Slovo sklamanie zrejme najlepšie vystihuje stav väčšinovej fanúšikovskej duše na Slovensku. Desiate miesto z MS však, žiaľ, žiadnym sklamaním nie je. A to je práve ten prúser.
Juraj Široký prišiel na pozíciu prezidenta zväzu po dlhom prehováraní, hlavne zo strany Jána Filca. Široký túto ponuku dlho zvažoval, jeho rozhodnutie sa rodilo ťažko. Ján Filc však situáciu videl správne – aj podľa vzoru z Čiech bolo naozaj vhodné postaviť do čela zväzu osobnosť z biznisu, ktorá dokáže efektívne komunikovať s top podnikateľským podhubím.
Juraj Široký počas svojho pôsobenia skonsolidoval zväzové štruktúry a stabilizoval finančné toky. Priniesol do skostnatenej zväzovej organizácie, opierajúcej sa zväčša o manažérsky neschopné bývalé hráčske štruktúry, všetky pozitívne trendy, na ktoré bol zvyknutý zo svojej bohatej obchodnej praxe. Dal dôveru jazykovo zdatným mladým ľuďom, ktorí boli veľmi príjemným kontrastom oproti predchádzajúcemu obdobiu. Prišli úspechy, ktoré tvoria zlatú éru slovenského hokeja.
Postupne, veľmi pomaly a nepozorovane, sa však do zväzovej lode začala naberať voda. Juraj Široký šikovným taktizovaním a „personálnou politikou“ vytlačil z hokejového hnutia všetkých svojich oponentov. Tento proces bol kombinovaný s vytvorením nepreniknuteľnej hradby z ľudí, ktorí neboli schopní mať svoj názor – vedeli mať len názor Juraja Širokého. Tento proces prebiehal pozvoľna, pomaličky, plazivo, pomerne dlho a bol, žiaľ, mimoriadne úspešný.
Zväz strácal kontakt s realitou a jeho schopnosť riešiť problémy konfrontáciou s opačným názorom postupne ochabovala. S výnimkou Jána Filca nemal Široký nijakého partnera na diskusiu (Petra Šťastného úmyselne nespomínam, pretože jeho spor vnímam do veľkej miery aj ako politický súboj). Podnikateľské nitky Juraja Širokého smerovali aj k hlavným finančným partnerom väčšiny klubov – šéf zväzu má potenciálny vplyv na väčšinu slovenských klubov práve cez svoje podnikateľské aktivity. Vznikol začarovaný kruh, ten, kto odporoval, hoci aj naozaj pádnymi argumentami, bol ľuďmi okolo Širokého vyštvaný a každým takýmto „víťazstvom“ sa posilňovalo ich vedomie vlastného vplyvu.
Viem presne, o čom hovorím – práve táto skupina po tom, čo nepochodila u Rybníčkovho manažmentu, „politicky znásilnila“ Hrehovu Slovenskú televíziu a „vyrokovala“ cenu za „televízne práva“ na domácu hokejovú ligu a prípravné zápasy reprezentácie za sumu, ktorá je spolu s výrobnými nákladmi na realizáciu prenosov celkom vážne porovnateľná so súčtom súm za MS v hokeji, zimné olympijské hry, jeden ročník NHL a k tomu ešte aj jeden ročník futbalovej Ligy majstrov.
Argumentovali verejnoprávnosťou a tým, že STV je povinná podporovať našu extraligu. Pritom hokejová liga je výsostne komerčný produkt, kde slušne zarába viac ako 250 dobre platených profesionálov a vlastníkmi extraligových hokejových klubov sú súkromné subjekty. To nemá s mládežou nič spoločné.
Chcem jasne zdôrazniť, že otázka nikdy nestála, či hokejovú ligu má alebo nemá STV vysielať? Odpoveď bola vždy jasná – áno, STV chce vysielať hokejovú ligu. Ale nie za sumu (a to bol vždy ten základný problém!), ktorú si vymyslia funkcionári na hokejovom zväze. Zbytočne som nabádal na štandardný postup – vypísanie verejnej súťaže na nákup televíznych práv – veď ide o verejné prostriedky, nie? Hokejovú ligu žiadny komerčný subjekt vysielať nechce, tento produkt teda nie je v konkurenčnom prostredí a STV, ktorá je chronicky bez peňazí, za ňu napriek tomu ako jediný záujemca zaplatila toľko, že riaditeľom súkromných televízií sa museli pretočiť „panenky“ v očiach. Lenže kto by mal tú odvahu odporovať Širokému a ľuďom okolo neho? Veď to by bol nepriateľ slovenského hokeja! Podotýkam, že som navrhoval iný spôsob financovania, ktorý by z dlhodobého pohľadu priniesol do extraligy viac peňazí. Predpokladal však, že by zväzoví funkcionári starajúci sa o marketing museli trošku pohnúť zadkom. A to, samozrejme, reálne nie je.
