V marci 1990 som mal možnosť prvýkrát v živote vidieť, ako vyzerá vypätý nacionalizmus na ulici. Dvakrát sme museli na poplašné telefonáty Budajovej sekretárky vyraziť do budovy SNR cez zástup ľudí, ktorí sem prišli manifestovať za „slovenské záujmy".
Prvý raz som pozeral do nenávistných očí, prvý raz som si vypočul nadávky na svoj pôvod, prvý raz som videl v očiach niektorých svojich priateľov strach.
Ján Budaj sa napokon stal členom predsedníctva SNR, i keď nezískal funkciu jej predsedu. V laviciach tejto inštitúcie zasadli aj predstavitelia ďalších ponovembrových politických zoskupení. Mnohí z nich boli kooptovaní za VPN, ďalší boli predstaviteľmi Kresťanskodemokratického hnutia. Rozloženie poslancov začínalo pripomínať reálne rozloženie politických síl na Slovensku. Podobnými premenami, v istom predstihu, prešla aj výkonná moc. Vladimír Ondruš, Ladislav Snopko a ďalší vstupujú do vlády národného porozumenia.
Málokto tušil, ako komplikovane sa budú formovať jednotlivé politické strany a hnutia. Keďže je celá táto kniha venovaná problémom formovania sa VPN, nedá mi, aby som sa aspoň stručne nevyrovnal s jej najväčším politickým konkurentom v čase pred parlamentnými voľbami – s Kresťanskodemokratickým hnutím.
.kDH
KDH sa pôvodne vyčlenilo z VPN. Jeho zakladateľmi boli niektorí z predstaviteľov katolíckych disidentských kruhov, predovšetkým Ján Čarnogurský, pôvodne člen prvého Koordinačného výboru VPN. Ján Čarnogurský založil KDH v čase, keď bol Verejnosfou proti násiliu nominovaný do federálnej vlády ako jej podpredseda. Okrem iného patril istý čas do jeho kompetencie aj rezort Ministerstva vnútra. Dosť sa vtedy hovorilo o tom, že sa venoval podstatne viac svojim straníckym záväzkom ako vládnej funkcii. Nechcem byť zlomyseľný, ale mám pocit, že táto vlastnosť mu zostala aj v čase, keď sa po parlamentných voľbách stal podpredsedom slovenskej vlády. Je pravda, že s jeho odchodom je spätý aj odchod značnej časti aktivistov VPN, ktorí vzápätí po vzniku KDH vytvorili významnú časť jeho členskej základne. Nemožno však hovoriť o odtrhnutí všetkých, ktorí vychádzali z kresťanskej tradície. Viacerí predstavitelia týchto kruhov, aktívni pred novembrom 1989, odmietli spájať otázku vierovyznania s politikou a zotrvali na pôde VPN (boli to napríklad organizátor Sviečkovej demonštrácie František Mikloško, J. Langoš a ďalší).
Sebavedomie predstaviteľov KDH malo svoje prirodzené zázemie. Tvorila ho vysoká religiozita na Slovensku, disciplinovaná potenciálna členská základňa a dobre organizovaná ilegálna cirkev, ktorá si za totality získala značný morálny kredit a úctu verejnosti. Všetky tieto tromfy však boli napokon premrhané spôsobom, ktorý toto politické zoskupenie pripravil o sympatie rozhodujúceho počtu voličov.
Niekoľko príkladov: viem o dedinke, kde farár pri krstoch a sobášoch žiadal od veriacich, aby volili KDH; 13. mája 1990 čítali vo všetkých kostoloch na Slovensku biskupský list, ktorý obsahoval výzvu, aby veriaci „nevolili staré štruktúry“, ale „volili hnutie, ktoré má kresťanskú ideológiu“, čo je vraj „ich povinnosťou“. Do predvolebnej kampane sa intenzívne zapojili aj najvyšší cirkevní predstavitelia. Arcibiskup Ján Sokol rozposlal napríklad internú požiadavku, aby farári informovali ľudí o „morálnom profile“ kandidátov KDH. V čase pred parlamentnými voľbami sa mi dostali do rúk aj dva texty. V prvom otcovia biskupi (Ján Sokol, Ján Ch. Korec, František Tondra, Rudolf Baláž, Eduard Kojnok, Alojz Tkáč, Ján Hirka, Dominik Tóth, Vladimír Filo) dávajú slovenským veriacim dosť neskrývane najavo, ako sa treba správať počas volieb („dať pri slobodných voľbách svoj hlas takým ľuďom a hnutiam... , ktoré sa jednoznačne postavili... na stranu rozvoja v Kristovom Duchu“). Napokon, prečítajte si sami fragmenty textu omše, ktorej autorom je Msgr. Alojz Tkáč: "Prečítať pri všetkých sv. omšiach na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého, v nedeľu 3. júna 1990: Ako sa máme zachovať v slobodných voľbách? Ktorému hnutiu prejavíme svoju dôveru? Takému, ktoré je zárukou demokratickej budúcnosti nášho národa, našej vlasti – teda hnutiu demokratickému. A demokracia bude opravdivá len vtedy, keď bude stáť no základoch evanjelia, no základoch kresťanských. Preto je našou povinnosťou v nastávajúcich slobodných voľbách podporiť svojím hlasom úsilie Kresťanskodemokratického hnutia. " Hodinou pravdy sa napokon stali samotné parlamentné voľby 8. a 9. júna 1990.
