústi až do strachu zo splynutia s iným jazykom, čo nakoniec vedie k obsesívnemu vymedzovaniu sa voči tomuto jazyku. Jedným z dôsledkov je ustavičné nutkanie očisťovať slovenčinu od nebezpečných kontaminácií typu „prádlo“, „kľud“, „odozva“, „tlsťoch“ alebo „krabica“.
Ďalším prejavom nedostatočného sebavedomia je neprekonateľná túžba robiť prieky iným. Túto svoju túžbu ukájame naprí - klad tak, že všetkých – či už sa im to páči, alebo nie – nútime prechyľovať. Najmä Maďarom to môžeme s prechyľovaním poriadne osladiť. Pokojne sa obetujeme a budeme hovoriť Lukrécia Borgiová, Mata Hariová alebo hoci aj Johanka z Arcuová, len aby sme nepripustili nijaké výnimky a donútili Maďarov komoliť ženské priezviská.
Znásilňovanie jazyka vykynožením jeho prirodzených súčastí alebo zlomyseľným znetvorovaním cudzích ženských priezvisk by však mohlo naraziť na jeden vážny problém. Tým problémom sú ľudia a ich chuť alebo nechuť rozprávať tak, ako sa im to zdá prirodzené alebo neprirodzené. Čo ak by sa ľudia nechceli nechať pripraviť o niektoré slová alebo by odmietli przniť mená žien s cudzími priezviskami? Takáto predstava musela odjakživa mátať všetkých, ktorí si svoje komplexy liečia práve naším spoločným jazykom. A tak vymysleli jazykový zákon.
.slová
Jazykový zákon stavia na hlavu vzťah medzi jazykom a jazykovedou. Jazykovedci sa totiž v dôsledku jedného legislatívneho rozhodnutia stanú z tých, ktorí jazyk skúmajú, tými, ktorí jazyk definujú. To, samozrejme, ešte neznamená, že by sa jediným škrtom pera stal z prirodzeného jazyka jazyk neprirodzený, ale celkom nevinné to rozhodne nie je. Sotva (nie však „akonáhle“) sa z Krátkeho slovníka slovenského jazyka stane normatívna kodifikačná príručka, je ďalší prirodzený vývoj jazyka sťažený.
Vezmime si napríklad slovo „akonáhle“. Slovník slovenského jazyka zo 60. rokov klasifikuje toto slovo ako trochu archaické, najnovší Krátky slovník ho už považuje za nespisovné. Tieto hodnotenia vyjadrujú legitímny lingvistický názor, ktorý však treba vedieť v odôvodnených prípadoch korigovať (ak by sa, napríklad, časom ukázalo, že uvedené slovo sa naďalej používa).
Možnosť korekcie nesprávneho názoru je jednou zo základných potrieb každej vedy, nie však našej jazykovedy. Pretože ak je raz slovo označené za nespisovné, vzniká veľmi silný právny tlak na jeho úplnú elimináciu z jazyka. Slovník, ktorý by mal zachytávať jazyk v jeho živom vývine, ho takýmto spôsobom umŕtvuje.
Zdalo by sa, že jazykovedci by mali byť prví, ktorí budú proti takémuto jazykovému zákonu protestovať, ale akosi ich v tomto zmysle nepočuť. Ťažko sa dokonca ubrániť dojmu, že mnohým z nich taký stav vyhovuje. Ivan Masár napríklad píše v Kultúre slova 1/2004: „V starostlivosti o zvyšovanie jazykovej kultúry je nevyhnutné vracať sa k niektorým návratným, možno povedať takmer nevykoreniteľným chybám.“ Nuž, človek by povedal, že ak je niečo – naprí - klad Masárom kritizované slovné spojenie „ďaleko lepší“ – v jazyku takmer nevykoreniteľné, tak tam jednoducho patrí.
Podobne húževnaté je spojenie „tak dobrý“. Mnohým ľuďom to proste sadne do huby lepšie ako „taký dobrý“, pričom jedno aj druhé má svoju logiku („tak dobrý“ zodpovedá väzbe „veľmi dobrý“). Lenže pre niekoho nie je slovné spojenie „tak dobrý“ dosť dobré, a tak ho prostredníctvom kodifikačných príručiek a jazykového zákona celkom zlikviduje. Niekedy sú jazykovedci pomerne veľkodušní a ponechajú nám na výber z dvoch možností (nemusíme napríklad hovoriť guľáš, môžeme povedať aj guláš), ale inokedy sú prísni (musíme hovoriť burčiak, „burčák“ je zakázaný).
