Relikvie z druhej svetovej vojny sú čoraz viac vyhľadávanejšie a cennejšie. Zberatelia sú ochotní zaplatiť tisícové sumy za nájdené vojenské vyznamenania, zbrane, časti výstroja a výzbroja. Bojiská spred vyše šesťdesiatich rokov sú revírmi novodobých zlatokopov.
.všade, kde sa bojovalo, sa dnes dajú nájsť staré zákopy a pozostatky terénnych opevnení. Nepozorovane a anonymne tam prichádzajú dobrodružní hľadači. Spovedajú žijúcich pamätníkov, študujú mapy, snoria po lesoch.
Zbiera sa všetko, v kurze je predovšetkým to, čo sa vzťahuje na nemeckú armádu. Za prilby, vyznamenania, gombíky, odznaky, torzá zbraní sú zberatelia ochotní dobre zaplatiť. Nájsť hrob nemeckého vojaka je snom každého hľadača. Speňažiť sa z neho dá všetko, dokonca aj kosti neboráka – špecializovaná spoločnosť Sapex, ktorá sa zaoberá exhumáciou nemeckých vojakov a ich pochovávaním na vojenských cintorínoch, za nájdené pozostatky vraj dobre platí.
V lesoch nad Dargovom treba byť opatrný. Skôr ako hríby tam nájdete nevybuchnutú muníciu. „Tam, na tom hrebeni, pred pár rokmi roztrhalo nejakého hľadača,“ spomína miestny vojenský historik Michal Jakubec. Rozpráva o tom, ako po vojne dedinčanom platili peniazmi alebo pálenkou za nájdené mŕtvoly sovietskych vojakov. „Často sa stalo, že časti mŕtvych Nemcov vyhlásili za Rusov, aby získali odmenu. Je ťažké presne určiť, koľko ľudí tu zahynulo, určite vyše 20-tisíc Sovietov a niekoľko tisíc Nemcov, Maďarov. Civilistov asi dvetisíc.“
Hľadači a vykrádači hrobov sem chodia nielen zo Slovenska, ale aj spoza hraníc. S tým, čo nájdu, sa dá dobre obchodovať, internetové burzy zaručia anonymitu. Nie každý však nájde odvahu potulovať sa po lesoch, nie každý má peniaze na detektory. A tak padajú za obete aj tanky, stojace ako pamätníky krutých bojov. Rozkrádači ich rozoberajú a vozia do zberu. Nenásytnosť a túžba po zisku sa tu snúbi s hyenizmom a neúctou k večnému pokoju mŕtvych. Riziko, že hľadač môže prísť o život alebo aspoň o končatiny len zvyšuje cenu nájdeného.
Keď moderátor rekonštrukcie dargovskej bitky upozorňoval návštevníkov na riziká ukryté v lese pár desiatok metrov za nimi, nestačil dohovoriť a už sa partia mládencov kdesi od Košíc stratila v húštinách.
O pol hodiny sa vrátili. Jeden s ostrým zahrdzaveným mínometným granátom, druhý so zásobníkom do ruského samopalu. V igelitke hŕba nábojov a stabilizátory z mínometných striel. „Načo vám to bude?“ pýtam sa. „Zásobník vyčistím, bude do zbierky. Ale ešte sa sem vrátime, keď bude pokoj. Určite tam niečo nájdeme,“ povie jeden z „lovcov vojny“ v bielom tielku s nemeckou orlicou na hrudi a identifikačným štítkom nemeckého vojaka na krku. Oči sa mu lesknú túžbou, v tvári má taký výraz odhodlania, akoby tam v lese na neho čakal osobne Adolf Hitler s metálom, ktorý mu pripne na hruď.
.všade, kde sa bojovalo, sa dnes dajú nájsť staré zákopy a pozostatky terénnych opevnení. Nepozorovane a anonymne tam prichádzajú dobrodružní hľadači. Spovedajú žijúcich pamätníkov, študujú mapy, snoria po lesoch.
Zbiera sa všetko, v kurze je predovšetkým to, čo sa vzťahuje na nemeckú armádu. Za prilby, vyznamenania, gombíky, odznaky, torzá zbraní sú zberatelia ochotní dobre zaplatiť. Nájsť hrob nemeckého vojaka je snom každého hľadača. Speňažiť sa z neho dá všetko, dokonca aj kosti neboráka – špecializovaná spoločnosť Sapex, ktorá sa zaoberá exhumáciou nemeckých vojakov a ich pochovávaním na vojenských cintorínoch, za nájdené pozostatky vraj dobre platí.
V lesoch nad Dargovom treba byť opatrný. Skôr ako hríby tam nájdete nevybuchnutú muníciu. „Tam, na tom hrebeni, pred pár rokmi roztrhalo nejakého hľadača,“ spomína miestny vojenský historik Michal Jakubec. Rozpráva o tom, ako po vojne dedinčanom platili peniazmi alebo pálenkou za nájdené mŕtvoly sovietskych vojakov. „Často sa stalo, že časti mŕtvych Nemcov vyhlásili za Rusov, aby získali odmenu. Je ťažké presne určiť, koľko ľudí tu zahynulo, určite vyše 20-tisíc Sovietov a niekoľko tisíc Nemcov, Maďarov. Civilistov asi dvetisíc.“
Hľadači a vykrádači hrobov sem chodia nielen zo Slovenska, ale aj spoza hraníc. S tým, čo nájdu, sa dá dobre obchodovať, internetové burzy zaručia anonymitu. Nie každý však nájde odvahu potulovať sa po lesoch, nie každý má peniaze na detektory. A tak padajú za obete aj tanky, stojace ako pamätníky krutých bojov. Rozkrádači ich rozoberajú a vozia do zberu. Nenásytnosť a túžba po zisku sa tu snúbi s hyenizmom a neúctou k večnému pokoju mŕtvych. Riziko, že hľadač môže prísť o život alebo aspoň o končatiny len zvyšuje cenu nájdeného.
Keď moderátor rekonštrukcie dargovskej bitky upozorňoval návštevníkov na riziká ukryté v lese pár desiatok metrov za nimi, nestačil dohovoriť a už sa partia mládencov kdesi od Košíc stratila v húštinách.
O pol hodiny sa vrátili. Jeden s ostrým zahrdzaveným mínometným granátom, druhý so zásobníkom do ruského samopalu. V igelitke hŕba nábojov a stabilizátory z mínometných striel. „Načo vám to bude?“ pýtam sa. „Zásobník vyčistím, bude do zbierky. Ale ešte sa sem vrátime, keď bude pokoj. Určite tam niečo nájdeme,“ povie jeden z „lovcov vojny“ v bielom tielku s nemeckou orlicou na hrudi a identifikačným štítkom nemeckého vojaka na krku. Oči sa mu lesknú túžbou, v tvári má taký výraz odhodlania, akoby tam v lese na neho čakal osobne Adolf Hitler s metálom, ktorý mu pripne na hruď.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.