„Pôsobí osamelým a zraniteľným dojmom, akoby poznal nejakú tajnú smutnú múdrosť, ktorá je nám ostatným odopretá,“ povedal po rozhovore s ním kedysi dávno jeden kanadský novinár. Dnes sa osamelá zraniteľnosť zmenila na pokojnú vyrovnanosť starého muža.
Live In London, jeden z najlepších albumov Leonarda Cohena, je toho dôkazom.
„V Londýne som hral naposledy pred štrnástimi či pätnástimi rokmi. Bol som vtedy šesťdesiatročný chlapec plný bláznivých snov,“ hovorí Leonard Cohen 17. júla 2008 na pódiu vypredanej O2 Arény v Londýne. Svojich poslucháčov tak vovádza do kontextu svojej pozoruhodne dlhej a pozoruhodne bohatej kariéry.
.songs of Leonard
Skúsme to stručne zhrnúť: Leonard Norman Cohen sa narodil 21. septembra 1934 v Montreale židovským rodičom pochádzajúcim z Poľska (otec) a Litvy (matka). Ešte predtým ako stihol vyštudovať právo v roku 1956, vyšla mu prvá zbierka básní. Keď mu o 5 rokov neskôr vyšla druhá, považovali ho už v Kanade za „etablovaného básnika“. Ďalšie zbierky napísal v prvej polovici šesťdesiatych rokov, keď žil na gréckom ostrove Hydra. V roku 1967 sa vrátil do Ameriky, kde zapadol do umeleckej komunity okolo Andyho Warhola a vydal svoj prvý album Songs of Leonard Cohen (je na ňom napríklad Suzanne alebo So Long, Marianne). V ďalších rokoch nasledovali ďalšie albumy a množstvo koncertov v Európe a v severnej Amerike. Najprv v Anglicku, o niečo neskôr v USA a v Kanade sa stáva kultovou osobnosťou. Jeho smutné piesne majú ďaleko od veselého popu, no vnímavých ľudí oslovujú mnohonásobne viac.
Cohen sa nikde neponáhľal — v sedemdesiatych rokoch vydal štyri albumy, v osemdesiatych dva, v roku 1992 vyšiel album s optimistickým názvom Future. Na jeho podporu odohral Leonard Cohen niekoľko koncertov a odišiel meditovať do zenbuddhistického kláštora v Kalifornii. Zotrval tam päť rokov, stal sa mníchom a prijal meno Jikan, čo znamená Ticho. Aj preto bol skvelý album Ten New Songs z roku 2001 pre mnohých prekvapením. Spoluautorkou viacerých piesní na ňom bola speváčka Sharon Robinson, ktorá s ním spolupracuje doteraz. Výraznou postavou ďalších dvoch albumov (a zrejme aj Cohenovho osobného života) bola džezová speváčka Anjani Thomas.
.no Way To Say Goobye
Keď všetko vyzeralo v poriadku, Leonard Cohen zistil, že ho jeho dlhoročná manažérka Kelley Lynch finančne zlynčovala: obtiahla ho o 5 miliónov dolárov a ako bonus si zobrala aj práva na všetky Cohenove piesne. Súd o peniaze síce spevák vyhral, no vzhľadom na komplikované prieťahy ich nedostal a zrejme ani nedostane. To bolo v roku 2006 a ak chcel mať v tom čase 72-ročný básnik a pesničkár peniaze na platenie účtov, musel začať koncertovať. V januári 2008 oznámil miesta a dátumy dlho očakávaného turné. V jeho rámci sa zastavil v susednej Viedni a stal sa headlinerom festivalov v Glastonbury a v Roskilde. Z reakcií priamych účastníkov vyplýva, že každý koncert bol mimoriadnym zážitkom, no len jeden z nich vyšiel na 2-CD a DVD. Stačí si ho vypočuť len raz a iba letmo a hneď je jasné, že čas na lúčenie s veľkým básnikom a pesničkárom ešte zďaleka nenastal.
.the other side of intimacy
„Ďakujem vám, priatelia. Je od vás veľmi milé, že ste prišli,“ hovorí starý pán Leonard londýnskemu publiku po tom, ako vybehne (doslova!) na pódium a zaspieva Dance Me To The End Of Love. Jeho hlboký hlas vekom získal krásnu zamatovo-tabakovú farbu a celý jeho prejav totálnu presvedčivosť. Ako by tie piesne, napísané niekedy pred štyridsiatimi, tridsiatimi či dvadsiatimi rokmi až teraz správne dozreli. Akoby až teraz získal ich autor vyrovnanosť a silu, duchovnú múdrosť a pokoru, ktorá k nim patrí.
