Narodila som sa a bola som vychovaná v spoločnosti, ktorá mala jasnú definíciu muža a ženy v tom, aké sú ich roly v súkromnom a verejnom živote a čo je možno najdôležitejšie, ako vychovávať chlapcov a dievčatá, aby sa stali mužmi a ženami.
Muž bol v tej spoločnosti definovaný ako živiteľ a ochranca žien, svojej rodiny, svojho kmeňa a svojho náboženstva. Žena preňho bola hercom vo vedľajšej, podpornej úlohe: poslušná, ústretová, starostlivá a trpezlivá. V tomto kontexte si nepamätám nijakú nejednoznačnosť, čo sa týka odvahy: bola to mužská cnosť. V skutočnosti sú v mojom rodnom somálskom jazyku slová „odvaha“ a „mužný“ zameniteľné.
.učili ma
Žena môže prejaviť statočnosť, keď zachraňuje svoju česť alebo životy svojich detí, alebo keď chráni majetok svojho manžela či klanu. Môže ju prejaviť, keď vydrží mučenie, dokonca aj hrozbu znásilnenia a smrti, ale udrží v tajnosti akúkoľvek informáciu, ktorá by mohla kompromitovať jej rodinu (otca, manžela, alebo klan ako celok). Ale jej schopnosť prekonať strach, ukázať odolnosť a prekabátiť nepriateľa sa oslavovuje ako mužná cnosť. Príbehy a rozprávky, ktoré mi rozprávala moja stará matka, boli plné statočných žien, ale ich odvaha bola v nich opisovaná v mužských termínoch: ako „bola nebojácna, mala gule z ocele“. Keď som sa ako dieťa zúčastnila na nezbednostiach či ich dokonca iniciovala, môj otec často obdivne vyhŕkol: „Ona je mojím jediným synom.“ To vždy zranilo city môjho brata a mne to spôsobovalo potešenie. Čo však ani otec, ani brat nespochybňovali, bolo, že akt odvahy je už svojou definíciou maskulínny – dokonca aj keď ho vykoná žena.
Dievča nevychovávali, aby bolo udatné; nenaliehali naň, aby bolo hrdinské. To sa od nej neočakávalo. Ak napriek svojej výchove vykonala čosi, čo pomohlo záujmom jej rodiny, oslavovali ju ako ženu, ktorá prejavila pozitívnu mužskú črtu odvahy. Ak sa však na druhej strane osmelila natoľko, že spochybňovala podriadené postavenie, ktoré bolo prisúdené jej a ďalším ženám, potom ju nevnímali ako odvážnu, ale ako pobosorovanú, pokúšanú diablom a takú, čo narobí chaos.
Muž, ktorý sa v časoch núdze vyhne boju tým, že sa skryje či utečie, je zatratený ako „žena“, zženštilá a zbabelá. Zbabelosť je v kmeňových, kočovných a islamských kultúrach vnímaná ako feminínna črta.
Ako dieťa i mladá dospelá žena som verila nášmu hlavnému princípu, že muži sú odvážnejší ako ženy. Vychovali ma, aby som nezávidela mužom, lebo pre nás poľujú; zápasia s prírodou, aby nás ochránili; prekonávajú rieky a vydávajú sa na otvorené more; vedú vojny, a teda potrebujú zhromažďovať a viesť armády, aby dobývali, aby vládli, aby ničili, čo iní postavili. To všetko robia pre nás ženy a pre naše deti, aby sme neboli predané do otroctva či odsúdené na život v ponížení. A čo je ešte dôležitejšie, odvaha, ktorá sa od nich vyžaduje, ich mužnosť, je o obetovaní ich životov pre vyšší cieľ: Allaha a ich rod (kmeň).
