Kto nevie, ako vyzerá karikaturista a rusínsky národný buditeľ Fedor Vico, stačí, ak sa pozrie na postavičky jeho kresieb. Podobnosť je neodškriepiteľná. Jeho slávna kniha Dereš, ktorú komunisti pred štyridsiatimi rokmi zakázali, vychádza v reedícii.
.o tento záslužný čin sa postarala náhoda. Vico raz vo vlaku z Prešova do Bratislavy stretol kamaráta, poslanca NR SR Jozefa Kužmu, a ten mu pri pive v jedálenskom vozni povedal o fonde Prešovského samosprávneho kraja. Vico spísal žiadosť. Argumentoval kresleným hrdinom Jánošíkom, ktorý sa objavuje uprostred politických vrení, konfrontovaný s postkomunistickou súčasnosťou, kde majú zbojnícke tradície hlboké korene.
Jurko s kumpánmi prejdú postupne cez socializmus s takou či onakou tvárou, okupáciu spriatelenými armádami, normalizáciu, spoluprácu s ŠtB a „zamatový“ prevrat až k slovenskej zvrchovanosti a parlamentnej demokracii.
V roku 1965, už ako 15-ročný, Vico prvýkrát publikoval v týždenníku Roháč. Spočiatku mali jeho postavičky charakteristické dlhé nosy. Neskôr rukopis zmenil, nosy sa zmenšili a doplnil texty v bublinách. Viac ako karikaturista pritom ostarol jeho zbojník. Očividne ho trápi artitritída, je mierne nahrbený. Kolega z českého Reflexu sa pred desiatimi rokmi o Vicovi výstižne vyjadril ako o intelektuálovi karpatského strihu. Neopakovateľný zjav a úkaz. Keď sme išli na Podkarpatskú Rus hľadať Rusínov, tak zo zadného sedadla auta na otázku ukrajinského policajta, kto sme, povedal: dvaja turisti, jeden karikaturista.
Tvrdohlavo celý život kreslil zádrapčivé karikatúry a v podguráženom stave sa dobíjal do sídla ÚV alebo aspoň OV KSS, aby sa po opakovanom dištanci domáhal možnosti opäť publikovať. Pravdivo tvrdiac, že Vasil Biľak je jeho rodinný známy. Paradoxne, jeho kvality uznávali aj tí, ktorí ho zakazovali. Nejeden funkcionár ÚV KSS si pokladal za česť dostať k narodeninám kresbu nášho najlepšieho karikaturistu. A nejeden exemplár Dereša sa po roku 1969 dostal tajne medzi ľud. V Roháči sa vždy báli, že súdruhovia pochopia jeho zašifrované odkazy, čo sa však nestávalo často. Repliku „sovietsky zbojník, náš vzor“ však nešlo nechápať. Aspoň taká vtipná ako kresby je Vicova korešpondencia s vrchnosťou, ktorú si starostlivo archivoval a časť z nej uverejnil v knihe. V marci 1969 výtvarný redaktor Roháča Milan Vavro žiada Vica, aby tank na kresbe nahradil lietajúcim tanierom. Nakreslil teda UFO s hlavňou, tú však cenzúra vyretušovala. V decembri 1969 Roháč pripravoval novú knižnú edíciu. Dereš mal byť jej prvým, no stal sa zároveň jej posledným titulom. Vtedajšieho šéfredaktora šéf odbytu straníckeho vydavateľstva povzbudzoval: dajte na obálku niečo proti Rusákom, to pôjde na dračku! Každý druhý obrázok však vyhodnotili ako protisocialistický. A knihu zakázali, pričom autorovi hrozili, že mu dajú zaplatiť náklady na jej výrobu. V apríli 1970 píše Vavro „súdruhovi Vicovi“ do Prešova, nech si nemyslí, že život je majáles. Vytýka mu nespoľahlivosť, pretože za posledný rok ho najmenej päťkrát museli vyzývať telegramom (pre mladších: vtedy ešte nebol internet), aby dodal kresby. „Ináč som nie na Teba nahnevaný, iba nasratý,“ píše Vavro.
Vico ako ukrivdený umelec na voľnej nohe sa domáha opätovnej možnosti publikovať v Roháči. Kreslí Jánošíka pred šibenicou („ja chcem visieť v galérii“). Spriaznené duše nachádza medzi uznávanými českými umelcami. Rok 1989 znamená jeho comeback, v Lidových novinách a Smene sa striedajú jeho a Jiránkove karikatúry. Film Marka Škopa Iné svety, Made in Šariš ho ukazuje ako zanieteného trénera malých rómskych futbalistov. Kreslí aj kampaň pivovaru Šariš, organizuje súťaž pivného humoru Kreslený súdok a sníva o založení galérie humoru. A jeho neduživý Jánošík, ktorý, žiaľ, zmizol z médií, možno uvažuje o svojom blogu alebo registrácii na facebooku.