„Je úžasné, že sme sa stretli tu, na druhej strane intímnosti,“ vraví s vtipom dvadsiatim tisícom poslucháčov Leonard. „Mnohí z vás museli prekonať finančné a geografické nepríjemnosti, aby sa sem mohli dostať. Je pre nás veľkou cťou hrať pre vás, priatelia.“ Hrajú s úžasným nadhľadom, priezračnou čistotou a bravúrou v štýle „ani jedna nota navyše.“ Je neobvyklým pôžitkom počúvať melodický saxofón Dina Solda, vibrujúci hammond Neila Larsena či pokojnú rytmiku (Roscoe Beck — basgitara a kontrabas, Rafael Bernardo Gayol — bicie) a mäkkú, bluesovú gitaru Boba Metzgera. Samostatnou kapitolou je to, čo býva označované ako „backing vocals“, teda tie hlasy, väčšinou ženské, ktoré majú atmosférickou harmóniou podfarbovať sólistu. Sharon Robinson a sestry Charley a Hattie Webbové tiež podfarbujú, ale ich hlasy sú okrem toho ešte aj krásnym, presne naladeným nástrojom, jasným kontrapunktom k Leonardovmu sugestívnemu basu. Zvlášť silné je sólo Sharon Robinson v Boogie Street a duo sestier Webbových v modlitbe If It Be Your Will. Jedna z nich hrá pritom na gitare, druhá na harfe. Nie div, že Leonard hádam desaťkrát v priebehu trojhodinového koncertu svojich spoluhráčov predstavuje a každému z nich sa pritom s úctou (a zenovou pokorou) ukloní.
Dvadsaťpäť piesní na dvojalbume je premostením celej doterajšej Cohenovej kariéry. Od Suzanne z úplného začiatku až po In My Secret Life z albumu Ten New Songs. Koncertné verzie starých aj novších piesní sú hudobnej bohaté, na rozdiel od štúdiových nahrávok nechávajú viac vyniknúť jednotlivým „backing“ vokálom a hudobníkom. Smutnooký Leonard, ktorý vďaka svojim piesňam získal povesť plachého, ľahko depresívneho barda, sa pri uvádzaní piesní ukazuje ako sympatický, vtipný, neafektovaný, biblickou múdrosťou naplnený a vlastnými skúsenosťami obohatený starý pán, stále plný energie.
Live In London je pozoruhodná a mimoriadne silná platňa. Účasť na augustovom Cohenovom koncerte v Bratislave sa po jej vypočutí stáva nevyhnutnosťou.
Live In London, jeden z najlepších albumov Leonarda Cohena, je toho dôkazom.
„V Londýne som hral naposledy pred štrnástimi či pätnástimi rokmi. Bol som vtedy šesťdesiatročný chlapec plný bláznivých snov,“ hovorí Leonard Cohen 17. júla 2008 na pódiu vypredanej O2 Arény v Londýne. Svojich poslucháčov tak vovádza do kontextu svojej pozoruhodne dlhej a pozoruhodne bohatej kariéry.
.songs of Leonard
Skúsme to stručne zhrnúť: Leonard Norman Cohen sa narodil 21. septembra 1934 v Montreale židovským rodičom pochádzajúcim z Poľska (otec) a Litvy (matka). Ešte predtým ako stihol vyštudovať právo v roku 1956, vyšla mu prvá zbierka básní. Keď mu o 5 rokov neskôr vyšla druhá, považovali ho už v Kanade za „etablovaného básnika“. Ďalšie zbierky napísal v prvej polovici šesťdesiatych rokov, keď žil na gréckom ostrove Hydra. V roku 1967 sa vrátil do Ameriky, kde zapadol do umeleckej komunity okolo Andyho Warhola a vydal svoj prvý album Songs of Leonard Cohen (je na ňom napríklad Suzanne alebo So Long, Marianne). V ďalších rokoch nasledovali ďalšie albumy a množstvo koncertov v Európe a v severnej Amerike. Najprv v Anglicku, o niečo neskôr v USA a v Kanade sa stáva kultovou osobnosťou. Jeho smutné piesne majú ďaleko od veselého popu, no vnímavých ľudí oslovujú mnohonásobne viac.
Cohen sa nikde neponáhľal — v sedemdesiatych rokoch vydal štyri albumy, v osemdesiatych dva, v roku 1992 vyšiel album s optimistickým názvom Future. Na jeho podporu odohral Leonard Cohen niekoľko koncertov a odišiel meditovať do zenbuddhistického kláštora v Kalifornii. Zotrval tam päť rokov, stal sa mníchom a prijal meno Jikan, čo znamená Ticho. Aj preto bol skvelý album Ten New Songs z roku 2001 pre mnohých prekvapením. Spoluautorkou viacerých piesní na ňom bola speváčka Sharon Robinson, ktorá s ním spolupracuje doteraz. Výraznou postavou ďalších dvoch albumov (a zrejme aj Cohenovho osobného života) bola džezová speváčka Anjani Thomas.