Ale späť k téme. Zväz si uvedomoval, že situácia sa zhoršuje a mal niekoľko dobrých ťahov. Napríklad projekt dvadsiatky. Za normálnych okolností nezmysel, ale v slovenských reáliách najlepšie možné riešenie. Je to však málo. Dokáže to možno spomaliť, ale nie vyriešiť pád slovenského hokeja.
Ľahké riešenie neexistuje. Nemá naň recept ani Lukáč, ani Golonka a ani Peter Šťastný. Cesta je len jediná – nasadením a pozitívnym príkladom presviedčať rodičov, aby investovali svoj čas a peniaze, aby umožnili svojim deťom venovať sa hokeju. Jednoducho budovať základňu pomyselnej pyramídy, na vrchole ktorej sa o desať rokov, ak nám bude priať šťastie, môže objaviť nový Hossa, Šatan či Bondra.
Osobne si nemyslím, že by štátne finančné injekcie do športu boli vhodným riešením, aj keď funkcionári po nich unisono volajú ako po spásonosnom kroku. Možno by dočasne trošku pomohli, avšak na základe svojich skúseností mám veľmi vážne pochybnosti, či by športoví funkcionári dokázali použiť tieto zdroje efektívne. Pri súčasnom riadení slovenského športu veľmi vážne hrozí, že by ich funkcionári len neefektívne minuli na blbosti.
Postup ozdravenia je jednoduchý – nech si športové hnutie už konečne urobí poriadok u seba, vytvorí jednoduchú a funkčnú riadiacu štruktúru, nech si určí konečne priority, odstráni maximum zbytočnej byrokracie požierajúcej aj tie zostatky štátnych zdrojov – a potom možno postupne uvažovať aj o výraznejších štátnych finančných vstupoch. Inak nie. Ten úplne najväčší problém totiž nie je v peniazoch, ale v hlavách.
Autor bol päť rokov šéfmanažér športu v STV (za Rybníčkovho manažmentu)
Juraj Široký prišiel na pozíciu prezidenta zväzu po dlhom prehováraní, hlavne zo strany Jána Filca. Široký túto ponuku dlho zvažoval, jeho rozhodnutie sa rodilo ťažko. Ján Filc však situáciu videl správne – aj podľa vzoru z Čiech bolo naozaj vhodné postaviť do čela zväzu osobnosť z biznisu, ktorá dokáže efektívne komunikovať s top podnikateľským podhubím.
Juraj Široký počas svojho pôsobenia skonsolidoval zväzové štruktúry a stabilizoval finančné toky. Priniesol do skostnatenej zväzovej organizácie, opierajúcej sa zväčša o manažérsky neschopné bývalé hráčske štruktúry, všetky pozitívne trendy, na ktoré bol zvyknutý zo svojej bohatej obchodnej praxe. Dal dôveru jazykovo zdatným mladým ľuďom, ktorí boli veľmi príjemným kontrastom oproti predchádzajúcemu obdobiu. Prišli úspechy, ktoré tvoria zlatú éru slovenského hokeja.
Postupne, veľmi pomaly a nepozorovane, sa však do zväzovej lode začala naberať voda. Juraj Široký šikovným taktizovaním a „personálnou politikou“ vytlačil z hokejového hnutia všetkých svojich oponentov. Tento proces bol kombinovaný s vytvorením nepreniknuteľnej hradby z ľudí, ktorí neboli schopní mať svoj názor – vedeli mať len názor Juraja Širokého. Tento proces prebiehal pozvoľna, pomaličky, plazivo, pomerne dlho a bol, žiaľ, mimoriadne úspešný.
Zväz strácal kontakt s realitou a jeho schopnosť riešiť problémy konfrontáciou s opačným názorom postupne ochabovala. S výnimkou Jána Filca nemal Široký nijakého partnera na diskusiu (Petra Šťastného úmyselne nespomínam, pretože jeho spor vnímam do veľkej miery aj ako politický súboj). Podnikateľské nitky Juraja Širokého smerovali aj k hlavným finančným partnerom väčšiny klubov – šéf zväzu má potenciálny vplyv na väčšinu slovenských klubov práve cez svoje podnikateľské aktivity. Vznikol začarovaný kruh, ten, kto odporoval, hoci aj naozaj pádnymi argumentami, bol ľuďmi okolo Širokého vyštvaný a každým takýmto „víťazstvom“ sa posilňovalo ich vedomie vlastného vplyvu.