.ale sľub ochraňovať neplatil
Učili ma, že všetky mužské aktivity sú plné rizík a vyžadujú si od človeka, aby prekonal strach zo smrti, choroby, izolácie a zo straty vlastnej ženy a detí. Keď som mala dvadsaťjeden rokov, stratila som ilúziu o sľube, že nás muži môjho rodu budú chrániť. Na hranici medz Keňou a Somálskom, hneď po začiatku občianskej vojny, som videla mužov bez zmyslu pre smer, disciplínu, bez energie bojovať. Ženy chodili, zohnali potravu, našli vodu a rozprávali príbehy o nádeji a tom, že prídu lepšie časy. Našli spôsob ako dosiahnuť členov rodiny rozptrúsených po svete a žiadať ich o pomoc. Určite tam boli aj nejakí statoční muži, ktorí dodržali svoj sľub chrániť. Ale najväčší šok som pocítila, keď som videla obete znásilnenia (zaútočili na ne príslušníci kenskej hraničnej polície), ktoré boli ponechané v zraniteľnej pozícii, nestrážené mužmi ich klanu. Po tom, ako tie ženy boli znásilnené, nijaký mužský člen klanu neprejavil dostatok odvahy, aby sa postavil kenskej polícii. Nechali ich osamote, aby zomreli. Ich agónia a možno aj smrť boli ospravedlňované ako spôsob, ako zmyť hanbu z klanu (z ich mužských príbuzných). Morálne zdôvodnenie, prečo ich nechali v ich improvizovaných stanoch pochádzalo aj z kmeňovej tradície, aj z Koránu. Bolo to práve tam, kde som zistila, ako sa náboženstvo a kmeňový zvyk spájajú, aby vykreslili ženskú obeť ako páchateľa. Všetky sľuby ochrany zmizli v okamihu.
Teraz, keď žijem v Amerike a predtým v Európe, mi nie je jasné, či odvaha (a ktorákoľvek iná cnosť) môže byť opísaná ako mužská či ženská. Rozdiel medzi pohlaviami vo fyzickej sile vysvetľuje na prvý pohľad, prečo je armáda ešte stále mužským svetom. Vo vedných disciplínach, na vyšších poschodiach sveta podnikov a väčšinou aj v politke sú ženy zastúpené, ale ako menšina. Je to pravdepodobne vec kapacity, ktorá má viac spoločné s ťažkosťou vyvážiť materstvo s náročnou kariérou, než so schopnosťou prekonať strach.
Okolo rôznych rolí žien a mužov je v západnej spoločnosti toľko nejednaznočnosti, že je už ťažké položenú otázku zodpovedať, ak necheme povedať banalitu ako „existujú odvážni muži a odvážne ženy, a existujú tiež zbabelí muži a zbabelé ženy“. Pre mňa je zaujímavé vidieť, ako na Západe zápas o rovnaké práva žien ženy emancipoval, zlepšil naše postavenie, ochránil nás pred násilím a dal nám možnosť žiť slobodné a plodné životy. Je to veľmi ďaleko od čohokoľvek, čo som poznala či považovala za možné, keď som žila v Afrike.
Rovnako zaujímavé je pre mňa vidieť, koľko nejednaznočnosti je medzi mužmi a ženami v tejto spoločnosti, v ktorej sú ženy emancipované. Stretla som mužov, ktorí sa považujú za „bisexuálov“ a „metrosexuálov“. Stretla som tiež a čítala práce žien v Európe a Amerike, ktoré opisujú odvahu ako permanentný zápas proti mužskej dominancii vo všeobecnosti, dokonca aj po tom, ako bol ten zápas opakovane víťazný. Mne to znie ako zápas pre zápas, bez skutočného cieľa. Dokonca väčšina týchto žien kladie dôraz na proces a v skutočnosti sa nestarajú o to, aby dali cieľ celému tomu zápaseniu.
Čo sa týka mužov, ktorí nie sú si istí, čo sa týka ich pozície na hranici medzi pohlaviami, nezaoberajú sa odvahou, ale iným druhom permanentného zápasu: hľadaním samého seba – inými slovami ide o pozorovanie vlastného pupku ako stav mysle.
.západ potrebuje mužnú odvahu
Otázka odvahy a jej mužského významu je teraz pre Západ relevantná viac než kedykoľvek predtým. Pretože keď ľudia a národy, ktoré nikdy nepoznali mier a prosperitu dostatočne dlho na to, aby sa dopestovali do stavu metrosexuality, vytvárajú hordy a zmocňujú sa zbraní hromadného ničenia, mužná odvaha sa stáva nevyhnutnou na prežitie, svetový mier a poriadok. Čo majú operatívci al-Kaídy, somálski piráti, milície Mahmúda Ahmadínedžáda, rétorika Huga Cháveza a dokonca aj nové ruské autoritárstvo spoločné? Analýza ich rétoriky rýchlo odhalí, že všetci vnímajú Američanov a všeobecne Západniarov ako zbabelých, v ženskej konotácii toho slova. Posadnutie Západu osobným vyjadrením rodu (pohlavia) odvádza jeho pozornosť od nepriateľa, ktorý sa nikdy netešil z podobného luxusu. Bolo by múdre, keby sme to mali stále na pamäti.
