Gilles Leroy je nositeľom Goncourtovej ceny za rok 2007. Toto najprestížnejšie literárne ocenenie vo frankofónnom svete získal za knihu Alabama Song, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade. Prakticky to znamená, že sa zo známeho spisovateľa zmenil na literárnu celebritu...
Témou knihy je tragický vzťah amerického spisovateľa Francisa Scotta Fitzgeralda a jeho manželky Zeldy. Nejde však o prerozprávanie histórie, ale o román, ktorého kľúčovou postavou — hoci sa objaví až v poslednej kapitole — je sám autor. Aj preto sme boli radi, že sme sa s ním mohli stretnúť a položiť mu zopár otázok. Napriek evidentnej únave sa Gilles Leroy na rozhovor totálne koncentroval. Nevšímal si fotografov, nenechal sa vyrušiť hosťami, prichádzajúcimi na prezentáciu jeho knihy. Aj francúzskeho veľvyslanca pozdravil len kývnutím hlavy. Pozorne počúva v angličtine položené otázky a čo najpresnejšie na ne po francúzsky odpovedá.
.napísali ste doteraz 12 kníh. Je pravda, že väčšina z nich sú autobiografické romány?
Asi polovica z nich.
.je Alabama Song v niečom iná než ostatné vaše knihy?
Podľa mňa ani nie. Hádam len v tom, že dvojica Scott a Zelda Fitzgerald bola známa a slávna. Zrejme práve to na ľudí zapôsobilo.
.prečo ste sa rozhodli písať práve o tejto známej dvojici?
Fascinovala ma od mojich dvadsiatich rokov. Potom som na ňu zabudol. Až raz som v pracovni objavil fotografiu Scotta, Zeldy a ich dcéry, ako sa plavia z Ameriky do Francúzska, a povedal som si, že by som bol rád s nimi na tej lodi. Tak som sa pokúsil vcítiť do života tejto dvojice. Urobil som to cez postavu Zeldy, lebo ona v tom vzťahu viac trpela a mala „románovejší“ život.
.zelda vo vašej knihe musela — napriek zjavnej chuti a talentu — písať tajne. V poslednej kapitole naznačujete, že to bol tak trochu aj váš prípad...
To je kľúč k celej knihe. Chcel som síce písať o týchto ľuďoch a nesmierne zaujímavej dobe, v ktorej žili, ale zároveň to bolo aj osobné. Sám som v minulosti zažil podobnú situáciu. Žil som so svojím partnerom a bola medzi nami rivalita, pričom môj partner mi bránil v písaní podobne ako Scott Zelde.
.do akej miery je autor emocionálne spätý so svojimi literárnymi postavami?
Ja nie som intelektuálny spisovateľ abstraktných tém. Som autor, ktorý opisuje reálny život skutočných ľudí, ktorí majú skutočné emócie. Moje dielo vždy vedie snaha nájsť nejaké spomienky, oprášiť pamäť. Pritom musím byť ustavične v symbióze so svojimi postavami. Aj vtedy, ak ich nemám rád.
.predchádza samému písaniu vašich kníh dlhé obdobie výskumu?
Pracujem dosť chaoticky. Často začínam scénami a dialógmi, na ktorých potom postavím celý príbeh — podobne, ako keď sa stavba domu začína od základov. Výskumu sa venujem málo. Nie som človek, ktorý dokáže sedieť celé dni v knižnici a hľadať historické fakty a súvislosti. Píšem romány, nie dejepisné čítanky. Oveľa viac však hľadám v sebe.
.strávite viac času čítaním alebo písaním?
Písaním. V minulosti som čítal veľa, teraz už menej. Viac čítam len po ukončení jednej svojej knihy a pred začatím práce na ďalšej. Keď píšem, tak čítať romány iných autorov nedokážem. Neviem len tak ľahko vystúpiť zo svojho sveta a vstúpiť do vesmíru niekoho iného. To si radšej pozriem film — ten ma až tak hlboko nezasiahne. Keď píšem, tak si odkladám na kopy knihy, ktoré chcem prečítať, keď dopíšem. Nikdy to však nestihnem, a tak tie kopy neustále rastú. Už sú to možno aj stovky kníh a pomaly začínam tušiť, že ich už neprečítam nikdy. (Smiech.)