Viem presne, o čom hovorím – práve táto skupina po tom, čo nepochodila u Rybníčkovho manažmentu, „politicky znásilnila“ Hrehovu Slovenskú televíziu a „vyrokovala“ cenu za „televízne práva“ na domácu hokejovú ligu a prípravné zápasy reprezentácie za sumu, ktorá je spolu s výrobnými nákladmi na realizáciu prenosov celkom vážne porovnateľná so súčtom súm za MS v hokeji, zimné olympijské hry, jeden ročník NHL a k tomu ešte aj jeden ročník futbalovej Ligy majstrov.
Argumentovali verejnoprávnosťou a tým, že STV je povinná podporovať našu extraligu. Pritom hokejová liga je výsostne komerčný produkt, kde slušne zarába viac ako 250 dobre platených profesionálov a vlastníkmi extraligových hokejových klubov sú súkromné subjekty. To nemá s mládežou nič spoločné.
Chcem jasne zdôrazniť, že otázka nikdy nestála, či hokejovú ligu má alebo nemá STV vysielať? Odpoveď bola vždy jasná – áno, STV chce vysielať hokejovú ligu. Ale nie za sumu (a to bol vždy ten základný problém!), ktorú si vymyslia funkcionári na hokejovom zväze. Zbytočne som nabádal na štandardný postup – vypísanie verejnej súťaže na nákup televíznych práv – veď ide o verejné prostriedky, nie? Hokejovú ligu žiadny komerčný subjekt vysielať nechce, tento produkt teda nie je v konkurenčnom prostredí a STV, ktorá je chronicky bez peňazí, za ňu napriek tomu ako jediný záujemca zaplatila toľko, že riaditeľom súkromných televízií sa museli pretočiť „panenky“ v očiach. Lenže kto by mal tú odvahu odporovať Širokému a ľuďom okolo neho? Veď to by bol nepriateľ slovenského hokeja! Podotýkam, že som navrhoval iný spôsob financovania, ktorý by z dlhodobého pohľadu priniesol do extraligy viac peňazí. Predpokladal však, že by zväzoví funkcionári starajúci sa o marketing museli trošku pohnúť zadkom. A to, samozrejme, reálne nie je.
Ale späť k téme. Zväz si uvedomoval, že situácia sa zhoršuje a mal niekoľko dobrých ťahov. Napríklad projekt dvadsiatky. Za normálnych okolností nezmysel, ale v slovenských reáliách najlepšie možné riešenie. Je to však málo. Dokáže to možno spomaliť, ale nie vyriešiť pád slovenského hokeja.
Ľahké riešenie neexistuje. Nemá naň recept ani Lukáč, ani Golonka a ani Peter Šťastný. Cesta je len jediná – nasadením a pozitívnym príkladom presviedčať rodičov, aby investovali svoj čas a peniaze, aby umožnili svojim deťom venovať sa hokeju. Jednoducho budovať základňu pomyselnej pyramídy, na vrchole ktorej sa o desať rokov, ak nám bude priať šťastie, môže objaviť nový Hossa, Šatan či Bondra.
Osobne si nemyslím, že by štátne finančné injekcie do športu boli vhodným riešením, aj keď funkcionári po nich unisono volajú ako po spásonosnom kroku. Možno by dočasne trošku pomohli, avšak na základe svojich skúseností mám veľmi vážne pochybnosti, či by športoví funkcionári dokázali použiť tieto zdroje efektívne. Pri súčasnom riadení slovenského športu veľmi vážne hrozí, že by ich funkcionári len neefektívne minuli na blbosti.
Postup ozdravenia je jednoduchý – nech si športové hnutie už konečne urobí poriadok u seba, vytvorí jednoduchú a funkčnú riadiacu štruktúru, nech si určí konečne priority, odstráni maximum zbytočnej byrokracie požierajúcej aj tie zostatky štátnych zdrojov – a potom možno postupne uvažovať aj o výraznejších štátnych finančných vstupoch. Inak nie. Ten úplne najväčší problém totiž nie je v peniazoch, ale v hlavách.
Autor bol päť rokov šéfmanažér športu v STV (za Rybníčkovho manažmentu)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.