Dôsledkom každej takejto prísnosti je ochudobnenie jazyka, ale to nám až tak neprekáža (nie však „nevadí“, a to ani v hre prekáža-neprekáža). Pretože, ak chceme, môžeme si jazyk zasa obohatiť.
Jedna z foriem obohacovania je vymýš - ľanie nových slov ako algebrický, energiový, príručník, úpadca, doktorand, detegovať alebo lomka. Niektoré z týchto novo - tvarov sa dokonca celkom dobre uchytia, žiarivým príkladom je hovorca (hoci tu sa núkali aj vravec alebo vravko, pričom najmä to druhé je asi krajšie a vo väčšine prípadov aj výstižnejšie ako hovorca).
Iné zvýšenie jazykového bohatstva dosiahneme nahradením prirodzených slovných väzieb podivuhodnými krkolomnosťami, napríklad povinnou väzbou slovesa napomôcť so štvrtým pádom. Vďaka takýmto výmyslom pomáhame slovenčine a zároveň napomáhame slovenčinu. Väčšine Slovákov to asi neznie veľmi prirodzene, ale tento stav je zrejme žiaduce (nie však „žiadúce“)zmeniť. A práve na to slúži jazykový zákon.
A ako sa má človek proti všetkým týmto prasacinám brániť? Najlepšie by asi bolo začať tento chorý zákon jednoducho ignorovať. V duchu toho nášho rýdzo slovenského: Napomôž sa, aj Pánboh ťa napomôže.
.ostatný článok tejto série bude – narozdiel od tých ostatných – naozaj ostatný. Pôvodne sa malo „jednať o krátke pojednanie“ venované vzťahu medzi jazykom a jazykovedcami, lenže to je zakázané. V slovenčine sa totiž o „pojednanie“ nejedná, ale oň ide. Navyše (nie však „naviac“) slovo „pojednanie“ vôbec nie je slovenské (podobne, ako slovo „naviac“).
Takže nijaké „pojednanie“. Jednak to znie, ako každý Slovák určite uzná, celkom neslovensky a jednak je to protizákonné. Nuž, a komu by sa chcelo chodiť po súdnych pojednávaniach a jednať sa o výške pokuty? Z úcty k zákonu sme teda pôvodný zámer mierne upravili: nebude sa „jednať o pojednanie“ – pôjde o pochôdzku.
.slová
Našu pochôdzku začneme „zahájením“. Prečo je toto pekne znejúce slovo v úvo - dzovkách? Pretože je nečisté. Ide o výpožičku z iného jazyka a na také veci sme niekedy veľmi citliví. A inokedy zas nie. Nevadí nám napríklad admirálova papierová mapa (arabské, egyptské a latinské slovo), vrak bez kolies (holandské a latinské slovo), čokoláda s mar cipánom (aztécke a nemecké slovo) alebo káva s cukrom (turečtina s arabským základom a sanskrt). Nič z toho nepovažujeme za takú pliagu (grécke slovo) ako „zahájenie“.
Čím si slová z predchádzajúcich odsekov (nie však „odstavcov“) zaslúžili svoje vypudenie zo slovenského jazyka? Čím sa previnili „zahájenie“ a „pojednanie“? Prečo môžeme mať stavce aj nástavce, ale nie „odstavce“? Prečo je „naveľa“ slovenské, zatiaľ čo „naviac“ neslovenské? Prečo je nám na ťarchu (nie však na „obtiaž“) slovo „obtiaž“?
Odpovede na tieto otázky nám poskytne krátky pohľad do jazykového okienka Ministerstva kultúry SR. Tam sa dočítame, že namiesto nesprávneho slova „nerez“ sa má v slovenčine používať buď dvojslovné po- menovanie nehrdzavejúca oceľ, alebo výraz antikoro. Podľa iného príkladu z toho istého okienka sa v slovenčine nemá používať „čiastka“ v zmysle istého množstva peňazí. Tomuto slovu, rovnako ako slovu „obnos“, sa máme radšej vyhýbať – namiesto nich nám odporúčajú sumu. Ukazuje sa teda, že nám neprekážajú cudzie výrazy ako také, prekážajú nám výrazy, ktoré sú buď české, alebo ich aspoň možno z češtiny obviniť.