.boľševizmus v nás
Vrátim sa k už spomenutému programu VPN z konca novembra 1989. Kľúčové postavenie v ňom mali štyri body: požiadavka zrušenia vedúcej úlohy Komunistickej strany, úplná sloboda tlače, odideologizovanie školstva a kultúry a sloboda podnikania, zhromažďovania a ďalšie občianske práva a slobody. Presadiť podmienky na realizáciu uvedených požiadaviek sa podarilo už v prvých dňoch a týždňoch revolúcie. Z ústavy bol vyškrtnutý článok o vedúcej úlohe strany. Vzniklo mnoho novín a časopisov, nad ktorými nebdelo oko cenzora, z učebných osnov zmizli také problematické predmety, akým bol napríklad vedecký komunizmus, a radikálna ekonomická reforma mala otvoriť dvere všetkým formám vlastníctva a podnikania.
Rok po 17. novembri však bolo jasné, že všetko je trochu inak. Škrtom v ústave sa nevyriešil problém mafií, ktoré zrodila nekontrolovaná moc, roky znásilňovaná novinárska profesia zareagovala na nové podmienky nezodpovedným šírením demagógie, v školách sa síce zmenili osnovy, no mnohí riadiaci pracovníci a učitelia ostali tí istí. Svet podnikania sa otvoril predovšetkým tým, ktorí si nahonobili kapitál za uplynulého režimu.
A nedotknutý zostal aj najtragickejší pozostatok totality – kus boľševizmu v každom z nás. Názov tejto kapitoly treba teda brať s istou rezervou.
Cesta od totality k demokracii bola v našej krajine v novembri 1989 iba započatá. Jej koniec je zatiaľ ďaleko pred nami (v prvej verzii textu som mal napísané „v nedohľadne", čo bolo možno trochu prehnané).
Prvý raz som pozeral do nenávistných očí, prvý raz som si vypočul nadávky na svoj pôvod, prvý raz som videl v očiach niektorých svojich priateľov strach.
Ján Budaj sa napokon stal členom predsedníctva SNR, i keď nezískal funkciu jej predsedu. V laviciach tejto inštitúcie zasadli aj predstavitelia ďalších ponovembrových politických zoskupení. Mnohí z nich boli kooptovaní za VPN, ďalší boli predstaviteľmi Kresťanskodemokratického hnutia. Rozloženie poslancov začínalo pripomínať reálne rozloženie politických síl na Slovensku. Podobnými premenami, v istom predstihu, prešla aj výkonná moc. Vladimír Ondruš, Ladislav Snopko a ďalší vstupujú do vlády národného porozumenia.
Málokto tušil, ako komplikovane sa budú formovať jednotlivé politické strany a hnutia. Keďže je celá táto kniha venovaná problémom formovania sa VPN, nedá mi, aby som sa aspoň stručne nevyrovnal s jej najväčším politickým konkurentom v čase pred parlamentnými voľbami – s Kresťanskodemokratickým hnutím.
.kDH
KDH sa pôvodne vyčlenilo z VPN. Jeho zakladateľmi boli niektorí z predstaviteľov katolíckych disidentských kruhov, predovšetkým Ján Čarnogurský, pôvodne člen prvého Koordinačného výboru VPN. Ján Čarnogurský založil KDH v čase, keď bol Verejnosfou proti násiliu nominovaný do federálnej vlády ako jej podpredseda. Okrem iného patril istý čas do jeho kompetencie aj rezort Ministerstva vnútra. Dosť sa vtedy hovorilo o tom, že sa venoval podstatne viac svojim straníckym záväzkom ako vládnej funkcii. Nechcem byť zlomyseľný, ale mám pocit, že táto vlastnosť mu zostala aj v čase, keď sa po parlamentných voľbách stal podpredsedom slovenskej vlády. Je pravda, že s jeho odchodom je spätý aj odchod značnej časti aktivistov VPN, ktorí vzápätí po vzniku KDH vytvorili významnú časť jeho členskej základne. Nemožno však hovoriť o odtrhnutí všetkých, ktorí vychádzali z kresťanskej tradície. Viacerí predstavitelia týchto kruhov, aktívni pred novembrom 1989, odmietli spájať otázku vierovyznania s politikou a zotrvali na pôde VPN (boli to napríklad organizátor Sviečkovej demonštrácie František Mikloško, J. Langoš a ďalší).