Autorka je pracovníčkou American Enterprise Institute.
Muž bol v tej spoločnosti definovaný ako živiteľ a ochranca žien, svojej rodiny, svojho kmeňa a svojho náboženstva. Žena preňho bola hercom vo vedľajšej, podpornej úlohe: poslušná, ústretová, starostlivá a trpezlivá. V tomto kontexte si nepamätám nijakú nejednoznačnosť, čo sa týka odvahy: bola to mužská cnosť. V skutočnosti sú v mojom rodnom somálskom jazyku slová „odvaha“ a „mužný“ zameniteľné.
.učili ma
Žena môže prejaviť statočnosť, keď zachraňuje svoju česť alebo životy svojich detí, alebo keď chráni majetok svojho manžela či klanu. Môže ju prejaviť, keď vydrží mučenie, dokonca aj hrozbu znásilnenia a smrti, ale udrží v tajnosti akúkoľvek informáciu, ktorá by mohla kompromitovať jej rodinu (otca, manžela, alebo klan ako celok). Ale jej schopnosť prekonať strach, ukázať odolnosť a prekabátiť nepriateľa sa oslavovuje ako mužná cnosť. Príbehy a rozprávky, ktoré mi rozprávala moja stará matka, boli plné statočných žien, ale ich odvaha bola v nich opisovaná v mužských termínoch: ako „bola nebojácna, mala gule z ocele“. Keď som sa ako dieťa zúčastnila na nezbednostiach či ich dokonca iniciovala, môj otec často obdivne vyhŕkol: „Ona je mojím jediným synom.“ To vždy zranilo city môjho brata a mne to spôsobovalo potešenie. Čo však ani otec, ani brat nespochybňovali, bolo, že akt odvahy je už svojou definíciou maskulínny – dokonca aj keď ho vykoná žena.
Dievča nevychovávali, aby bolo udatné; nenaliehali naň, aby bolo hrdinské. To sa od nej neočakávalo. Ak napriek svojej výchove vykonala čosi, čo pomohlo záujmom jej rodiny, oslavovali ju ako ženu, ktorá prejavila pozitívnu mužskú črtu odvahy. Ak sa však na druhej strane osmelila natoľko, že spochybňovala podriadené postavenie, ktoré bolo prisúdené jej a ďalším ženám, potom ju nevnímali ako odvážnu, ale ako pobosorovanú, pokúšanú diablom a takú, čo narobí chaos.
Muž, ktorý sa v časoch núdze vyhne boju tým, že sa skryje či utečie, je zatratený ako „žena“, zženštilá a zbabelá. Zbabelosť je v kmeňových, kočovných a islamských kultúrach vnímaná ako feminínna črta.
Ako dieťa i mladá dospelá žena som verila nášmu hlavnému princípu, že muži sú odvážnejší ako ženy. Vychovali ma, aby som nezávidela mužom, lebo pre nás poľujú; zápasia s prírodou, aby nás ochránili; prekonávajú rieky a vydávajú sa na otvorené more; vedú vojny, a teda potrebujú zhromažďovať a viesť armády, aby dobývali, aby vládli, aby ničili, čo iní postavili. To všetko robia pre nás ženy a pre naše deti, aby sme neboli predané do otroctva či odsúdené na život v ponížení. A čo je ešte dôležitejšie, odvaha, ktorá sa od nich vyžaduje, ich mužnosť, je o obetovaní ich životov pre vyšší cieľ: Allaha a ich rod (kmeň).