Na tom, ako nám vadia práve české slová, je niečo chybné (v skutočnosti nie chybné, ale „vadné“, lenže aj to je vraj české slovo, ktoré do slovenčiny nepatrí). Zbavovaním sa mnohých takzvaných čechizmov (prekrásne slovenské slovo) slovenčinu nielenže nijako nečistíme, ale ju, naopak, znehodnocujeme a zbavujeme jemných výrazových odtieňov.
Pretože „sprostiť viny“ nie je to isté ako zbaviť viny, „ješitný“ nie je to isté ako márnomyseľný či samoľúby, „nepostrádateľný“ nie je to isté ako nenahraditeľný, „opomenúť“ nie je to isté ako zabudnúť, „zdieľať“ nie je to isté ako znášať, a tak ďalej. Prečo sa k slovám v úvodzovkách chováme tak macošsky? Prečo takto nezmyselne okliešťujeme a splošťujeme vlastný jazyk?
.slová
Na starobylosť a dejinný význam slovenského národa panujú rôzne názory. Autor tohto článku sa napríklad stretol s ideou, že Slováci šírili kresťanstvo v Dunajskej kotline už pred naším letopočtom. Na druhej strane sa stretol aj s myšlienkou, podľa ktorej nie je celý slovenský národ nič iné, ako Štúrova diplomovka z Herderovej filozofie jazyka. Tieto dve zdanlivo nekompatibilné koncepcie slovenského národa majú výrazného spoločného menovateľa. Je ním komplex menejcennosti.
Zakomplexovanosť je ústredným motívom celého komplexu našich národných motívov. Tiahne sa ako červená niť od starých Slovákov cez Nového Slováka až k Slovákom najnovším (z nich jedine starí Slováci neboli zakomplexovaní, oni totiž vôbec neboli – starí Slováci nie sú predkami, ale potomkami najnovších Slovákov a ich komplexov). Pomerne zaujímavo sa to prejavuje v lingvistickej oblasti.
Typickým prejavom zakomplexovanosti je nedôvera k vlastnému jazyku. Tá ústi až do strachu zo splynutia s iným jazykom, čo nakoniec vedie k obsesívnemu vymedzovaniu sa voči tomuto jazyku. Jedným z dôsledkov je ustavičné nutkanie očisťovať slovenčinu od nebezpečných kontaminácií typu „prádlo“, „kľud“, „odozva“, „tlsťoch“ alebo „krabica“.
Ďalším prejavom nedostatočného sebavedomia je neprekonateľná túžba robiť prieky iným. Túto svoju túžbu ukájame naprí - klad tak, že všetkých – či už sa im to páči, alebo nie – nútime prechyľovať. Najmä Maďarom to môžeme s prechyľovaním poriadne osladiť. Pokojne sa obetujeme a budeme hovoriť Lukrécia Borgiová, Mata Hariová alebo hoci aj Johanka z Arcuová, len aby sme nepripustili nijaké výnimky a donútili Maďarov komoliť ženské priezviská.
Znásilňovanie jazyka vykynožením jeho prirodzených súčastí alebo zlomyseľným znetvorovaním cudzích ženských priezvisk by však mohlo naraziť na jeden vážny problém. Tým problémom sú ľudia a ich chuť alebo nechuť rozprávať tak, ako sa im to zdá prirodzené alebo neprirodzené. Čo ak by sa ľudia nechceli nechať pripraviť o niektoré slová alebo by odmietli przniť mená žien s cudzími priezviskami? Takáto predstava musela odjakživa mátať všetkých, ktorí si svoje komplexy liečia práve naším spoločným jazykom. A tak vymysleli jazykový zákon.