.no Way To Say Goobye
Keď všetko vyzeralo v poriadku, Leonard Cohen zistil, že ho jeho dlhoročná manažérka Kelley Lynch finančne zlynčovala: obtiahla ho o 5 miliónov dolárov a ako bonus si zobrala aj práva na všetky Cohenove piesne. Súd o peniaze síce spevák vyhral, no vzhľadom na komplikované prieťahy ich nedostal a zrejme ani nedostane. To bolo v roku 2006 a ak chcel mať v tom čase 72-ročný básnik a pesničkár peniaze na platenie účtov, musel začať koncertovať. V januári 2008 oznámil miesta a dátumy dlho očakávaného turné. V jeho rámci sa zastavil v susednej Viedni a stal sa headlinerom festivalov v Glastonbury a v Roskilde. Z reakcií priamych účastníkov vyplýva, že každý koncert bol mimoriadnym zážitkom, no len jeden z nich vyšiel na 2-CD a DVD. Stačí si ho vypočuť len raz a iba letmo a hneď je jasné, že čas na lúčenie s veľkým básnikom a pesničkárom ešte zďaleka nenastal.
.the other side of intimacy
„Ďakujem vám, priatelia. Je od vás veľmi milé, že ste prišli,“ hovorí starý pán Leonard londýnskemu publiku po tom, ako vybehne (doslova!) na pódium a zaspieva Dance Me To The End Of Love. Jeho hlboký hlas vekom získal krásnu zamatovo-tabakovú farbu a celý jeho prejav totálnu presvedčivosť. Ako by tie piesne, napísané niekedy pred štyridsiatimi, tridsiatimi či dvadsiatimi rokmi až teraz správne dozreli. Akoby až teraz získal ich autor vyrovnanosť a silu, duchovnú múdrosť a pokoru, ktorá k nim patrí.
„Je úžasné, že sme sa stretli tu, na druhej strane intímnosti,“ vraví s vtipom dvadsiatim tisícom poslucháčov Leonard. „Mnohí z vás museli prekonať finančné a geografické nepríjemnosti, aby sa sem mohli dostať. Je pre nás veľkou cťou hrať pre vás, priatelia.“ Hrajú s úžasným nadhľadom, priezračnou čistotou a bravúrou v štýle „ani jedna nota navyše.“ Je neobvyklým pôžitkom počúvať melodický saxofón Dina Solda, vibrujúci hammond Neila Larsena či pokojnú rytmiku (Roscoe Beck — basgitara a kontrabas, Rafael Bernardo Gayol — bicie) a mäkkú, bluesovú gitaru Boba Metzgera. Samostatnou kapitolou je to, čo býva označované ako „backing vocals“, teda tie hlasy, väčšinou ženské, ktoré majú atmosférickou harmóniou podfarbovať sólistu. Sharon Robinson a sestry Charley a Hattie Webbové tiež podfarbujú, ale ich hlasy sú okrem toho ešte aj krásnym, presne naladeným nástrojom, jasným kontrapunktom k Leonardovmu sugestívnemu basu. Zvlášť silné je sólo Sharon Robinson v Boogie Street a duo sestier Webbových v modlitbe If It Be Your Will. Jedna z nich hrá pritom na gitare, druhá na harfe. Nie div, že Leonard hádam desaťkrát v priebehu trojhodinového koncertu svojich spoluhráčov predstavuje a každému z nich sa pritom s úctou (a zenovou pokorou) ukloní.
Dvadsaťpäť piesní na dvojalbume je premostením celej doterajšej Cohenovej kariéry. Od Suzanne z úplného začiatku až po In My Secret Life z albumu Ten New Songs. Koncertné verzie starých aj novších piesní sú hudobnej bohaté, na rozdiel od štúdiových nahrávok nechávajú viac vyniknúť jednotlivým „backing“ vokálom a hudobníkom. Smutnooký Leonard, ktorý vďaka svojim piesňam získal povesť plachého, ľahko depresívneho barda, sa pri uvádzaní piesní ukazuje ako sympatický, vtipný, neafektovaný, biblickou múdrosťou naplnený a vlastnými skúsenosťami obohatený starý pán, stále plný energie.
Live In London je pozoruhodná a mimoriadne silná platňa. Účasť na augustovom Cohenovom koncerte v Bratislave sa po jej vypočutí stáva nevyhnutnosťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.