Sebavedomie predstaviteľov KDH malo svoje prirodzené zázemie. Tvorila ho vysoká religiozita na Slovensku, disciplinovaná potenciálna členská základňa a dobre organizovaná ilegálna cirkev, ktorá si za totality získala značný morálny kredit a úctu verejnosti. Všetky tieto tromfy však boli napokon premrhané spôsobom, ktorý toto politické zoskupenie pripravil o sympatie rozhodujúceho počtu voličov.
Niekoľko príkladov: viem o dedinke, kde farár pri krstoch a sobášoch žiadal od veriacich, aby volili KDH; 13. mája 1990 čítali vo všetkých kostoloch na Slovensku biskupský list, ktorý obsahoval výzvu, aby veriaci „nevolili staré štruktúry“, ale „volili hnutie, ktoré má kresťanskú ideológiu“, čo je vraj „ich povinnosťou“. Do predvolebnej kampane sa intenzívne zapojili aj najvyšší cirkevní predstavitelia. Arcibiskup Ján Sokol rozposlal napríklad internú požiadavku, aby farári informovali ľudí o „morálnom profile“ kandidátov KDH. V čase pred parlamentnými voľbami sa mi dostali do rúk aj dva texty. V prvom otcovia biskupi (Ján Sokol, Ján Ch. Korec, František Tondra, Rudolf Baláž, Eduard Kojnok, Alojz Tkáč, Ján Hirka, Dominik Tóth, Vladimír Filo) dávajú slovenským veriacim dosť neskrývane najavo, ako sa treba správať počas volieb („dať pri slobodných voľbách svoj hlas takým ľuďom a hnutiam... , ktoré sa jednoznačne postavili... na stranu rozvoja v Kristovom Duchu“). Napokon, prečítajte si sami fragmenty textu omše, ktorej autorom je Msgr. Alojz Tkáč: "Prečítať pri všetkých sv. omšiach na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého, v nedeľu 3. júna 1990: Ako sa máme zachovať v slobodných voľbách? Ktorému hnutiu prejavíme svoju dôveru? Takému, ktoré je zárukou demokratickej budúcnosti nášho národa, našej vlasti – teda hnutiu demokratickému. A demokracia bude opravdivá len vtedy, keď bude stáť no základoch evanjelia, no základoch kresťanských. Preto je našou povinnosťou v nastávajúcich slobodných voľbách podporiť svojím hlasom úsilie Kresťanskodemokratického hnutia. " Hodinou pravdy sa napokon stali samotné parlamentné voľby 8. a 9. júna 1990.
.boľševizmus v nás
Vrátim sa k už spomenutému programu VPN z konca novembra 1989. Kľúčové postavenie v ňom mali štyri body: požiadavka zrušenia vedúcej úlohy Komunistickej strany, úplná sloboda tlače, odideologizovanie školstva a kultúry a sloboda podnikania, zhromažďovania a ďalšie občianske práva a slobody. Presadiť podmienky na realizáciu uvedených požiadaviek sa podarilo už v prvých dňoch a týždňoch revolúcie. Z ústavy bol vyškrtnutý článok o vedúcej úlohe strany. Vzniklo mnoho novín a časopisov, nad ktorými nebdelo oko cenzora, z učebných osnov zmizli také problematické predmety, akým bol napríklad vedecký komunizmus, a radikálna ekonomická reforma mala otvoriť dvere všetkým formám vlastníctva a podnikania.
Rok po 17. novembri však bolo jasné, že všetko je trochu inak. Škrtom v ústave sa nevyriešil problém mafií, ktoré zrodila nekontrolovaná moc, roky znásilňovaná novinárska profesia zareagovala na nové podmienky nezodpovedným šírením demagógie, v školách sa síce zmenili osnovy, no mnohí riadiaci pracovníci a učitelia ostali tí istí. Svet podnikania sa otvoril predovšetkým tým, ktorí si nahonobili kapitál za uplynulého režimu.
A nedotknutý zostal aj najtragickejší pozostatok totality – kus boľševizmu v každom z nás. Názov tejto kapitoly treba teda brať s istou rezervou.
Cesta od totality k demokracii bola v našej krajine v novembri 1989 iba započatá. Jej koniec je zatiaľ ďaleko pred nami (v prvej verzii textu som mal napísané „v nedohľadne", čo bolo možno trochu prehnané).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.