.slová
Jazykový zákon stavia na hlavu vzťah medzi jazykom a jazykovedou. Jazykovedci sa totiž v dôsledku jedného legislatívneho rozhodnutia stanú z tých, ktorí jazyk skúmajú, tými, ktorí jazyk definujú. To, samozrejme, ešte neznamená, že by sa jediným škrtom pera stal z prirodzeného jazyka jazyk neprirodzený, ale celkom nevinné to rozhodne nie je. Sotva (nie však „akonáhle“) sa z Krátkeho slovníka slovenského jazyka stane normatívna kodifikačná príručka, je ďalší prirodzený vývoj jazyka sťažený.
Vezmime si napríklad slovo „akonáhle“. Slovník slovenského jazyka zo 60. rokov klasifikuje toto slovo ako trochu archaické, najnovší Krátky slovník ho už považuje za nespisovné. Tieto hodnotenia vyjadrujú legitímny lingvistický názor, ktorý však treba vedieť v odôvodnených prípadoch korigovať (ak by sa, napríklad, časom ukázalo, že uvedené slovo sa naďalej používa).
Možnosť korekcie nesprávneho názoru je jednou zo základných potrieb každej vedy, nie však našej jazykovedy. Pretože ak je raz slovo označené za nespisovné, vzniká veľmi silný právny tlak na jeho úplnú elimináciu z jazyka. Slovník, ktorý by mal zachytávať jazyk v jeho živom vývine, ho takýmto spôsobom umŕtvuje.
Zdalo by sa, že jazykovedci by mali byť prví, ktorí budú proti takémuto jazykovému zákonu protestovať, ale akosi ich v tomto zmysle nepočuť. Ťažko sa dokonca ubrániť dojmu, že mnohým z nich taký stav vyhovuje. Ivan Masár napríklad píše v Kultúre slova 1/2004: „V starostlivosti o zvyšovanie jazykovej kultúry je nevyhnutné vracať sa k niektorým návratným, možno povedať takmer nevykoreniteľným chybám.“ Nuž, človek by povedal, že ak je niečo – naprí - klad Masárom kritizované slovné spojenie „ďaleko lepší“ – v jazyku takmer nevykoreniteľné, tak tam jednoducho patrí.
Podobne húževnaté je spojenie „tak dobrý“. Mnohým ľuďom to proste sadne do huby lepšie ako „taký dobrý“, pričom jedno aj druhé má svoju logiku („tak dobrý“ zodpovedá väzbe „veľmi dobrý“). Lenže pre niekoho nie je slovné spojenie „tak dobrý“ dosť dobré, a tak ho prostredníctvom kodifikačných príručiek a jazykového zákona celkom zlikviduje. Niekedy sú jazykovedci pomerne veľkodušní a ponechajú nám na výber z dvoch možností (nemusíme napríklad hovoriť guľáš, môžeme povedať aj guláš), ale inokedy sú prísni (musíme hovoriť burčiak, „burčák“ je zakázaný).
Dôsledkom každej takejto prísnosti je ochudobnenie jazyka, ale to nám až tak neprekáža (nie však „nevadí“, a to ani v hre prekáža-neprekáža). Pretože, ak chceme, môžeme si jazyk zasa obohatiť.
Jedna z foriem obohacovania je vymýš - ľanie nových slov ako algebrický, energiový, príručník, úpadca, doktorand, detegovať alebo lomka. Niektoré z týchto novo - tvarov sa dokonca celkom dobre uchytia, žiarivým príkladom je hovorca (hoci tu sa núkali aj vravec alebo vravko, pričom najmä to druhé je asi krajšie a vo väčšine prípadov aj výstižnejšie ako hovorca).
Iné zvýšenie jazykového bohatstva dosiahneme nahradením prirodzených slovných väzieb podivuhodnými krkolomnosťami, napríklad povinnou väzbou slovesa napomôcť so štvrtým pádom. Vďaka takýmto výmyslom pomáhame slovenčine a zároveň napomáhame slovenčinu. Väčšine Slovákov to asi neznie veľmi prirodzene, ale tento stav je zrejme žiaduce (nie však „žiadúce“)zmeniť. A práve na to slúži jazykový zákon.
A ako sa má človek proti všetkým týmto prasacinám brániť? Najlepšie by asi bolo začať tento chorý zákon jednoducho ignorovať. V duchu toho nášho rýdzo slovenského: Napomôž sa, aj Pánboh ťa napomôže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.