Témou knihy je tragický vzťah amerického spisovateľa Francisa Scotta Fitzgeralda a jeho manželky Zeldy. Nejde však o prerozprávanie histórie, ale o román, ktorého kľúčovou postavou — hoci sa objaví až v poslednej kapitole — je sám autor. Aj preto sme boli radi, že sme sa s ním mohli stretnúť a položiť mu zopár otázok. Napriek evidentnej únave sa Gilles Leroy na rozhovor totálne koncentroval. Nevšímal si fotografov, nenechal sa vyrušiť hosťami, prichádzajúcimi na prezentáciu jeho knihy. Aj francúzskeho veľvyslanca pozdravil len kývnutím hlavy. Pozorne počúva v angličtine položené otázky a čo najpresnejšie na ne po francúzsky odpovedá.
.napísali ste doteraz 12 kníh. Je pravda, že väčšina z nich sú autobiografické romány?
Asi polovica z nich.
.je Alabama Song v niečom iná než ostatné vaše knihy?
Podľa mňa ani nie. Hádam len v tom, že dvojica Scott a Zelda Fitzgerald bola známa a slávna. Zrejme práve to na ľudí zapôsobilo.
.prečo ste sa rozhodli písať práve o tejto známej dvojici?
Fascinovala ma od mojich dvadsiatich rokov. Potom som na ňu zabudol. Až raz som v pracovni objavil fotografiu Scotta, Zeldy a ich dcéry, ako sa plavia z Ameriky do Francúzska, a povedal som si, že by som bol rád s nimi na tej lodi. Tak som sa pokúsil vcítiť do života tejto dvojice. Urobil som to cez postavu Zeldy, lebo ona v tom vzťahu viac trpela a mala „románovejší“ život.
.zelda vo vašej knihe musela — napriek zjavnej chuti a talentu — písať tajne. V poslednej kapitole naznačujete, že to bol tak trochu aj váš prípad...
To je kľúč k celej knihe. Chcel som síce písať o týchto ľuďoch a nesmierne zaujímavej dobe, v ktorej žili, ale zároveň to bolo aj osobné. Sám som v minulosti zažil podobnú situáciu. Žil som so svojím partnerom a bola medzi nami rivalita, pričom môj partner mi bránil v písaní podobne ako Scott Zelde.
.do akej miery je autor emocionálne spätý so svojimi literárnymi postavami?
Ja nie som intelektuálny spisovateľ abstraktných tém. Som autor, ktorý opisuje reálny život skutočných ľudí, ktorí majú skutočné emócie. Moje dielo vždy vedie snaha nájsť nejaké spomienky, oprášiť pamäť. Pritom musím byť ustavične v symbióze so svojimi postavami. Aj vtedy, ak ich nemám rád.
.predchádza samému písaniu vašich kníh dlhé obdobie výskumu?
Pracujem dosť chaoticky. Často začínam scénami a dialógmi, na ktorých potom postavím celý príbeh — podobne, ako keď sa stavba domu začína od základov. Výskumu sa venujem málo. Nie som človek, ktorý dokáže sedieť celé dni v knižnici a hľadať historické fakty a súvislosti. Píšem romány, nie dejepisné čítanky. Oveľa viac však hľadám v sebe.
.strávite viac času čítaním alebo písaním?
Písaním. V minulosti som čítal veľa, teraz už menej. Viac čítam len po ukončení jednej svojej knihy a pred začatím práce na ďalšej. Keď píšem, tak čítať romány iných autorov nedokážem. Neviem len tak ľahko vystúpiť zo svojho sveta a vstúpiť do vesmíru niekoho iného. To si radšej pozriem film — ten ma až tak hlboko nezasiahne. Keď píšem, tak si odkladám na kopy knihy, ktoré chcem prečítať, keď dopíšem. Nikdy to však nestihnem, a tak tie kopy neustále rastú. Už sú to možno aj stovky kníh a pomaly začínam tušiť, že ich už neprečítam nikdy. (Smiech.)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.