.ale sľub ochraňovať neplatil
Učili ma, že všetky mužské aktivity sú plné rizík a vyžadujú si od človeka, aby prekonal strach zo smrti, choroby, izolácie a zo straty vlastnej ženy a detí. Keď som mala dvadsaťjeden rokov, stratila som ilúziu o sľube, že nás muži môjho rodu budú chrániť. Na hranici medz Keňou a Somálskom, hneď po začiatku občianskej vojny, som videla mužov bez zmyslu pre smer, disciplínu, bez energie bojovať. Ženy chodili, zohnali potravu, našli vodu a rozprávali príbehy o nádeji a tom, že prídu lepšie časy. Našli spôsob ako dosiahnuť členov rodiny rozptrúsených po svete a žiadať ich o pomoc. Určite tam boli aj nejakí statoční muži, ktorí dodržali svoj sľub chrániť. Ale najväčší šok som pocítila, keď som videla obete znásilnenia (zaútočili na ne príslušníci kenskej hraničnej polície), ktoré boli ponechané v zraniteľnej pozícii, nestrážené mužmi ich klanu. Po tom, ako tie ženy boli znásilnené, nijaký mužský člen klanu neprejavil dostatok odvahy, aby sa postavil kenskej polícii. Nechali ich osamote, aby zomreli. Ich agónia a možno aj smrť boli ospravedlňované ako spôsob, ako zmyť hanbu z klanu (z ich mužských príbuzných). Morálne zdôvodnenie, prečo ich nechali v ich improvizovaných stanoch pochádzalo aj z kmeňovej tradície, aj z Koránu. Bolo to práve tam, kde som zistila, ako sa náboženstvo a kmeňový zvyk spájajú, aby vykreslili ženskú obeť ako páchateľa. Všetky sľuby ochrany zmizli v okamihu.
Teraz, keď žijem v Amerike a predtým v Európe, mi nie je jasné, či odvaha (a ktorákoľvek iná cnosť) môže byť opísaná ako mužská či ženská. Rozdiel medzi pohlaviami vo fyzickej sile vysvetľuje na prvý pohľad, prečo je armáda ešte stále mužským svetom. Vo vedných disciplínach, na vyšších poschodiach sveta podnikov a väčšinou aj v politke sú ženy zastúpené, ale ako menšina. Je to pravdepodobne vec kapacity, ktorá má viac spoločné s ťažkosťou vyvážiť materstvo s náročnou kariérou, než so schopnosťou prekonať strach.
Okolo rôznych rolí žien a mužov je v západnej spoločnosti toľko nejednaznočnosti, že je už ťažké položenú otázku zodpovedať, ak necheme povedať banalitu ako „existujú odvážni muži a odvážne ženy, a existujú tiež zbabelí muži a zbabelé ženy“. Pre mňa je zaujímavé vidieť, ako na Západe zápas o rovnaké práva žien ženy emancipoval, zlepšil naše postavenie, ochránil nás pred násilím a dal nám možnosť žiť slobodné a plodné životy. Je to veľmi ďaleko od čohokoľvek, čo som poznala či považovala za možné, keď som žila v Afrike.
Rovnako zaujímavé je pre mňa vidieť, koľko nejednaznočnosti je medzi mužmi a ženami v tejto spoločnosti, v ktorej sú ženy emancipované. Stretla som mužov, ktorí sa považujú za „bisexuálov“ a „metrosexuálov“. Stretla som tiež a čítala práce žien v Európe a Amerike, ktoré opisujú odvahu ako permanentný zápas proti mužskej dominancii vo všeobecnosti, dokonca aj po tom, ako bol ten zápas opakovane víťazný. Mne to znie ako zápas pre zápas, bez skutočného cieľa. Dokonca väčšina týchto žien kladie dôraz na proces a v skutočnosti sa nestarajú o to, aby dali cieľ celému tomu zápaseniu.
Čo sa týka mužov, ktorí nie sú si istí, čo sa týka ich pozície na hranici medzi pohlaviami, nezaoberajú sa odvahou, ale iným druhom permanentného zápasu: hľadaním samého seba – inými slovami ide o pozorovanie vlastného pupku ako stav mysle.
.západ potrebuje mužnú odvahu
Otázka odvahy a jej mužského významu je teraz pre Západ relevantná viac než kedykoľvek predtým. Pretože keď ľudia a národy, ktoré nikdy nepoznali mier a prosperitu dostatočne dlho na to, aby sa dopestovali do stavu metrosexuality, vytvárajú hordy a zmocňujú sa zbraní hromadného ničenia, mužná odvaha sa stáva nevyhnutnou na prežitie, svetový mier a poriadok. Čo majú operatívci al-Kaídy, somálski piráti, milície Mahmúda Ahmadínedžáda, rétorika Huga Cháveza a dokonca aj nové ruské autoritárstvo spoločné? Analýza ich rétoriky rýchlo odhalí, že všetci vnímajú Američanov a všeobecne Západniarov ako zbabelých, v ženskej konotácii toho slova. Posadnutie Západu osobným vyjadrením rodu (pohlavia) odvádza jeho pozornosť od nepriateľa, ktorý sa nikdy netešil z podobného luxusu. Bolo by múdre, keby sme to mali stále na pamäti.
Autorka je pracovníčkou American Enterprise Institute.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.