Fedor Vico: Dereš (...a nikdy inak), 2009
.o tento záslužný čin sa postarala náhoda. Vico raz vo vlaku z Prešova do Bratislavy stretol kamaráta, poslanca NR SR Jozefa Kužmu, a ten mu pri pive v jedálenskom vozni povedal o fonde Prešovského samosprávneho kraja. Vico spísal žiadosť. Argumentoval kresleným hrdinom Jánošíkom, ktorý sa objavuje uprostred politických vrení, konfrontovaný s postkomunistickou súčasnosťou, kde majú zbojnícke tradície hlboké korene.
Jurko s kumpánmi prejdú postupne cez socializmus s takou či onakou tvárou, okupáciu spriatelenými armádami, normalizáciu, spoluprácu s ŠtB a „zamatový“ prevrat až k slovenskej zvrchovanosti a parlamentnej demokracii.
V roku 1965, už ako 15-ročný, Vico prvýkrát publikoval v týždenníku Roháč. Spočiatku mali jeho postavičky charakteristické dlhé nosy. Neskôr rukopis zmenil, nosy sa zmenšili a doplnil texty v bublinách. Viac ako karikaturista pritom ostarol jeho zbojník. Očividne ho trápi artitritída, je mierne nahrbený. Kolega z českého Reflexu sa pred desiatimi rokmi o Vicovi výstižne vyjadril ako o intelektuálovi karpatského strihu. Neopakovateľný zjav a úkaz. Keď sme išli na Podkarpatskú Rus hľadať Rusínov, tak zo zadného sedadla auta na otázku ukrajinského policajta, kto sme, povedal: dvaja turisti, jeden karikaturista.
Tvrdohlavo celý život kreslil zádrapčivé karikatúry a v podguráženom stave sa dobíjal do sídla ÚV alebo aspoň OV KSS, aby sa po opakovanom dištanci domáhal možnosti opäť publikovať. Pravdivo tvrdiac, že Vasil Biľak je jeho rodinný známy. Paradoxne, jeho kvality uznávali aj tí, ktorí ho zakazovali. Nejeden funkcionár ÚV KSS si pokladal za česť dostať k narodeninám kresbu nášho najlepšieho karikaturistu. A nejeden exemplár Dereša sa po roku 1969 dostal tajne medzi ľud. V Roháči sa vždy báli, že súdruhovia pochopia jeho zašifrované odkazy, čo sa však nestávalo často. Repliku „sovietsky zbojník, náš vzor“ však nešlo nechápať. Aspoň taká vtipná ako kresby je Vicova korešpondencia s vrchnosťou, ktorú si starostlivo archivoval a časť z nej uverejnil v knihe. V marci 1969 výtvarný redaktor Roháča Milan Vavro žiada Vica, aby tank na kresbe nahradil lietajúcim tanierom. Nakreslil teda UFO s hlavňou, tú však cenzúra vyretušovala. V decembri 1969 Roháč pripravoval novú knižnú edíciu. Dereš mal byť jej prvým, no stal sa zároveň jej posledným titulom. Vtedajšieho šéfredaktora šéf odbytu straníckeho vydavateľstva povzbudzoval: dajte na obálku niečo proti Rusákom, to pôjde na dračku! Každý druhý obrázok však vyhodnotili ako protisocialistický. A knihu zakázali, pričom autorovi hrozili, že mu dajú zaplatiť náklady na jej výrobu. V apríli 1970 píše Vavro „súdruhovi Vicovi“ do Prešova, nech si nemyslí, že život je majáles. Vytýka mu nespoľahlivosť, pretože za posledný rok ho najmenej päťkrát museli vyzývať telegramom (pre mladších: vtedy ešte nebol internet), aby dodal kresby. „Ináč som nie na Teba nahnevaný, iba nasratý,“ píše Vavro.
Vico ako ukrivdený umelec na voľnej nohe sa domáha opätovnej možnosti publikovať v Roháči. Kreslí Jánošíka pred šibenicou („ja chcem visieť v galérii“). Spriaznené duše nachádza medzi uznávanými českými umelcami. Rok 1989 znamená jeho comeback, v Lidových novinách a Smene sa striedajú jeho a Jiránkove karikatúry. Film Marka Škopa Iné svety, Made in Šariš ho ukazuje ako zanieteného trénera malých rómskych futbalistov. Kreslí aj kampaň pivovaru Šariš, organizuje súťaž pivného humoru Kreslený súdok a sníva o založení galérie humoru. A jeho neduživý Jánošík, ktorý, žiaľ, zmizol z médií, možno uvažuje o svojom blogu alebo registrácii na facebooku.
Fedor Vico: Dereš (...a nikdy inak), 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.